Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

2. február 2023 | Erika, Erik
| -1°C

Z regiónu

ROZHOVOR - Jozef Rakovan: Záleží na tom, ako so svojím talentom človek naloží. Či ho použije na slávu božiu, alebo svetskú

Robiť dnes niekomu alebo niečomu reklamu nie je jednoduché. Jozef Rakovan (61) zo Štiavnika je však zdatný PR manažér. Spôsob, akým šíri posolstvo biblie, je vskutku nezvyčajný. Bez štipky irónie. Rodina je pre neho na prvom mieste a ďalšie dve sú tiež doživotne obsadené. Božie slovo a drevo. Na prvý pohľad to možno znie čudne, ale prečítajte si, aký obrovský zmysel to celé dáva.

23.01.2023 | 21:36

Remeselná zručnosť a výtvarné nadanie, kto v rodine nimi oplýval?

Najskôr som si začal z dreva vyrábať hračky, loďky, luky, šípy. Ako chlapec som pásaval kozy a keďže v tejto oblasti nebolo húb, tak som hľadal samorasty. Keď som mal pri sebe sekierku, trošku som ich okresal, nožíkom orezal, očistil. Dedko býval v horách na samote a všetko čo potreboval, si vedel urobiť, bol veľmi zručný. Zrejme odtiaľto pramení moja remeselná zručnosť. Výtvarné cítenie neviem, ale mal som šťastie, že som stretol majstrov Hložníka, Cipára, Bizmayera a mnoho ďalších, ktorí mali na mňa obrovský vplyv. Oni mi ukázali cestu.  Keď Hložník u nás maľoval v kostole, pán farár ma k nemu ešte ako malého chlapca vzal a povedal, že mu predstavuje budúceho umelca. Majster Hložník mi podal ruku a ja som len pozeral okolo seba a hľadal, koho tým umelcom pán farár myslel.

Drevo vás sprevádzalo aj na strednej škole...

Mal som v pláne stať sa veľkým sochárom. Na umeleckú priemyslovku do Bratislavy ma nevzali, tak  som išiel na drevársku do Liptovského Hrádku. A nič lepšie sa mi nemohlo stať. Keď učitelia videli, že vyrezávam, urobili mi ateliér, vybavili ma nástrojmi, materiálom. Ja som škole na oplátku vyhrával výtvarné súťaže.  Teraz sa tam už rezbárstvo učí, ale ja som bol vlastné prvý. A rovnakú podporu som vždy mal a mám aj od rodiny. Mám skrátka šťastie na najbližších ľudí okolo seba.


 

Hľadáte samorasty cielene? Aká je jeho cesta k umeleckému stvárneniu?

Občas na nejaký narazím pri prechádzke a ak mám so sebou pílku, odrežem ho alebo si ho obzriem a vrátim sa preň. Ale väčšinou mi materiál prinesú ľudia, keď niečo zrežú a vidia, že by sa mi to mohlo zísť. Neraz je to poškodené, zahnité drevo a z toho vychádzam. Využijem chyby, ktoré sú v tom dreve. Pre mňa sú to prednosti. Potom mesiac, dva, skicujem, načrtnem obraz a keď mám ucelenú myšlienku, pustím sa do toho. Musím samorasty pomaličky strúhať, nie po vlákne, lebo sú poprepletané, povyrastané, vlákna idú viacerými smermi, je to zdĺhavejšie ako pri rovnom kuse dreva. Potom ho nalakujem ekologickým lakom, aby bolo vidno drevo, namorím a tieňujem jemným brúsnym papierom. Keď treba dotieňujem ho iným moridlom.

Námet vám podsunie tvar samorastu?

Niekedy je to tak, inokedy skúmam, čo by mohol stvárniť. Námety čerpám väčšinou z biblie. Najskôr si príbeh naštudujem, neraz aj konzultujem s priateľom kňazom, aby som nič nepokazil. Keď tam ten príbeh nájdem, tak sa púšťam do práce. Občas, keď tvorím, ruky mi akoby samé lietajú až zrazu zbadám, že dielo je hotové. Nemám to pod kontrolou, akoby ich niečo viedlo. Neraz až strach mnou prejde, čo vlastne dostanem z kusa dreva doneseného z hory.

Zdá sa, že nad vašou prácou má ktosi dohľad ...

Záleží na tom, ako so svojím talentom človek naloží. Či ho použije na slávu božiu, alebo na slávu svetskú.  Ak úmysel nie je čestný,  môže sa stať, že o dielo i peniaze z neho získané poľahky príde. Samotné umenie nemôže byť prvoplánovo o peniazoch. Oni prídu. No pokiaľ by mal človek veľké oči a chcel hneď zbohatnúť, nemuselo by sa to vyplatiť. Mojou úlohou je sprítomňovať Ježiša Krista. Čokoľvek robím, tvorím, vždy myslím na to, že som len nástrojom na jeho oslavu. Potom všetko, čo potrebujem prichádza. Po zdravotných problémoch som vyrezal jeden obraz s Ježišom. Keď mi je ťažko, položím naň ruku, vyžalujem sa mu, poprosím, poďakujem. Verte - neverte, vždy to pomôže. Boh našiel cestu, ako cez moju prácu dostať božie slovo do sveta a moje diela idú po nej. Naozaj ma kontaktujú ľudia z celého sveta. Rozprávajú mi svoje príbehy, v drevorezbách vidia svojich predkov, momenty zo svojho života. Na jednej výstave boli dva autobusy Indov. Postupne ku mne všetci pristupovali a objatím mi ďakovali. Toto sú momenty, ktoré ma utvrdzujú v tom, že to, čo robím, má hlbší zmysel.

Nemalo by význam, keby diela ostali u vás doma. Kde všade sú?

Vystavoval som v Rakúsku, Poľsku, Maďarsku, Čechách. V súkromných zbierkach sú moje veci po celom svete - v Amerike, Číne, Taiwane, Taliansku a v ďalších štátoch. Raz chcel na výstave jeden Číňan kúpiť všetko. Chcel som, aby vystavené diela ostali na Slovensku, ale pohrával som sa s tou myšlienkou, lebo išlo naozaj o veľké peniaze a v tom čase sme ich veľmi potrebovali. Už to aj bolo dohodnuté, všetko oficiálnou cestou, ale napokon som odolal. Veď by som zradil sám seba. Keď si ale predstavím, že niečo odo mňa má niekto doma a povie si, toto mám zo Slovenska, tak ma to napĺňa spokojnosťou a hrdosťou. Lebo to nie je len svedectvo o božom slove, ale aj o šikovnosti Slovákov. A tá je výnimočná. Keď sme začali chodiť po výstavách, s dvomi dlátkami a obrovským srdcom sme vykúzlili diela, ktoré sa nedali zahanbiť, ba aj predstihli výtvory väčších majstrov s ďaleko lepším vybavením. 


 

Aké nápady čakajú na realizáciu?

Nápadov nosím v hlave veľa, už sa to tam bije, ale všetko má svoj čas.  Teraz mám v pláne dorobiť drevenicu, v ktorej chcem usporiadať jubilejnú výstavu. Na šesťdesiatku som ju pre koronu nerobil, a tak sa chcem dôsledne pripraviť na výstavu k mojej šesťdesiatpäťke. Síce bude až za 4 roky, ale o to viac mám času ju do detailu pripraviť. Mala by byť v horách, v štiavnickom chotári. Odtiaľ sú námety, drevo, tam som sa narodil, prežil celý svoj život a tam chcem aj zložiť svoje kosti. Ale na to je, dúfam a verím, dosť času.  Mal by to byť taký komorný umelecký priestor, kde by v budúcnosti mohla byť expozícia o umení v Štiavniku, robili by sa tam výstavy a sympóziá. A čo sa týka plánov mojej tvorby, aj v umení sú obdobia, kedy sa chcete posunúť iným smerom, hľadať niečo nové. A v tom štádiu som zrejme aj ja teraz. Tak možno skúsim niečo modernejšie. Ale nejdem predbiehať.

S akým drevom ste pracovali?

Najlepšie sa, samozrejme,  robí z lipy, len nemá farbu, je zväčša biela. Robil som s orechom, čerešňou. Keď má samorast pekný tvar, nepozerám z akého dreva idem robiť. Najtvrdší bol klen (strom príbuzný javoru, pozn. red.). Rastie pri riekach a je to hádam najtvrdšie drevo, do ktorého sa ani klinec nedá zatĺcť. Naťahá veľa vody a živín, preto je výdatné a tvrdé. Videl som dva konáre omotané okolo seba, tak už som v nich videl príbeh a bolo mi je jedno, koľko sa s ním namordujem.


 

Máte nejaký vzor?

Vzor asi nie. No obdivujem mnoho umelcov, ktorým sa nikdy nevyrovnám, ale som im vďačný za to, že mi ukázali smer, ktorým môžem ísť. Napríklad nedávno som bol v Taliansku a absolvoval cestu za renesančnými pamiatkami. Prvýkrát som videl originál sochy Davida a iné diela od Michelangela a zatriaslo to so mnou. Asi sa z toho nespamätám do konca života. Veľa čítam o takýchto ľuďoch a čím viac o nich viem, tým viac chápem zmysel ich života. Dostali dar, rozumne s ním naložili, zasvätili mu život. Mnoho vecí si odriekli a išli za svojím cieľom. Ale, keď sa úspech dostaví, vždy čakaj kopanec, podloženú nohu, ohováranie... Je to smutné, ale je to tak. Ale človek musí mať rád aj svojich neprajníkov. To je ten najvyšší stupeň lásky k blížnemu, pretože im musíte veľa vecí odpustiť, na mnohé zabudnúť. Mať rád toho, kto vám pochlebuje, je príliš ľahké.

 

KTO JE JOZEF RAKOVAN?

Narodil sa a žije: v Štiavniku.

Vzdelanie: Stredná priemyselná škola drevárska v Liptovskom Hrádku.

Rodinný stav: manželka Anna, dve dcéry, dvaja synovia.

Cestovateľský sen: splnil sa mi, keď som absolvoval cestu renesancie po Taliansku.

Najkrajšia ľudská vlastnosť: láska k nepriateľovi. Že dokáže odpustiť, zabudnúť, pretože milovať priateľov vie každý.

Najhoršia ľudská vlastnosť: závisť.

Najlepší relax: keď kreslím, vyrezávam, tvorím.

Čo vás zaručene rozosmeje: Jozef Króner, keď s nadhľadom a humorom interpretuje život našich predkov.


 

 

 

Autor: Iveta Frolková, redaktorka

Foto: Milan Kosec

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod