Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

17. november 2018 | Klaudia

Zdravie a životný štýl

Rajec od adventu do Troch kráľov

Čas Vianoc je na Slovensku z hľadiska poznávania slovenských tradícií a ľudových obyčají veľmi zaujímavý. Pre každý región sú špecifické jednotlivé zvyky a obrady odzrkadľujúce konfesionálne a kultúrnohistorické osobitosti tradičnej kultúry našej krajiny. Tie kráčajú ruka v ruke s pozostatkami slnečného kultu znovu sa rodiaceho svetla a s kresťanskými oslavami narodenia Ježiša Krista. Inak to nie je ani v Rajci, kde boli advent i Vianoce vždy spájané s vierou.

03.01.2016 | 11:43

Čas Vianoc je na Slovensku z hľadiska poznávania slovenských tradícií a ľudových obyčají veľmi zaujímavý. Pre každý región sú špecifické jednotlivé zvyky a obrady odzrkadľujúce konfesionálne a kultúrnohistorické osobitosti tradičnej kultúry našej krajiny. Tie kráčajú ruka v ruke s pozostatkami slnečného kultu znovu sa rodiaceho svetla a s kresťanskými oslavami narodenia Ježiša Krista. Inak to nie je ani v Rajci, kde boli advent i Vianoce vždy spájané s vierou.

 

Najviac obyčají sa viazalo práve k zimnému obdobiu, kedy krátke dni a dlhé noci podnecovali predstavy o boji dobra (svetla, slnka) so zlom (tmou, démonmi, smrťou). Ľudia v dávnych časoch čakali na zimný slnovrat, aby mohli privítať znovuzrodenie slnečného svitu.

Príchodom kresťanstva tieto staré tradície postupne prekryli vianočné a novoročné sviatky začínajúce adventom. Typickou duchovnou obnovou kresťanov v tomto období sú ranné omše zvané roráty zamerané na úctu k Bohorodičke. Rovnako dnes ako v nedávnej minulosti sa konajú každý adventný deň. V Rajci si ešte v prvej polovici dvadsiateho storočia ľudia osvecovali cestu na roráty lampášikmi.

Pre zimné obdobie bolo tiež typické krátenie si chvíľ na spoločných „drápačkách“. Ešte začiatkom druhej polovice 20. storočia sa „drápalo“ perie pri petrolejkách, niekedy aj do polnoci. Ľudia spievali, zabávali sa rôznymi strašidelnými príbehmi, klebetili a keď odchádzali, ako výslužku dostali od gazdinej na cestu čaj s rumom. V šesťdesiatych rokoch ženy pri tejto príležitosti začali piecť a podávať aj vianočku.

S obdobím adventu, ako aj so začiatkom zimy, sa takmer prekrývajú „stridžie dni“ ako pozostatok ľudovej viery, kedy ľudia verili vo väčšiu aktivitu nepriaznivých síl, najmä stríg. Viažu sa na ne nielen ľudové pranostiky, ale aj ľúbostné veštby. Začínajú sa Katarínou, ktorá je akousi bránou do adventu a tradičným dňom poslednej zábavy pred vianočnými sviatkami. Katarínske zábavy do roku 1948 organizoval hasičský spolok. Organizáciu kultúrneho života v meste potom zabezpečoval novozaložený Národný klub Slovena a aj katarínske zábavy sa konali v jeho réžii.

Ondrej (30. november) je v kresťanskom kalendári jedným zo svätých apoštolov a ďalším zo „stridžích dní“. V ľudovom prostredí je Rajec známy hlavne ľúbostnými veštbami. Dievčence ešte koncom prvej polovice 20. storočia liali olovo do vody. Tvar, ktorý si odliali, mal znamenať povolanie ich budúceho ženícha. V tento deň tiež nesmeli prejsť cez most, aby sa im „nesnívalo“.

Mikuláš (6. december) chodieval v Rajci v sedemdesiatych rokoch 20. storočia podľa Anny Ligasovej (53) v červenom kožuchu a čiapke s bielou bradou, spoločne s čertom a krampusom. Deti sa museli pomodliť a ak boli celý rok dobré, dostali balíček so sladkosťami. V tomto období už mesto organizovalo pre deti aj verejné mikulášske oslavy, ktoré sa do súčasnosti usporadúvajú na Námestí SNP.

Ľudia verili, že na Luciu (13. decembra) vrcholia stridžie dni. Svätá Lucia bola považovaná za ochrankyňu pred démonickými silami, hlavne bosorkami. V predvečer Lucie (12. decembra) po meste chodievali na obchôdzky deti, dievčatá do 10 rokov oblečené v bielom, s vareškami v rukách. V tichosti nazreli do každého kúta izby, poodkrývali pokrievky na hrncoch a za to dostávali ovocie a drobné peniaze.

V deň Lucie nesmela vstúpiť do domu ako prvá staršia cudzia žena, aby nepriniesla nešťastie, preto na luciové obchôdzky chodievali malí zdraví chlapci zavčasu ráno vinšovať: „Vinšujem vám svätej Lucky, aby sa vám nebili hrnce, misky. Doniesol som vám kus ocele, aby vám ostali hrnce celé.“ A za tým pozdravili: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“

Dievčatá súce na vydaj v tento deň opäť dávali príležitosť veštbám. Do Vianoc každý deň odhryzli z jabĺčka a keď išli na deň Božieho narodenia do kostola, tak pred ním jabĺčko dojedli. Ktorý mládenec pozrel na dievčinu prvý, mal sa stať jej mužom.

Do Vianoc zostávalo už málo času. Gazdiné chceli vyupratovať, vyzdobiť domácnosť a v pokoji sa pripraviť na príchod Spasiteľa.

Štedrý deň tvorí medzník medzi ubúdajúcim a pribúdajúcim slnečným svetlom a predchádza najväčšiemu kresťanskému sviatku, dňu Narodenia Krista Pána. Počas tohto dňa vraj boli ľudia k sebe prívetivejší, zhovorčivejší i milší. Verili, že čo urobia v tento deň, bude sa diať celý nasledujúci rok.
V rajeckých gazdovských domácnostiach dodržiavali obyčaje podobné tým v okolitých obciach.

Vianočné stromčeky si gazdovia vopred vyhliadli v lese a pred Vianocami ich priniesli domov. Ozdoby na ne nekupovali, no vyrábali si ich ručne. Salónky zhotovili zo suchých chlebových kôrok či kockového cukru. Neskôr, po druhej svetovej vojne, odlievali čokoládové salónky vo formičkách z „medvedích labiek“ a balili ich do farebnej hliníkovej fólie. Stromček vešali na hradu na Štedrý deň a okrem salóniek ho vyzdobili papierovými ozdobami, zlatými orechmi a jabĺčkami.

Pred večerou išiel gazda s deťmi nakŕmiť dobytok a medzi tým „prišiel Ježiško“. Po návrate z maštale otec vysvätil celý dom trojkráľovou vodou. Keď nastal čas večere, stôl bol prikrytý bielym obrusom, pod ktorý vložili peniaze, aby v budúcom roku v domácnosti nechýbali. Uložili naň slamenicu so „zbožím“, mrkvu, petržlen, chlieb, oblátky, cesnak i cibuľu a všetko, čo sa toho roku urodilo. Pod stôl zas položili sekeru, reťaz a metlu, aby rodina bola v nasledujúcom období súdržná, pevná a aby sa jej darilo. Na stole sa rozhorela sviečka a nastal čas večere. Gazda zavinšoval celej rodine, gazdiná „pomedila“ deti i manžela a po pôstnom dni sa všetci v pokoji navečerali. Od stola nesmel nik odchádzať, preto všetko, čo bolo k večeri potrebné, muselo byť položené na stole. Z každého jedla odložili trocha na obrúsok a na druhý deň ich spolu so zvyškami vyniesli do záhrady, aby v budúcom roku dobre rodila.

Pani Oľga Malíčková (89 r., pôvodne učiteľka) je jednou z mála pamätníčok na meštianske Vianoce. Keďže vyrastala v rodine učiteľa (Michala Virghu), bývala s rodičmi a svojimi troma súrodencami v učiteľskom byte bez statku. Za najkrajšie spomienky považuje predvianočné prípravy. Už v tridsiatych rokoch spoločne s matkou a sestrou pripravovali až 800 kusov fondánových salóniek rôznych príchutí, ktoré viazali do párov.

„Mama napiekla cukrovinky: orieškové štangle, z lístkového cesta, kokosky, tortu, buchty, makovníky, orechovníky, kakaovníky, rôzne tvary lineckých koláčikov, taštičky z kysnutého cesta a najmenej piekla slané, len škvarkové pagáče a kapustníky z kysnutého cesta. Koláče mama zamykala v sekretári, aby sme ich nepojedli. Vravela, že sme „pleskatí“, teda že by sme všetko chceli zjesť hneď. Boli sme štyria súrodenci.“ spomína pani Malíčková. „Otec veľmi dbal, aby boli krásne sviatky. Vianočný stromček, striebornú jedličku, si vyhliadol už vopred v lese a v zime ho na bicykli priviezol domov. Každý rok sme zdobili stromček inou farbou, jeden rok bol biely, potom zasa ružový, na ďalší rok pestrý. Vianočné ozdoby sme si zhotovovali ručne, najmä stará mama zo zvyškov látok šila motýliky a vtáčiky.“ hovorí pani Malíčková.

Na štedrovečerný stôl sa prestrel biely obrus, pod ktorý gazdiná vložila peniaze. Na stole horela sviečka, boli na ňom aj jedľové vetvičky ako dekorácia. Nesmeli chýbať oriešky, chlieb, oblátky, cesnak či makové pupáky a koláče. Tiež kapustnica so smotanou, hubami a zemiakovým pyré i vyprážaný kapor. Zemiakové pyré sa jedlo aj s rybou. Všetko potrebné muselo byť na stole, lebo gazdiná nesmela od neho odísť. V učiteľskej rodine nechýbala ani solidarita. Ako spomína pani Malíčková: „Večera nezačala skôr, než neprišla do domácnosti vinšovať jedna slepá starká, volali ju Slepá Mara. Mama jej vždy nabalila večeru a až potom sme sa navečerali my.“

Po večeri sa chodievalo koledovať ku príbuzným. Okolo 23. hodiny sa na námestí schádzali mladí ľudia a do „polnočnej“ sa prechádzali „po rínku“. Do polnoci katolícke rodiny držali pôst, no keď sa vrátili z polnočnej omše, mohli už jesť mäso.

Na Božie narodenie (25. december) sa nikam nechodievalo a okrem najnutnejších prác okolo statku a varenia sa nesmelo nič robiť. Na večeru sa už mohlo jesť údené mäso so šalátom zo zemiakov, smaženej cibule a s octovou zálievkou. V rodinách po večeri neumývali riady, ani sa nesmelo nič vziať zo stola.
Osobitú atmosféru mal deň sv. Štefana, kedy si rodiny chodievali navzájom vinšovať. Vstávalo sa zavčasu, aby vinšovníci nenašli domácich v posteli. Menší chlapci pri návšteve vinšovali: „Vinšujem Vám svätého Štefana, aby Vám dal Pán Boh zdravia, šťastia, hojného božského požehnania a po smrti kráľovstvo nebeské, amen.“ Za vinšovanie dostávali koláč a aj pár korún.

Medzi Vianocami a Novým rokom chodievali po domoch koledovať betlehemci. Boli to väčšinou mladí ľudia z Oravy či Liptova, ktorí si takýmto spôsobom „privyrábali“.

Na Silvestra (31. decembra) podvečer sa začínala v kostole rozlúčka so starým rokom. Spoločná večera bola podobná tej štedrovečernej, akurát sa do kapustnice pridali klobásky a údené mäso, napiekli sa šišky – pampúšky. Pri večer sa pripíjalo hriatym a gazda zavinšoval celej rodine všetko dobré do nového roka. Spomínalo sa na tých, ktorí opustili tento svet v priebehu uplynulého roka. Potom sa ľudia zabávali do rána. Skoro ráno na Nový rok museli byť nakŕmené všetky zvieratá v gazdovstve a na stole prestreté, aby tak bolo po celý nasledujúci rok. Ešte s tmou chodili vinšovať malí chlapci: „A ja malý žiačik, spievam ako vtáčik. Na rajeckej škole vtáčikovia spievajú, pána Krista vítajú. Aj ja ho tiež vítam, koláčik si pýtam, koláčik mi dajte, dobre sa tu majte!“ Za svoj vinš si mohli vziať po kúsku zo sladkostí, ktoré viseli na vianočnom stromčeku.

Záver zimného novoročného obdobia sa končil v deň Zjavenia Krista Pána mudrcom. Vtedy hviezda doviedla troch mudrcov z východu, vykladačov hviezd Gašpara, Melichala a Baltazára do Betehema k Synovi Božiemu, Ježiškovi ležiacemu v jasliach. Tento deň sa stal aj ďalšou príležitosťou na koledovanie. Po domoch chodili spievať deti predstavujúce troch mudrcov s hviezdou. Poobliekané boli do dlhých bielych plášťov s papierovými čiapkami na hlavách a oplieškovanými palicami v rukách. Jeden z nich mal začiernenú tvár. Nosili papierovú hviezdu, v ktorej horela svieca a spievali: „My tri králi prišli sme k vám, zdravie, šťastie vinšovať vám. Zdravie, šťastie, dlhé letá, my sme prišli k vám z ďaleka. Ďaleká je cesta naša do Betlema, do salaša....“

Sviatok Troch kráľov bol posledným dňom obchôdzok a kolied viažucich sa k vianočno‑novoročnému obdobiu. V tento deň sa vynášal vianočný stromček a odkladala sa vianočná výzdoba. Prichádzala dlho očakávaná doba tanca, hudby, zábav a svadieb, obchôdzok tradičných masiek, bálov i plesov. Do dverí vstúpili fašiangy...

Ďakujem za cenné informácie manželom Júlii a Štefanovi Pechovcom, pani Oľge Malíčkovej, pánom Ondrejovi Stráňaiovi a Antonovi Koledovi z Rajca.
 

Soňa Vanovčanová
Snímky archív

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA PONDELOK
6 °C
-1 °C
-3 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod