Morbídna obezita. Tak znel ortieľ, ktorý diagn o s t i kov a l i známemu Žilinčanovi Romanovi Príhodovi. Vážil 170 kíl, ale až po tom, ako mu doktorka oznámila, že umiera, sa rozhodol so sebou niečo urobiť. „Nebudem hovoriť odborne, ale zjednodušene, bol som v stave, v ktorom som si už nevedel sám pomôcť a musel som vyhľadať odbornú pomoc.“
JEDOL VŠETKO A VEĽA
Roman Príhoda bol závislý na jedle. Jeho diagnóza bola morbídna obezita. Za deň dokázal skonzumovať až tri kilá potravy, pričom obyčajný človek zje denne v priemere kilo až kilo a pol jedla. „Jedol som všetko a hlavne veľa. Pil som iba sladené nápoje, najmä môj obľúbený kaktusový čaj,“ hovorí. „Do reštaurácií som chodil len tam, kde podávali najväčšie porcie a keď to nestačilo, tak som si otvoril vlastnú reštauráciu.“ Roman o sebe vedel, že je obézny. „Ľudia si to neuvedomujú, ale obézny človek musí uvažovať trochu inak. Napríklad sedieť na sedadle je utrpenie, ak sa doň vôbec natlačíte. Keď sa vám to aj podarí, či chcete či nie, počas jazdy vnímate, aký je cestujúci na vedľajšom sedadle znechutený. Snažíte sa nehýbať, len aby ste do očividne naštvaného suseda, ktorému sa ušlo miesto práve pri vás, nedrgli.“ Okrem toho, obézni ľudia majú problém napríklad zaobstarať si na svoju robustnú postavu modernejšie oblečenie, čo je horšie, nedokážu si zaviazať šnúrky na topánkach, ženy majú problém s otehotnením, nehovoriac o tom, že po tridsiatke prichádzajú aj rozličné ochorenia: problémy so spánkom, zvyšuje sa krvný tlak, prichádzajú problémy s chrbticou, kĺbmi a časom sa rozvinie cukrovka, ktorou vo vyššom veku trpí až 70 % korpulentných ľudí. Obezita nie je estetický problém, ale závažné progresívne chronické ochorenie, ktoré predstavuje obrovské nebezpečenstvo pre zdravie človeka. Roman sa snažil pre svoje telo niečo spraviť. Vyskúšal si aj diétu, avšak iba raz. „Mal som vtedy 29 rokov a za tri mesiace som schudol 45 kíl. Chudnutie je proces, lenže v tom čase som to nevedel.“ Potom už svoju váhu neriešil, až kým nezašiel k doktorke, ktorá mu oznámila, že umiera. Namerala mu tlak 220/180 a prezradila, že mu ide o život.
MISIA: OPERÁCIA
„Môj bratranec je lekár a veľmi mu záležalo na mojom zdravotnom stave,“ vraví Roman. Bratranec mu odporučil absolvovať operáciu, tzv. sleeve gastrektómiu. „Keďže vedel o tejto liečbe, snažil sa mi vysvetliť výhody, ale bál som sa operácie.“ Roman trpel syndrómom bieleho plášťa. „Moje okolie vedelo, že mám fóbiu z doktorov. Ale keď vám ide o život, urobíte všetko možné pre to, aby ste prežili.“ Pre správny krok mal aj podporu. Tú cítil od celej svojej rodiny, od priateľov. „Musím povedať, že mi neskutočne fandili aj cudzí ľudia, lebo obezita je celospoločenský problém.“ V trnavskej nemocnici, ktorá je jednou z troch pracovísk na Slovensku, kde tieto zákroky robia, mu vyoperovali kus žalúdka, v ktorom sa tvorí najviac hormónu ghrelínu, ktorý vyvoláva pocit hladu. „Zobrali mi 85 % žalúdka, 1,5 litra,“ upresňuje Roman. „Obézny človek má v sebe nielen kvantum tuku, jeho telo obsahuje aj obrovské množstvo vody. Skúste si odvážiť, koľko toho denne zjete a vypijete. Hovorím totiž o jedle a o vode. Už viem, že aj to, čo vypijem, je jedlo. A pri obéznych ľuďoch ide o dvoj- až trojnásobné dávky. Ľudia sa pri diétach zameriavajú na to, čo jedia. Rátajú kalórie, pomer tukov a cukrov, pritom to vôbec nie je podstatné. Dôležité je, koľko zjete,“ dodáva.
O STO KÍL ĽAHŠÍ
Po zákroku mu pomáhal primár Igor Keher. „Ja rád snívam. Všetko si predstavujem. Sníval som o tom, aký budem štíhly,“ spomína. A sen sa mu splnil. Za rok od zákroku schudol Roman neuveriteľných 100 kg. Celý proces chudnutia bol zameraný na stravovanie. Roman totiž nemohol chodiť do posilňovne ani cvičiť kvôli svojmu vysokému tlaku. „Po vyše roku od operácie som podstúpil operáciu u plastického chirurga Jozefa Fábryho. Odstránil mi ovisnutú kožu a vytvoril mi nový pupok,“ hovorí Roman. Až následne začal cvičiť. Pomaly a postupne. Dnes už je to našťastie iné. „S trénerkou cvičím štyrikrát do týždňa. Môžem si preto dopriať, čo chcem, ale zjem maximálne 180 – 200 g porciu naraz,“ vraví. K tomu treba prirátať aj jeho ďalšie aktivity. Roman napr. ročne spraví štyri milióny krokov. „Tak si naozaj môžem dopriať všetko, na čo mám chuť.“ Napriek tomu sa ale stravuje zdravo. „Rezeň alebo sladkosti si dám len raz za čas. Jedlo totiž vnímam ako palivo a nie ako pôžitok. Pre mňa je dôležité, že počas jedného roka, kedy som mal nariadený režim stravovania, som sa naučil jest a piť. A dnes už nemám potrebu riešiť jedlo. Už pre mňa nie je prioritou.“
VIAC KILOGRAMOV, MENEJ KROKOV
Roman Príhoda je úspešný podnikateľ. Jeho váha vždy ovplyvňovala aj jeho prácu. „Ako pribúdali kilogramy, ubúdali kroky. Čím viac som vážil, tým menej som chodil,“ vraví. „Čím viac som priberal, tým viac som premýšľal, ako si uľahčiť bežný život. Musel som mať presne naplánovanú logistiku, aby som sa niekde nezasekol,“ dopĺňa.
NEPRESTAL BYŤ ŽILINČANOM
Roman je rodený Žilinčan, ale v súčasnosti podniká v energetike a v službách v Bratislave, kde aj žije. Napriek tomu ale neprestal byť Žilinčanom. Zaujíma ho aj komunálna politika v rodnom meste, kde má aj registrovanú svoju spoločnosť. Preto sme sa ho opýtali na jeho názor. „Mali by sme prestať riešiť, kto je SMER-ák, SaS-kár, KDH-ák, SNS-ák, mali by sme sa pozerať na program a na ľudí, ktorí by ho mali realizovať,“ vraví. Mesto v tomto prirovnáva k firme. „Riaditeľ by mal byť skúsený manažér, ktorý vie riadiť, vie riešiť ťažké situácie, konkurenčné boje, problémy so zamestnancami. Preto šéfmi firiem bývajú tí najšikovnejší, tí so skúsenosťami, ktoré majú za sebou, a nie ľudomilovia bez dostatočných skúseností.“
ZAZNAMENANÉ
Po tom, ako sa Romanovi podarilo schudnúť, rozhodol sa svoj príbeh vyrozprávať do knižnej podoby. „Je to môj osobný príbeh. V knihe nikomu neradím, čo má robiť. Moja jediná rada pri chorobe morbídnej obezity je: treba vyhľadať odbornú pomoc. Nie je to ľahká cesta, ale cieľ stojí za to.“ Aj preto knihu dopĺňajú rozhovory s primárom Keherom a ďalšími odborníkmi na obezitu, ktorí presne vysvetľujú a popisujú, o akú chorobu ide a ako sa lieči. „Nedovolil by som si niekomu odborne radiť, viem ale pomôcť zorientovať sa v záplavách zaručených diét.“ Ohlasy na jeho knihu s príznačným názvom Na hrane sú pozitívne. „Ľudia sa mi, samozrejme, ozývajú, keď zistia, že ma vlastne poznajú alebo si na mňa zoženú telefónne číslo. Nikoho som neodmietol, dokonca na začiatku som aj sám oslovoval obéznych ľudí na ulici a povedal im, čo som podstúpil a ako im vo Fakultnej nemocnici v Trnave vedia pomôcť.“
