Ako sa vám darí bojovať s nástrahami energetickej krízy?
Od januára sme v tuhom boji, aby sme energie vedeli zaplatiť. Máme šťastie na divákov, lebo tak vypredané sme ešte nikdy nemali ako teraz, čo je úplný paradox na začiatku roka a v čase krízy. Zisk zo vstupného či otvorenej kaviarne však tvorí iba desať percent z rozpočtu, sumy by sme museli zdvihnúť štvornásobne a to nejde. Neviem, kto by dal za kávu 7eur alebo 40eur za koncert, to nejde. Podarilo sa nám prebudiť podnikateľov a hľadajú spôsoby ako pomôcť, okrem darov a 2 percent aj tým, že u nás organizujú svoje akcie, semináre či večierky. Obraciame sa na samosprávu, aby nás konečne zahrnula do svojich plánov, po 25tich rokoch chceme normálnu podporu, keďže 90% našich divákov sú Žilinčania. Ďalšou časťou riešenia je aj šetrenie. Doslova sme vypli všetko, čo sa dá vypnúť. Zo mňa sa stal razom dobrý energetický manažér, ideme montovať fotovoltiku a čakajú nás rokovania, lebo Synagóga je národná kultúrna pamiatka a uvidíme, či je to vôbec možné osadiť na ňu solárne panely. Čakáme na prvé faktúry po týchto zmenách, požiadali sme o mesačnú fakturáciu a po februári budeme všetko vyhodnocovať. Chceme vedieť, že či sa to vôbec dá utiahnuť.
Spadajú pod vás nejaké výzvy smerom k pomoci zo strany štátnych orgánov?
Za január sme začali s elektrinou na cene 456eur za MWh, dovtedy to bolo 61eur. Výsledok po mesiaci snahy o riešenie je, že sa nám podarilo dostať na štátom regulovanú cenu 199eur/MWh, čiže tri a pol násobok minuloročnej. Pri kúrení plynom nám cena stúpne z 22eur/MWh na 88eur/MWh, to je o čosi lepšie ako štátom regulovaná cena pre malých odberateľov. Nárast energií u nás predstavuje 60-tisíc eur ročne. Schéma vládnej podpory je len nad tieto sumy, čiže pre nás nepoužiteľná, zmierujeme sa s nárastom 300-400%, čo je šialené, ale lepšie ako 800-900% na začiatku roka. Problémom je neistota a meniace sa podmienky, je za nami skoro február a vôbec nevieme, ako sa bude situácia vyvíjať. Najväčším problémom je tá neistota a meniaca sa situácia každý deň. Namiesto vyriešenia problémov pre všetkých vláda hasí problémy len tých, ktorí protestujú. Jednotlivé sektory bojujú na svojich barikádach. Lekári protestujú a podarí sa im niečo vymôcť, domovy sociálnych služieb spadnú do kategórii domácností. Do toho máme vládu v demisii, zrejme do septembra sa nič nezmení. Ťažko je naše problémy aj vysvetliť obyčajným ľuďom, keď energie pre domácnosti sa v podstate nezmenili. Sýty hladnému neverí.
Pôsobíte 25 rokov v kultúre, zmenil sa prístup vlády a samospráv ku vám dostatočne?
Na ministerstve kultúry sme kedysi žiadali dotácie na náš program asi v 17-tich podprogramoch, časom sa nám podarilo získať nielen pochopenie ale aj samostatný program pre multižánrové kultúrne centrá. Stanica bola s A4 v Bratislave prvým takýmto centrom na Slovensku, potom sa vznikli ďalšie a dnes podobné miesta ako Stanica nájdete asi v tridsiatich slovenských mestách. Podarilo sa veľa, sú to miesta, ktoré sú dôležité v spoločnosti. Inšpirovali sme sa zahraničím, vzdelávali sme sa. Naše pôsobenie nie je o sviatočnej kultúre raz mesiac ale denno–denná súčasť života. Ľudia tu trávia výnimočné i obyčajné dni, podarilo sa nám do Žiliny doniesť veľa umenia a sme súčasťou európskej kultúry a scény. No z pohľadu verejných financií, najmä v samospráve, sme stále vnímaní ako niečo nepotrebné, niečo naviac, čo netreba podporovať. Urobili sme zo Žiliny kultúrnejšie mesto, malo by sa to konečne prejaviť aj v našej podpore, najmä keď sme v zlej situácii a hrozí nám zatvorenie.
Nárast 60 tisíc za rok je extrémny, pri rozmenení na mesačné náklady je to už iná suma. Je možné toto vykryť cestou sponzorov, ak žilinská samospráva či župa nepomôžu? 60 sponzorov po tisíc eur nájsť nie je zas niečo nepredstaviteľné?
Toto som hovoril aj svojim kolegom, pretože na dvanásť mesiacov je to mesačne 5-tisíc a to už nie je také hrozné číslo. Je nás 15 až 20 a viete si predstaviť zohnať 200 eur mesačne? Viete prenajať techniku, viete zohnať niekoho na prenájom priestorov? Zrazu boli odpovede iné a veľa z nich pozitívnych. Každý deň nám chýba prakticky 150 eur oproti minulému roku, za január a polovicu februára bol zo vstupného nárast o 40 percent oproti minulému roku, čo aj šťastie, že sa ozvali napríklad SEŠN marketérov alebo diskusie žilinského IT klastra, ktoré sa presunuli k nám z iného miesta. Musíte však písať, volať a pripomínať sa. Vďaka tomu sa ozve Jana Kirschner a chce nás podporiť koncertom na Veľkú Noc. Alebo zubári, ktorí budú mať v novembri u nás kongres, bez našej výzvy by ich zrejme nenapadlo ísť k nám a prenajali by si nejaký hotel. 60-tisíc ale bude ťažká úloha a potrebujeme aj podporu v podobe darov a 2% z daní. Problém je aj ten, že v minulosti sme takto hľadali zdroje na niečo, čo tu zostane - napríklad v zbierke pre obnovu Novej synagógy. No teraz musíme pýtať a hľadať zdroje na niečo, čo spálime.
Koľko očakávate, že dostaneme od mesta Žilina či župy po vypracovaní vášho projektu?
Primátor povedal, že sa budú snažiť pomôcť. Naším cieľom je vykryť takto z mesta 10 percent rozpočtu, čo je konkrétne 50-tisíc eur a osobne to nevidím ako utópiu. Nezdá sa mi to prehnaná suma, budeme mať postupne stretnutia so všetkými poslancami a uvidíme. So župou je to ťažšie, oni majú najviac kultúrnych inštitúcií zo všetkých žúp na Slovensku, ale bola u nás nedávno pani županka Jurinová a problém neexistujúcej podpory si uvedomuje. Častokrát sledujeme, že politikov tieto veci ani nenapadnú. Že ak sa kultúra zavrie, ťažko sa opäť otvorí. Ľudia z kultúry, ktorí ju robia z nadšenia, sa budú obzerať po novej práci. Počas pandémie nám zmizlo veľa technikov, zvukárov, osvetľovačov a prešli do iných pracovných sfér. Nevieme ich dnes zohnať rovnako ako nevie nájsť ľudí gastro.
Čo sa stane, keby ste komplet zavreli?
Toto si nechcem ani predstavovať, zrejme by som sa musel odsťahovať zo Žiliny, lebo by som sa tak hanbil pred tými ľuďmi, ktorí ku nám chodia a pred tými, čo nám zverili budovy do rúk (železnice a židovská obec). Budovy by zostali, lebo nie sú naše, ale tí daní ľudia by ich asi nevedeli prevádzkovať. A kultúrny život, ktorý sme tu rozbehli, by zomrel. To by bol smutný príbeh, ale ak by to došlo, tak maximálne na mesiac, aby si to ľudia uvedomili. Nechceme ale ísť tlakom, kultúra sa vie dohodnúť kultúrne.
Keby ste išli aj cestou určitého tlaku, tak by to asi dnes reflektovalo málo ľudí? Predsa máte zatvorené a tak je či zle uvažujeme?
Koncerty a umenie nezaujíma málo ľudí. Vidíme, že minimálne raz ročne k nám príde veľa obyvateľov Žiliny. Lebo to nie je len o výstave, divadle, ale aj o vianočnom trhu, komunitných akciách, školských návštevách, workshopoch aj iných príležitostiach. Hrali sme sa kedysi na turistov a pýtali sme sa ľudí v Žiline, kde je Stanica Záriečie. Všetci vedeli, kde sa nachádza. Aj keď horelo naše divadlo S2, tak sa verejnosť postavila na našu stranu a pomohli nám finančnou zbierkou to celé prežiť. Nie sme bezvýznamní.
