Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

23. september 2018 | Zdenka

Z regiónu

Riaditeľka detského domova: Najdôležitejší je kontakt s rodinou

V minulom čísle sme vás informovali o prípade 19-ročného mladíka, bývalého chovanca Detského domova v Bytči, ktorý momentálne prespáva na ulici. Zaujímalo nás, ako dnes vyzerá práca s chovancami detských domovov. Preto sme sa rozhodli ten bytčiansky navštíviť.

23.01.2017 | 13:31

Deti sú umiestnené v det­skom domove z veľkej časti roz­hodnutím súdu, ktorý im naria­dil ústavnú starostlivosť. Tá však po dosiahnutí plnoletosti zaniká. Môže však na ňu nadviazať do­hoda medzi mladým dospelým a riaditeľom zariadenia, že v ňom môže ďalej zostať až do doby osa­mostatnenia sa. To znamená do­vtedy, kým si nenájde bývanie a nenadobudne schopnosť sám sa uživiť. Riaditeľka Alžbeta Masni­cová hovorí, že v Detskom domove v Bytči kladú dôraz na to, aby kaž­dé dieťa končilo minimálne s vý­učným listom. „Tento rok máme dokonca dve maturantky. Verím, že sa im podarí dostať sa aj na vy­sokú školu. No a v súčasnosti je u nás jedna vysokoškoláčka. Uro­bíme všetko preto, aby doštudova­la,“ pochválila sa riaditeľka.

Práca s deťmi je veľmi náročná. Cieľom Alžbety Masnicovej je vy­chovať mladých dospelých, ktorí sa dokážu postaviť na vlastné nohy a vstúpiť do života. Aby sa to poda­rilo, na tomto cieli musia pracovať hneď od príchodu dieťaťa do zaria­denia. „Najčastejším dôvodom na vyňatie dieťaťa z rodiny je alkohol. Deti nechodia do školy, nie je o nich postarané, žijú v nevyhovujúcich sociálnych podmienkach, kedy sa o ne rodičia nedokážu postarať. Na­priek tomu je mimoriadne dôležité, aby u nás nestratili kontakt s rodič­mi. Aby za nimi rodičia chodili, trá­vili s nimi čas. Snažíme sa rodičom takéto úlohy dávať. Lenže keď je pre niektorých už aj toto ťažká úloha, ide ma poraziť a veľmi ťažko to pre­žívam,“ hovorí.

Dokonca chodia s deťmi rodičov navštevovať. Napríklad aj do Žiliny na Bratislavskú ulicu. „Je to tak, že každé jedno dieťa ľúbi svojich rodi­čov. Každé by bolo najradšej s ma­mou a s otcom. To sa nikdy nezme­ní. Paradoxne, po vyňatí dieťaťa z rodiny je našou prvou úlohou snažiť sa prehĺbiť puto medzi ro­dičmi a ich dieťaťom. Ak by sme to nerobili, veľmi často by sa stalo, že rodičia si od detí akoby odvyknú. Zvyknú si na život bez nich.“

Aj koncepcia štátu stavia na tom, aby rodičia kontakt s deťmi nestra­tili. Dokonca môžu dostať aj príspe­vok od obce na dochádzanie za deť­mi. V Detskom domove v Bytči sa zase môžu počas návštevy ubytovať. Sami sa musia jedine prestravovať. „Myslím si, že sa nám začína dariť. Samozrejme, nie u detí, ktoré sú tu už 15 rokov. Týka sa to hlavne no­vých detí. Ale musí sa s nimi a s ro­dičmi pracovať. Rozbiehame tiež prípadové konferencie, stretnutia rodičov s deťmi, učiteľmi, lekárom.“

Pre deti, ktoré majú z detského domova vyjsť do života, je dôleži­té aj to, že klasické detské domovy sú už dnes minulosťou. Deti v nich žili pokope, jedli v spoločnej je­dálni, v práčovni im prali veci, v kuchyni varili, umývali riad. Takto to však už dnes nikde neexistuje. „Dnes v podstate fungu­jeme ako bytovka s bytmi. Deti aj tu žijú v rodinách. Sami si varia, upratujú, o všetko sa starajú, hos­podária so svojím rozpočtom. Sa­mozrejme, pod dohľadom dospe­lých vychovávateľov, v závislosti od veku. Do budúcna však plánujú aj tento systém nahradiť rodinný­mi domami, aby pod jednou stre­chou nežilo 40 detí.“
Ak v zariadení zostáva dieťa aj po dovŕšení osemnásteho roku, prechádza do samostatnej sku­piny. Tam funguje už bez vycho­vávateliek, v podstate úplne sa­mostatne. „Nik ho už nebudí, aby išiel do školy, musí si sám navariť, o všetko sa postarať. Majú jedného sociálneho pracovníka, ktorý na nich len dohliada, či si plnia po­vinnosti. Dokonca si sami musia vybavovať aj úradné záležitosti. Okrem toho sa ich snažíme nau­čiť finančnej gramotnosti, napí­sať si životopis atď.,“ prezradila riaditeľka.
Už v detskom domove tak prak­ticky fungujú akoby v domove na polceste. Kým sa úplne osamostat­nia, majú šancu v takýchto zaria­deniach naučiť sa žiť v reálnom svete, bez cudzej pomoci. Žiadne z detí tak nie je po osemnástke len tak hodené do vody, aby samo plá­valo životom. Našťastie, najviac sa aj tak z nich po skončení ústavnej starostlivosti vracia k pôvodnej rodine. Mnohí sa však aj osamo­statnia, nájdu si prácu, podnájom či vlastný byt. A to je to, čo Alžbe­tu Masnicovú teší. „Z našej práce mám dobrý pocit. Myslím si, že úsilie a vynaložené prostriedky sa nám takto vyplácajú. Pre mňa sú totiž tie deti, ktoré opúšťajú det­ský domov, výsledkom mojej prá­ce,“ uzavrela riaditeľka.

Autor: Michal Filek

Foto: Archív DD

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA UTOROK
15 °C
7 °C
6 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod