Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

17. december 2018 | Kornélia

Rozhovory

Riadky Rozpoltenej vznikali v Londýne i v Prahe

Lucia Sasková predstavuje svoj najnovší román – Rozpoltená. Vracia sa k téme zo psychiatrickej kliniky. Pre jej písanie je typické, že svojim hrdinkám nedáva mená. Tentoraz ale spravila výnimku a hrdinkám, ktoré sú v tomto prípade až dve, mená dala.

28.10.2018 | 11:28

Minulý týždeň odštartoval Knižný kom­pas, ktoré­ho základom je vrátiť ľudí späť k čítaniu. V dvoch vl­nách prinesie 35 pôvod­ných aj prekladových titu­lov od top autorov. Prvých 28 kníh je už na pultoch kníhkupectiev, z toho 12 od slovenských autorov. Medzi nimi je aj nové dielo Lu­cie Saskovej – Rozpoltená. Autorka, známa najmä pre úspešnú trilógiu Zlatokop­ka, sa vo svojom siedmom románe vracia k téme, kto­rou zaujala už v knihe Ne­bezpečná. Bližšie o knihe, ale i o sebe nám prezradila v rozhovore.

Niekde som čítala, že každý váš román s vami niekam cestuje. Prezraďte, kde ste písa­li svoj najnovší román Rozpoltená?
Je to pravda. Keďže píšem úplne prvotný rukopis ruč­ne perom na papier, má to výhodu, že si ho viem zo­brať so sebou naozaj vša­de. Konkrétne riadky Roz­poltenej vznikali napríklad v Londýne, Prahe alebo na chorvátskej Brele.

Chodievate na bese­dy, s ľuďmi bývate často v kontakte. Čo ich naj­viac zaujíma? Na čo sa vás najčastejšie pýtajú?
Asi na každej besede pad­la otázka, ako a kedy som začala písať, čo ma k tomu viedlo, aké boli za­čiatky a ako sa na svoju tvorbu pozerám s odstu­pom rokov. A na každej druhej, či sú Zlatokop­ky o mne (smiech). Mno­hí ľudia sa pýtajú na hlav­né hrdinky a na to, čo je v knihách inšpirované skutočnými udalosťami. Rovnako ich zaujíma, aká som ja, čo čítam, čo robím, aké mám koníčky a ako cel­kovo žijem mimo písania.

O čom na besedách hovo­ríte najradšej vy?
Nie je pre mňa ani také dô­ležité, o čom sa rozprávame, ale aká atmosféra na besede je. Mám veľmi rada rozho­vory, ktoré plynú prirodze­ne, ľudia sa neštítia pýtať na čokoľvek, rozoberáme moje knihy alebo si dávame navzájom tipy na iné die­la a z oficiálnej, možno tak trošku škrobenej „besedy so spisovateľkou“ sa stáva priateľské posedenie s ľuď­mi, s ktorými sa výborne porozprávame, zasmejeme sa a rozlúčime s takým dob­rým pocitom, ako keď ste s kamarátkou na káve. Toto mi dáva na stretnutiach s čitateľmi najviac pozitív­nej energie. Pretože nič nie je horšie ako silená beseda, nevhodné otázky a unudené publikum, ktoré moje knihy ani nepozná, ale z nejakého dôvodu sa prišli na mňa po­zrieť. Pre dobrú besedu ale nie je dôležitý ani veľký po­čet ľudí, ktorí na ňu prídu. Často je aj v tomto prípade menej viac. Našťastie, také­to „zlé“ besedy nemávam, zažila som jednu, možno dve, uvedomila som si to až vo chvíli, keď mi neuveriteľ­ne odľahlo, keď sa skončila.

V Rozpoltenej sa vraciate k téme zo psychiatrickej kliniky, ktorá tvorila gro aj v knihe Nebezpečná. Čo vás najviac láka na tejto tematike?
Psychológia a zákutia ľud­skej duše ma vždy fascino­vali. Prečo sú niektorí ľudia takí, iní onakí, prečo je­den človek reaguje na isté veci úplne inak ako druhý. A potom sú tu psycholo­gické poruchy, do ktorých som nazrela už pri lekár­skych konzultáciách pri Nebezpečnej a zaujímajú ma doteraz. Celé naše telo funguje podľa nejakých vzorcov a štandardov, čo­koľvek sa v ňom stane, je zaužívaný postup, ako to odstrániť. Lieky, sadra, ope­rácia, infúzia. Avšak ak sa stane niečo, ani nie tak v našej hlave, ale v našej duši, ktorá fyzicky neexis­tuje, nie je také jednodu­ché to napraviť. Zaužíva­né postupy nemusia vôbec zabrať a psychológ či psy­chiater musí prísť na to, ako a či vôbec sa dá ta­kémuto človeku pomôcť. Ešte viac ma však zaují­mal pohľad z druhého bre­hu, teda z pohľadu pacien­ta. Ako sa musí cítiť človek, ktorý trpí, ale nevie prečo, nevie ovládať svoje správa­nie alebo niečo neexistujúce ovláda jeho? A tak vznikla pred pár rokmi Nebezpeč­ná a onedlho vychádza na podobnú nôtu Rozpoltená, v ktorej sa vyskytujú závaž­nejšie diagnózy.

Vraj budú hlavnými hr­dinkami tentoraz dve osoby. Majú aj mená? Pre­čo ste sa tak rozhodli?
Áno, dve hrdinky, jedna uteká pred smrťou, ktorá ju sleduje na každom kro­ku a druhá si myslí, že žije normálny život, avšak ča­som zisťuje, že až taký nor­málny nie je. Ich cesty sa spájajú na psychiatrickej klinike, v ktorej spoznáva­jú sami seba a bojujú s mra­zivými dôsledkami svo­jich diagnóz. Majú aj mená, predsa len, rozprávanie dvoch postáv by bolo bez mien veľmi chaotické a čita­teľ sa v príbehu dozvie aj to, prečo som sa tak rozhodla.

Hrdinky majú svoje psy­chické problémy. Bojujú s nimi. S čím bojuje Lucia Sasková?
V poslednej dobe s časom. Stáva sa mojím úhlavným nepriateľom a každý jeden deň mám nalinajkovaný takmer na minútu presne. Napriek tomu sa dostávam do situácií, kedy jednodu­cho nestíham a dostávam sa do časového sklzu. Potom sú tu boje s veternými mlynmi ako týranie zvierat, ľudská sebeckosť alebo nenásyt­nosť. Najhoršie je, že mi isté situácie pripadajú tak, že bo­jujem sama so sebou.

Kto tvoril obálku? Kto prišiel s nápadom na ňu?
Nápad prišiel odo mňa, obálku som si predstavo­vala presne takto, nakoľko pomaľovaná tvár metafo­ricky znázorňuje práve ob­sah knihy. Avšak konečný vzhľad a grafickú podobu dal Rozpoltenej akademický maliar Juraj Šramko. Musím povedať, že sa mi páči zatiaľ najviac zo všetkých.

Autor: Katarína Kvašňovská

Foto: Archív Lucie Saskovej

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA STREDA
-1 °C
-7 °C
-12 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod