ROZHOVOR - Jaroslav Mitaš je služobne najstarším starostom v Žilinskom okrese a okolí

Starostuje v Stránskom nepretržite už 33 rokov. V podnikoch sa voľakedy dávali zamestnancom za takú odpracovanú dobu hodinky za vernosť. Jaroslav Mitaš (61) žartuje, že hodinky zásadne nenosí a čas striehne málokedy. Má v sebe spoľahlivú časomieru, ktorá ho v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu nesklame. Opýtali sme sa ho, ako sa za tie desaťročia zmenili občania i podmienky na prácu vo verejnej správe.

14.05.2023 | 09:25

Koľko ste mali rokov, keď ste sa po prvýkrát stali starostom a z akého povolania ste odišli starostovať?

Mal som 28 rokov a pracoval som vtedy v Kovoslužbe ako elektromechanik.

Prečo ste sa rozhodli pre prácu vo verejnej správe, čo bol prvý impulz, ktorý vás tam nasmeroval?

Obec Stránske sa pred 1. komunálnymi voľbami v roku 1990 odčlenila od spoločného Mestského národného výboru Rajecké Teplice a určitá skupina osôb z obce hľadala kandidáta na starostu. Nakoľko viacerí odmietli, bol som na rade ja a keďže som bol jediný kandidát, tak moje zvolenie bolo pomerne jednoduché. Aby som pravdu povedal, nehrnul som sa do toho, pretože málokto vtedy vedel, čo nás čaká.

Čo vás, v tom čase, na tejto práci príjemne, ale aj nepríjemne prekvapilo?

Príjemné pre mňa bolo to, že som skúsil byť užitočný pre občanov a bral som to ako službu pre našu obec. Nepríjemne bolo to, že ako prvý list na nový úrad prišla žiadosť o reštitúciu budovy, v ktorej mal úrad sídliť a následné hľadanie riešenia situácie.

Ako to dopadlo?

Museli sme ju vrátiť.

Ste starostom už 33 rokov. Zažili ste situáciu, keď ste to chceli vzdať? V akej súvislosti to bolo a čo vás motivovalo, aby ste pokračovali?

No boli aj také myšlienky. Nikdy som ich verejne nevyslovil, ale nebolo ich veľa. Nechcem ich však konkretizovať. Keďže mám aj pochopenie a podporu zo strany rodiny, tak je nevzdávať sa o to ľahšie.

Práca s ľuďmi a pre ľudí je najťažšia. Každý vie všetko lepšie a najradšej kritizuje, nie je to demotivujúce?

V tomto som asi mierne odolný. Kritiku beriem vždy a ak je pravdivá a konštruktívna, snažím sa veci opraviť. Ak je neopodstatnená, tak sa snažím ju vypustiť z hlavy a nerozmýšľať nad ňou.

Zmenili sa ľudia a život v obci za tie roky? Ak áno, v akom smere?

Myslím si, že ľudia sa nezmenili, ale s príchodom nových technologických vymožeností sa mierne uzatvorili do seba a niektorí z tejto ulity nechcú vyjsť. Možno k tomu napomohla aj pandemická kovidová situácia v roku 2020 – 2021.

Porovnajte, v čom najmä sa práca starostov zmenila. Či už k horšiemu alebo k lepšiemu...

Pri práci starostu je stále čo meniť, vylepšovať, za niečo bojovať, zháňať prostriedky. V konečnom dôsledku, ak sa niečo nepodarí, môže za to starosta, ak sa niečo podarí, je to úspech celej obce. A áno, povinností pribudlo, predovšetkým administratívnych. Je to zaujímavé, že aj napriek pokročilému stavu elektronizácie si naša práca vyžaduje viacej papierovania.

Mnohé obce ležia v blízkosti priemyselných parkov a majú zaujímavé príjmy, vy k tým šťastným nepatríte a pasujete sa s oveľa menším balíkom peňazí. Čo sa vám, aj napriek tomu, podarilo v obci vybudovať?

V našej obci sme sa vždy snažili rozumne hospodáriť s tým, čo sme mali k dispozícii. Viackrát sme si aj požičali z banky, no vždy sa to podarilo čestne vrátiť, samozrejme, aj s úrokmi. Keďže sme budovu, kde sme pôvodne chceli umiestniť úrad, museli vrátiť v reštitúcii, postavili sme nový obecný úrad a kultúrny dom, plynofikovali sme obec, rozšírili sme asi o 1 km vodovod, vybudovali chodníky, multifunkčné ihrisko, prístavbu materskej školy pre 15 detí, urobili sme územný plán, zregulovali sme časť miestneho potoka, zlepšili vybavenie priestorov základnej školy, vyasfaltovali nové prístupové cesty k rodinným domom. Snažíme sa zachovávať kultúrne tradície, doteraz máme vlastnú dychovku Stranianka. Teší ma, že nám relatívne stúpa počet obyvateľov momentálne ich máme 935, pre porovnanie v roku 1990 ich bolo 695. Chcel by som spomenúť, že občania si svojpomocne postavili Kostol sv. Heleny v roku 1995 s čiastočným prispením od obce.

Vláda samospráve nejde priveľmi na ruku. Presunula na ňu veľké kompetencie a takmer žiadne financie, prišla vojna u susedov, zdraženie energií. Je vôbec priestor na nejaké plány a budovanie?

Môj názor je, že vláda síce pomáha, ale je to väčšinou neskoršie, ako by sme potrebovali. A potom vzniká napätie. Vždy sa to nejako utrasie k relatívnej spokojnosti. Financií je síce viac, ale aj viac výdavkov či už na energie, platové náležitosti, časť ich pohltí nárast cien materiálov a služieb. Zároveň je pravda, že čím menšia obec, tým môžu byť problémy vypuklejšie. Finančné možnosti na väčšie budovanie je obmedzený, ostáva skôr na drobné vylepšenia, respektíve opravy. Asi nie som ďaleko od pravdy, keď poviem, že každý starosta, každá obec má nejaké plány, ako by to mohlo byť lepšie a čo všetko by sa dalo urobiť, keby sme mali viac financií. Podľa môjho názoru, prípadná zmena systému získavania zdrojov z eurofondov na investičné aktivity pre samosprávy tak, že každá obec by mala garantovanú sumu podľa kľúča, založeného na počte obyvateľov, by bola spravodlivejšia. Určite by sa mnohé obce aj potešili. No funguje to tak, že niekedy aj prípadná nepatrná komplikácia v plnení podmienok výzvy znehodnotí aktivitu starostu a obecného zastupiteľstva.

Dá sa povedať, že toto je najťažšie obdobie vášho starostovania? Bliká niekde svetlo na konci tunela?

Až tak čierno by som to nevidel, všetko záleží ako sa nastavia podmienky nového programového obdobia a ako sa vyvinie situácia po septembrových voľbách. Koniec koncov, život v samospráve je beh na dlhé trate. Niekedy vyriešite jeden problém a objavia sa minimálne dva nové a vtedy treba znova zabojovať.