Žilinský Večerník

21. apríl 2024 | Ervín
| -0°C

Knižná

ROZHOVOR - Dominika Moravčíková: Píšem veľa o vidieku, rada v príbehoch zablúdim aj do rodného Strečna

Autorka ocenených básní a poviedok Dominika Moravčíková (30) mala k literatúre blízko od detstva. Dodnes v svojich prácach spomína na ulice, zákutia a ľudí z domovského prostredia.  

29.01.2023 | 10:39

Ste víťazkou súťaží Básne 2019 a Poviedka 2019. Prezraďte nám, s akými prácami ste získali tieto ocenenia?

Ocenenie Básne 2019 som získala za cyklus „Southern Border a iné básne“, bol do veľkej miery o paranoji z príchodu cudzích bytostí a chorôb. Prvá báseň pri pohľade späť pôsobí ako čudná predpoveď pandémie, ktorá začala o pár mesiacov neskôr. Básnické pomenovanie univerzálnejších javov občas pôsobí tak, že sa dá takmer magicky vztiahnuť na čosi konkrétne, a toto asi bol tento prípad. V Poviedke získala hlavnú cenu poviedka „Teplokrvný druh“ o zvláštnom vzťahu troch detí, ktoré nespája pokrvné puto. Básne aj poviedka vznikli v rovnakom období, ktoré bolo pre mňa akademicky prelomové, končila som magisterský stupeň a začínala som doktorát, počas ktorého sa všetko zásadne zmenilo, básne a poviedka sú teda reliktom „inej doby“ osobne a aj asi globálne.

Nazvali vás obojživelným talentom. Prečo si myslíte, že porota ocenila práve vás?

Literárne súťaže sú disciplína, v ktorej sa vie zviditeľniť určitý typ autorov a autoriek. Je mnoho ďalších, ktorí v súťažiach nevyniknú, ale ich diela ukážu svoju kvalitu trebárs až knižne publikované, alebo v úplne iných kontextoch. Je dôležité nepreceňovať súťaže, ale zároveň som vďačná za to, kam ma posunuli. Považujem za privilégium, že aj toto moje písanie, ktoré som dlho považovala za outsiderské, mohlo byť súťažne ocenené.


 

Vždy ste mali k literatúre blízko?

Áno, aj keď som to sama pre seba nenazývala literatúrou, pretože dlho to bola skôr taká proto-literatúra, detské písačky, fan-fiction a podobne. Na žilinskom konzervatóriu sme so spolužiakom, dnes už známym skladateľom Petrom Javorkom zostavili autorskú dvojicu, robili sme rôzne spisovateľské experimenty a konzultovali divoké nápady. Písanie s ambíciou publikovania začalo až neskôr, keď som navštívila literárnu školu Medziriadky.

Je to asi ťažké definovať. Ale o čom najradšej píšete?

Píšem veľa o vidieku a konvenciách života zo ženskej perspektívy, vychádzam z odpozorovaného, ale kladiem tiež dôraz na autonómiu autorskej fabulácie, ktorá je pre mňa stále jadrom písania ako takého. Schopnosť alebo aspoň ambícia popísať aj cudziu skúsenosť je stále dôležitá aj v súčasnej dobe, kedy je pozornosť smerovaná najmä na rozprávanie z vlastnej skúsenosti. Spomeniem knihu „Únava materiálu“ od súčasného českého autora Mareka Šindelku, ktorá rozpráva príbeh bratov-utečencov z ne-európskej krajiny, ktorí putujú po Európe. Vykorenenosť a beznádej putovania v cudzine popísal autor, ktorý tento stav na vlastnej koži nepozná, a predsa, je predpoklad, že spisovateľ by také niečo mal dokázať, a to je pre mňa stále dôležité.

Máte nejaké dielo, ktoré vyšlo „z vášho pera“ obzvlášť v láske?

Cyklus básní „Deti Hamelnu“ zo zbierky s rovnakým názvom bude vždy môj obľúbený, pretože som ho písala vo veľkom zápale a prežívala stav, ktorý mal pocitovo blízko k absolútnej slobode. Ale asi by som mala dodať, že nie je dobré mať rád svoje diela „priveľmi“ a prechovávať veľkú lásku k výtvorom, ktoré sú predsalen chimérou, nápodobou skutočnosti - v tomto sa trochu prikláňam k platónovskému presvedčeniu, že umenie nemá kapacitu priamo popísať pravdu. Navyše z lásky k svojim dielam viem veľmi rýchlo vytriezvieť, keď si s odstupom všimnem ich nedostatky.

Akých autorov čítate vy?

Čítam všeličo, momentálne román „Roky v Kine Úsmev“ Jána Lenča, žilinského autora. Je to úlovok z poličky v čakárni žilinskej vlakovej stanice. Skutočné Kino Úsmev sídliace v Košiciach je mi blízke ako miesto, cez ktoré som sa dostala do Košíc, teda prvotne cez literárnu rezidenciu vtedy organizovanú pod záštitou kina. Pravidelne čítam knihy od mojich skvelých vydavateľov - poéziu zo Skalnej ruže a prózu od KK Bagalu.


 

Študujete hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. Viete k tomu niečo viac povedať?

Ide o etnografický výskum hudobného vzdelávania na perifériách dedín aj miest, navštevujem rôznych ľudí a organizácie, pýtam sa ich, ako to majú s hudbou a trávim s nimi čas. Je to pre mňa veľmi ťažké, lebo sa necítim ľahko komfortne v novom prostredí, ale prináša mi to zážitky, ktoré sa nepodobajú na nič iné, čo mám možnosť zažiť.

Pochádzate zo Strečna. Ovplyvnilo vás a vašu tvorbu, prostredie, detstvo?

Áno samozrejme, k Strečnu sa stále vraciam aj v tvorbe, mnohé svoje príbehy si predstavujem zo začiatku tam, mám niektoré vytipované domy a záhrady, na ktorých si rozohrám prvotné námety poviedok. Rada tam sledujem ľudí a životný tep dediny, dokážem vtedy zabudnúť na svoje mnohé strachy, úzkosti a démonov. Teraz sa rada vraciam aj za novým členom rodiny, mačičkou, ktorú moji rodičia prichýlili.

 

KTO JE DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ?

Vzdelanie: hudobná veda

Záľuby: letectvo, chytanie mačiek

Čo vám robí radosť? varenie a pečenie, návraty do Strečna

Aké je vaše obľúbené miesto? Kopec Špicák nad Strečnom

Ktoré jedlo máte rada? Udon rezance s tofu

Váš (zatiaľ) nesplnený sen? Stráviť noc v Hostinci Jamajka v anglickom Cornwalle, ktorým bol inšpirovaný rovnomenný román od Daphne du Maurier

 

 

Foto: Archív D.M.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod