ROZHOVOR - Komunita saleziánov oslavuje 100 rokov na Slovensku: V Žiline sa nám páči, vidíme tu zmysel žiť a pracovať

Písal sa rok 1924, keď prví saleziáni prišli na Slovensko, a odvtedy vytvorili pre našu spoločnosť mnoho krásnych diel, a to nielen duchovného charakteru. Obľúbená kresťanská komunita má svoje miesto aj v Žiline, čo nám v tomto rozhovore potvrdil jeden z ich členov Michal Žák (31).

22.02.2024 | 12:06

Samotní saleziáni vnímate veľký míľnik, že ste na Slovensku už presne 100 rokov?

V prvom rade je tento míľnik o kolektívnej vďačnosti za to, čím všetkým spoločenstvo saleziánov na Slovensku bolo za sto rokov prevedené. Fascinujúca na tom je tá spolupráca človeka ruka v ruke s Božími výzvami, ktoré postupne prichádzajú. Jedno by bez druhého nefungovalo. Božie pôsobenie vstupuje do dejín ľudstva cez konkrétnych ľudí a cez konkrétne iniciatívy. Prví saleziáni prišli oficiálne v roku 1924, hoci vzájomné spoznávanie vedenia rehole saleziánov v Taliansku s dobrodincami a nadšencami saleziánskej myšlienky na území dnešného Slovenska bolo už desiatky rokov skôr, ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. Vďačnosť nás učí oceniť očami viery zažité a zároveň naň tvorivo do budúcna odpovedať. Jedným zo sloganov, ktoré sprevádzajú počas obdobia príprav na Storočnicu saleziánov znie „S pokornou vďačnosťou dávame ďalej, čo sme dostali“.

Ako prebiehala oslava 100 rokov saleziánov priamo v Žiline?

Samotná slávnosť osláv tzv. Storočnice (pre lepšie pochopenie je možné sledovať web 100.saleziani.sk a oficiálne sociálne siete slovenských saleziánov) ešte v plnej miere neprebehla. Tá prebehne na celoslovenskej úrovni v septembri v Šaštíne, kam všetkých srdečne pozývame vrátane sledovania jednotlivých prípravných fáz zameraných na špecifické symbolické oblasti saleziánskeho výchovného prostredia – kostol, dom, ihrisko a škola. Súčasťou tejto prípravy na 100 rokov života saleziánov na Slovensku je aj chystaná knižná publikácia s názvom „Sen, ktorý trvá“. Tohto roku tu v Žiline bola „klasická“ slávnosť sviatku nášho zakladateľa svätého Jána Bosca, ktorá prebiehala okrem liturgickej slávnosti v miestnom kostole tak, že sa odohralo pre verejnosť divadelno-hudobné pásmo nacvičené mladými ľuďmi zo žilinského saleziánskeho oratória. Ústrednou témou bola téma snívania inšpirovaná snom z detstva mladého Janka Bosca. Na saleziánskej SOŠ sv. Jozefa Robotníka oslavy prebiehali vo forme detektívneho divadelného predstavenia nacvičeného našimi žiakmi.

Táto rehoľa sa vyznačuje prácou s mládežou, láskou k aktivitám a životu. Darí sa vám dnes naplno v dnešných podmienkach napĺňať posolstvo vášho patróna?

To, či sa to darí, je dobrá otázka. Osobne si myslím, že sa nedarí. Otázka však je, aké sú kritériá úspechu? Úspechom by sme mohli v „saleziánskom prípade“ nazvať to, či dokážeme zrozumiteľne zjavovať (nielen mladému) človeku tvár Boha Otca. Má to svoje konkrétne vyjadrenie vo výchove a privedeniu človeka k uvedomeniu, že sa rozpoznáva vo svojej plnej dôstojnosti ako človek, ktorý je Bohom milovaný a zároveň je pozvaný žiť v celej svoje hĺbke vzťahy – k sebe, k druhým a k Bohu. V saleziánskom výchovnom systéme to je pomenované ako dvojčlen „dobrý kresťan a statočný občan“. Vždy je výpovedným lakmusovým papierikom svedectvo a ovocie života tých, ktorí prešli saleziánskym výchovným prostredím. V ich konkrétnych životoch možno nájsť odpoveď na vašu otázku.

V Žiline ste založili školu, dokonca evidujeme aj činnosť futbalového klubu a ďalších aktivít. Ako sa vám pozdáva práca so žilinskými farníkmi, deťmi a spoločenstvami?

Pracovať, žiť a pôsobiť v nejakom meste (alebo v prípade aj našej internátnej saleziánskej Strednej odbornej školy sv. Jozefa Robotníka – pôsobiť aj v regióne) je to vždy o načítaní špecifík danej kultúry. Nemám na mysli teraz kultúru v zmysle folklóru a ľudových remesiel, ale toho, čo by naši mladí povedali slangovým výrazom ako „vibe“ – teda štýl, esencia, duch daného miesta. Pracovať s ľuďmi alebo pre ľudí na poli, akým sú vovádzanie do života viery, výchova a vzdelávanie, je delikátny proces poznačujúci najhlbšie roviny človeka. Je to náročná, krehká a krásna úloha zároveň. Žilinčanov charakterizuje, že sú to ľudia žijúci medzi rôznorodými spádovými oblasťami regiónu, mnohých tu spája vedomie spolupatričnosti s týmto mestom, cítia sa tu doma, ich rodiny tu majú svoje zázemie už po generácie a taktiež saleziáni tu na Hlinách majú svoju hlbokú značku. Keď ľudia prídu po nejaký typ pokrmu k žilinským saleziánom, tak je výhodou, že už nestaviame na zelenej lúke. Oficiálne sa tu pôsobí po roku 1989, ale stretneme aj ľudí, ktorí chodili k saleziánom aj pred rokom 1950, keď boli saleziáni oficiálne zrušení komunistickým režimom a boli skonfiškované všetky majetky vrátane nášho terajšieho žilinského domu. Ako saleziáni sme tu v Žiline radi a vidíme zmysel žiť tu a pracovať.

Stanovili ste si po oslavách storočnice aj nejaké vízie do najbližšieho obdobia? Čo bude dôležité, aby aj vaša rehoľa mohla viac a viac oslovovať bežných ľudí, ktorí žijú doslova hektickú dobu?

Naši predstavení sú zdravo opatrní a vyhýbajú sa nejakým veľkohubým víziám do budúcnosti. Cítiť teraz, že sa inklinuje vo vernom zotrvaní v už rozbehnutých projektoch, iniciatívach a miestach pôsobenia. Ako sa dočítate aj na našej nedávno vynovenej webovej stránke slovenských saleziánov www.saleziani.sk, tak na Slovensku je 23 miest pôsobenia saleziánskych komunít roztrúsených po slovenských mestách. To všetko si vyžaduje múdre hospodárenie tak s personálom saleziánov, ako aj s časom, financiami a silami. Keď hovoríte o hektike a oslovení človeka, takými krásnymi nástrojmi, ktoré sa napríklad osvedčujú, sú medzi inými časy duchovných obnôv a duchovných cvičení, vovádzania do modlitby a tiež toho, čomu sa niekedy hovorí ako „škola spoločenstva“. Tieto podujatia sa konajú prispôsobené rôznym kategóriám – mamičkám, mladým rodinám a mládeži. Ďalším dôležitým prvkom je človeka zorientovať po intelektuálnej stránke v otázkach jeho viery a jej praktickej aplikácie na civilný život. Mnohí saleziáni majú tú možnosť študovať v zahraničí a môžu tak ponúknuť veľmi cenné obsahy. Jedným z takýchto projektov tu v Žiline je sprevádzanie mladých manželských párov – projekt s názvom „Vzali sme sa“ alebo celoslovenský kurz „Teológia pre mladých“, ktorý už niekoľko rokov praská vo švíkoch a je oň čoraz väčší záujem.

Čo podľa vás dnes ľudí trápi najviac?

Moja osobná perspektíva je nateraz podmienená tým, že pracujem medzi chlapčenskou robotníckou mládežou na internáte ako vychovávateľ, a neviem dať komplexnú odpoveď na tieto vaše veľmi dobré otázky. Mne osobne sa zdá, že ľudí trápi vnútorné vyrovnanie sa nad zložitosťou sveta; nad tým, ako zaobchádzať s problémami a zlom v osobnej i celosvetovej rovine; ako dobre a dôstojne ustáť svoje zodpovednosti, ktoré sú človeku zverené. Tomuto všetkému však hovoríme duchovný život – teda je to všetko to, čo sa týka života ako takého. Snáď to nevyznie ako klišé, ale v ľuďoch cítiť, že sú hladní po hlbokých vzťahoch. Toto môže byť jedna z veľmi cenných vecí, ktorú saleziáni môžu ľudí učiť – a spolu s nimi sa učiť – ako pestovať kvalitnú kultúru priateľstiev a vzťahov. Veľmi oceňujem rôzne iniciatívy učiť sa druhým počúvať, načúvať a veľmi sa teším, keď vidím jednotlivých saleziánov, ako si vedia vytvoriť čas na to, čomu dnes hovoríme duchovné sprevádzanie.

V akom stave je vaša rehoľa? Vítate medzi sebou nových členov alebo je to z roka na rok ťažšie?

Keď sa pýtate na naše rehoľné spoločenstvo saleziánov don Bosca na Slovensku, tak najvýstižnejšie tento stav vie opísať náš predstavený, teda provinciál, ktorého súčasťou služby je celoročne obchádzať a navštevovať jednotlivé saleziánske komunity, rozprávať sa osobne s každým zo saleziánov a vidieť tie veci z nadhľadu a väčšej šírky. Otázka nových členov, alebo ako by sme to cirkevným žargónom povedali – otázka tzv. „povolaní“, je obľúbenou témou práve aj cirkevných periodík. Či sa nám darí privítavať nových členov? Nedarí sa a mnohých to pochopiteľne bolí a trápi. Sme v tomto bezmocní, ale to ešte nie je koniec sveta, lebo práve toto nás viac otvára načúvať znameniam čias a počúvať, čo nám asi cez to hovorí Boží hlas? Treba však povedať, že počet nových členov nie je jediným kritériom kvalitatívnej a duchovnej kondície daného spoločenstva. Veľmi ma v tomto osobne oslovuje jeden biblický príbeh zo starozákonnej knihy Sudcov, keď veliteľ vojska Gedeon bol Bohom postupne privedený k tomu, aby dôveroval a nerobil si ťažkú hlavu z toho, že jeho vojsko, ktoré dáva dokopy proti nepriateľovi, nemusí byť pre víťazstvo kvantitatívne početné. Nakoniec bol boj vyhratý za pomoci veľmi malého počtu oproti veľkej nepriateľovej armáde. Je to paradox, ale akosi to tak v živote kresťanskej viery funguje.

Aktuálne sme sa ponorili do pôstneho obdobia, v čom môže byť prínosom aj pre našich čitateľov?

Pôstne obdobie je vzácny a privilegovaný čas. Dá sa ho uchopiť kreatívne a tvorivo. Obsahuje v sebe tri dimenzie. Dá sa to zhrnúť na zapamätanie si ako trikrát „a“: askéza, adorácia, almužna. Askéza znamená formu akéhokoľvek sebazáporu a odrieknutia si niečoho dobrého, čo ma otvára väčšej slobode. Slovo adorácia vyjadruje modlitbu – klaňanie sa Bohu (napríklad dovoliť si zainvestovať viac času do modlitby alebo naučiť sa, ako venovať Bohu svoj čas) a almužna je akýkoľvek dar chudobným (nemusí sa tým myslieť len dar materiálne chudobnému človeku, ale aj venovať niekomu svoj čas, ozvať sa niekomu, dovoliť si niekomu nezištne načúvať). Áno, stanovili sme si od Popolcovej alebo tzv. Škaredej stredy spoločný pôst v našej saleziánskej rehoľnej komunite. Vzhľadom na to, že nás Božie Slovo pozýva naše pôstne sebazápory pred druhými nevytrubovať, dovolíme si to ponechať zatiaľ ako tajomstvo. Veríme však, že dobré ovocie z tohtoročného pôstu bude medzi riadkami cítiť v osobných stretnutiach s nami. Vašim čitateľom prajeme tvorivé, veľkorysé a radostné prežitie pôstneho času.