Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

23. február 2024 | Roman, Romana
| 3°C

Rozhovory

Rok 2023 bol pre Stanicu doslova peklom. Tento rok sa chcú viac zamerať na kultúrny program a budovanie tímu

Minulý rok bol pre Stanicu Žilina-Záriečie plný paradoxov. Napriek tomu, že im začiatkom roka hrozilo zatvorenie a pre parovod im rozkopali takmer celý vonkajší priestor, v podstate môžu skonštatovať, že bol aj mimoriadne úspešný. Rok 2023 a súčasnú spoločenskú situáciu hodnotí Marek Adamov.

05.02.2024 | 14:51

Pred rokom sme sa rozprávali o tom, ako ťažko na vás vplývala energetická kríza. Aký bol minulý rok? Ako ste na tom teraz?

Bol to asi najturbulentnejší rok, aký sme kedy mali. Za mňa sa to určite vyrovnáva aj s náročnými rokmi pri rekonštrukcii Synagógy, dokonca by som povedal, že aj ten rok požiaru na Stanici bol ľahší, ako bol tento. 2023 bol naozaj peklo. Napriek tomu to bol aj rok, keď sme dosiahli najväčšie posuny a zmeny. Teraz to spätne vnímam tak, že ich vyvolala tá energetická kríza. Za jeden rok sme prešli od momentu, keď sme sa chystali zavrieť, lebo situácia bola neudržateľná, k veľkému rozšíreniu aktivít aj vynoveniu priestorov. Najprv nás zachránili niektorí sponzori, ktorí nám poslali nezištnú dotáciu a príjmy z dvoch percent. Následne sa nám nakoniec podarilo „vyjednať“ zníženie energií. Pomohlo, že sme sa rozdelili na dve odberné miesta, čím sme sa dostali na úroveň cien, ktoré reguluje štát. Síce aj tak boli ceny energií vyššie, ale stále „len“ tri-štyrikrát oproti osemnásobnému zvýšeniu, ktoré hrozilo. Spravili sme aj revíziu všetkých spotrebičov a začali sme sa viac zaoberať ekonomikou. Nakoniec sa nám minulý rok podarilo nainštalovať na Stanici fotovoltiku.

Veľmi nás potiahli žilinské IT firmy, ktoré v Novej synagóge začali usporadúvať svoje akcie. Vďaka rôznorodým podujatiam sa k nám dostanú aj ľudia, ktorí by k nám inak neprišli. A zrazu nás považujú aj za svoj stánok. Okrem kultúrneho centra sme tak aj centrom spoločenského diania.

 

Problémy sa však neskončili len pri energetickej kríze...

Potom prišla rekonštrukcia parovodu na Stanici. Čo bol pre nás obrovský problém (akoby ste ležali už skoro mŕtvy a zrazu do vás začali páliť). Postavili sme sa aj k tejto výzve čelom, nedalo sa s tým nič iné robiť, iba akceptovať stav – parovod sa musel vymeniť. Z teplární nám prisľúbili, že sa nám budú snažiť vyjsť v ústrety a nenarušiť náš program. Musím uznať, že napriek tomu, že nám v podstate rozkopali celú záhradu, boli veľmi ústretoví a všetko sa snažili vrátiť do čo najlepšej možnej podoby. A práve vďaka tomu sme urobili, okrem úvodnej, doteraz najväčšiu prerábku Stanice. Na konci roka 2023 tak máme Stanicu otvorenú do záhrady, kompletne nanovo vymaľovanú, novú terasu, nové detské ihrisko.

 

Aké budú teda výzvy na rok 2024?

Bude to rok, keď sa budeme (teda dúfam) naplno venovať programu. Nepripravujeme už žiadnu veľkú prerábku, keďže veľa vecí, ktoré sa museli spraviť, sme urobili a už sa môžeme venovať iba kultúre. Budeme sa venovať aj budovaniu tímu a veciam, na ktoré sme doteraz nemali čas. Minulý rok sme už na konci ledva dožili s fyzickými silami. Museli sme aj zdvojnásobiť program, aby sme prežili energeticky a ekonomicky. Niekedy sme mali za jeden deň aj štyri akcie – dve na Stanici a dve súčasne v Synagóge.

 

Často hovoríte, že sa vnímate ako odstrašujúci prípad toho, ako sa veci nemajú robiť: samá práca, málo oddychu. Baví vás ešte táto práca alebo už uvažujete nad tým, že ju niekomu odovzdáte?

Musím priznať, že nastal čas posunúť štafetu niekomu ďalej. Túto prácu predsa len robím už 25 rokov, a to vo vedúcej pozícii, aj keď len malej neziskovky. Už sa pomaly fyzicky aj psychicky cítim vyčerpaný, vyhorený. Stále ma umenie, akcie a práca neskutočne bavia, ale bol by som rád, keby som to vedenie mohol s niekým zdieľať.

 

A sú nejakí adepti?

To sa uvidí. Tento rok bude venovaný nášmu tímu. Samozrejme, máme veľa mladých kolegov, nových ľudí, väčšina nášho tímu si nepamätá začiatky Stanice. Jedine Robo Blaško, s ktorým sme projekt zakladali a ktorý čiastočne preberie niektoré vedúce úlohy.

 

Už ste uvažovali o tom, čo budete v tom prípade robiť vy osobne?

Určite sa chcem ďalej venovať tejto práci a budem naďalej veľmi rád pripravovať rôzne akcie. Vlastne mojím cieľom je downgrade (smiech) – rád by som sa stal radovým kultúrnym pracovníkom, ktorý by robil len programy.

 

Ste takpovediac predsedom žilinskej kultúrnej obce. Ako vnímate súčasnú spoločensko-politickú situáciu? Veríte, že sa niečo zlepší?

Úprimne, som z toho veľmi frustrovaný, veľmi znepokojený a bojím sa. Preto chodím na protesty, lebo keď vidím, koľko ľudí má strach, bojím sa menej. Bojím sa toho, že unesú demokraciu a znova sa staneme totalitnou krajinou. Bojím sa, že keby mali tú moc, prihlásia nás k Putinovi a sú ochotní nás predať za vlastné posty do Ruska, naspäť do Sovietskeho zväzu. Sú to podľa mňa kriminálnici a podporujú kriminálnikov. Sú mi odporní. Bohužiaľ, vďaka výsledku volieb sa cítia, že môžu všetko – a to je na tom to najnebezpečnejšie. Už ani neskrývajú to, že sú kriminálnici. V predchádzajúcich obdobiach sa aspoň snažili vyzerať, že sú tí správni. Snažili sa to zakrývať, aspoň čiastočne sa niektorí aj hanbili, napríklad za úplatky. Dnes to hrajú úplne natvrdo, len aby si zachránili vlastné kšefty a peniaze. Podľa mňa sú nebezpečnejší ako Mečiar.

 

Čo v tomto prípade môže robiť kultúrna obec Žiliny? Vzdelávať ľudí o tom, čo sa v skutočnosti deje? Vychovávať novú generáciu? Beriete to ako svoju spoločenskú zodpovednosť?

Už od začiatku vnímame našu spoločenskú zodpovednosť voči nasledujúcej generácii. Ako mladí ľudia sme sa nemali kde stretávať, všetko nám pripadalo príliš kamenné. A teraz dostávame spätnú väzbu od ľudí: keby tu nebola Stanica a Synagóga, zvažovali by odchod z tohto mesta. Sú radi, že sa tu môžu stretávať. A to je ten paradox. Keď čítam správy, dostávam strach z toho, čo sa tu deje. Ale keď prídem do práce, stretávam tú skvelých ľudí. A vtedy si poviem, že svet nie je až taký zlý a ešte to nie je stratené. A preto sa naša práca oplatí robiť. Umenie ma neskutočne baví a zaujíma a myslím si, že hovorí o dôležitých veciach. A čoraz viac ma pritom aj baví spoločný zážitok zo stretnutia. Aj keď napríklad o ľuďoch v publiku neviem nič, isto viem, že nemôžu byť zlí, ak dokážu dve hodiny počúvať a vnímať. A to mi dáva akúsi nádej, ako fungovať ďalej. Ide o spoločnosť. Zbytočne sa budem mať ja dobre, budem ja súkromne šťastný, keď celý zvyšok pôjde „dokelu“. Chcem, aby tu moje deti mohli zostať, aby sme tu mohli fungovať, aby som sa nebál ísť po ulici, aby som sa nebál, že príde niekto a vezme nám našu budovu a zmení ju na bowlingovú halu, pretože môže. Demokratická a otvorená spoločnosť, komunita je bezpečie, v ktorom sa dá spolu žiť.

 

Na záver – čo by Marek Adamov odkázal čitateľom Žilinského večerníka?

Keďže vy ste médium a médiá sú základom demokracie (aj kultúry), je dôležité, aby ste fungovali slobodne a aby vás ľudia čítali. Na Slovensku máme veľké šťastie, že väčšina médií je dobrých a kvalitných, že nie sú kúpené a nešíria konšpirácie. Žilinský večerník konšpirácie nešíri, nekupuje si čítanosť šírením bludov. Nezávislé médiá nás odlišujú od totalitných krajín. V prvom rade preto čitateľom odporúčam a prajem, aby čítali a zaujímali sa o dianie v spoločnosti a neprepadli dezinformáciám. A keď im prepadnú, aby si aspoň na pol roka vypli internet a viac sa venovali napríklad záhradke.

Autor: Juraj Vnuk, redaktor

Foto: archív Stanice

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod