Žilinský Večerník

18. apríl 2024 | Valér
| 1°C

Rozhovory

ROZHOVOR - Martin Oboňa: Pokračovateľov dychovky je ako šafranu

Fatranka začala písať svoju históriu v roku 1981 odlúčením od veľkého Mestského dychového orchestra. Zanietení nadšenci sa zomkli okolo umeleckého vedúceho Pavla Bienika a muzikantov Františka Zakopčaníka, Tibora Hulína či Františka Hlucháňa a založili 12-člennú dychovú hudbu, ktorú Pavol Bienik dopĺňal o hudobníkov zo žilinského konzervatória. Už 21 rokov ju vedie Martin Oboňa, a tak sme mu po krste nového prierezového CD, ktorý sa konal uplynulý týždeň v Mestskom divadle v Žiline v rámci slávnostného koncertu, položili zopár otázok.

23.05.2023 | 19:55

Videli sme vo vašich radoch aj mladých muzikantov. Idete v šľapajach Pavla Bienika ako kapelník, ale aj v tom, že pozývate do svojich radov mladých muzikantov z konzervatória?

Bol by som najradšej, keby bola Fatranka čisto amatérska kapela, no bez konzervatoristov sa nezaobídeme. Keďže na konzervatóriu učím, nie je problém ich prizvať, no ten nastáva s príchodom letnej sezóny, pretože študenti majú rozpracované svoje projekty, majú vlastné kapely a ja už s nimi počítať nemôžem. A ak si raz poslucháča naučíme na určitú úroveň interpretácie, chce ju počuť stále. V Žiline je Základná umelecká škola Ladislava Árvaya, konzervatórium, máme sa na koho obrátiť a obe školy sú nám naklonené. No rád by som mal kapelu, ktorá by bola schopná koncertovať samostatne.

A čo speváci? Aj medzi nimi sme videli mladých ľudí.

Hudobníkov je 12, spevákov máme troch – dve speváčky Janku Gorušovú a moju manželku Zuzanu a speváka – Janka Grochala z Čadce. Ale „navliekli“ sme do toho aj naše 2 deti, Alexandra a Aničku, ktoré sa tomu nebránia. Syn má 17 rokov a žáner dychovka sa mu páči, dcéra má tiež veľké predpoklady, ale je ešte veľmi mladá.

Má mládež záujem o pôsobenie v dychovkách?

V regióne Žiliny ani veľmi nie. U nás v rodine to je inak, pretože manželka je speváčka, ja som muzikant, hudba, najmä dychová, je súčasťou nášho života a deti s ňou vyrastajú, ale my nie sme typickým príkladom. Vo všeobecnosti pokračovateľov veru nemáme. Medzi najstarším členom a mojou dcérou je trojgeneračný rozdiel. Žijeme dobu, ktorá týmto žánrom veľmi nepraje.


 

Hráčov na aké nástroje je najťažšie zohnať?

Keďže učím plechové nástroje, viem si vybrať, to je najmenší problém, väčším sú tenorové trúbky. Teraz sme zohnali dvoch päťdesiatnikov, verím, že ostanú a členskú základňu by sme mohli ustáliť na 10 muzikantoch. Externá výpomoc nie je lacná záležitosť a to, čo získame, odovzdáme im. Ak peniaze potrebujeme na iné aktivity, často nám nezvýši. Takže neraz my, skalní, sa radšej ochotne vzdáme svojej finančnej odmeny v prospech našich výpomocí, len aby bola produkcia čo najlepšia.

Prispôsobujete repertoár, aby bol atraktívnejší aj pre inú kategóriu poslucháčov?

Áno, chceme, aby bol príťažlivý aj pre strednú a mladšiu generáciu. Aranžérsky upravujeme skladby tak, aby to bola nielen polka, ale aj swing, slow fox, polka fox, aby tam bol cítiť aj rytmus pop scény. Upravujeme skladby tak, aby zaujali aj mladších a najmladších. Aby mali pocit, že je to o niečo iné ako klasická dychovka.


 

Aké je vnímanie dychovej hudby v rámci mesta?

Môj názor je, že sa jej nedáva dostatočný priestor a v rámci nášho mesta sa cítime trochu ako piate koleso na voze. Mesto o nás vie, poskytuje nám dotáciu, za čo sme vďační. Priestor na prezentáciu sa však vytvára najmä v okolitých obciach. Mojím snom je vytvoriť v priestoroch mestského divadla formát – niečo ako dychovka vo dvojici, v rámci ktorého by sa predstavili vždy dve dychové hudby. Počas leta je príležitosť na prezentáciu dychoviek aj z okolia, ale zväčša len s väčším vekovým priemerom. Do folklórnych súborov prichádza viac mladých ľudí, no u nás je situácia iná. Pritiahnuť mladého človeka, aby zvládol nástroj a ostal s nami hrať, to je sizyfovská práca. Vieme naše vystúpenia všakovako oživiť aj zatraktívniť, ale to si vyžaduje práve mladý kolektív, ktorý je spolu zžitý. O tom by to malo byť, o bezprostrednosti.

Mnohí ľudia pozerajú na dychovku cez prsty, nie je to nespravodlivé?

Myslím si, že to závisí od jednotlivých regiónov. V Bratislave, na Záhorí, v okolí Považskej Bystrice sa dychovky tešia veľkej popularite. Voľakedy mali svoje dychovky aj závody a na skúšky boli ľudia uvoľňovaní z práce. Dychovka je veľmi špecifický a do istej miery oklieštený žáner. Dôležité je aj zázemie, ktoré formuje mladých ľudí. Nemyslím si, že by to odsudzovali, skôr nevedia oceniť váhu všetkého, čo je za tým.

Čo vás na tomto koníčku napĺňa?

Na skúške sa nás zíde pár, potom prídu konzervatoristi, ale my to na jednej skúške s nimi všetko nedobehneme. Uvedomujem si, že niť, ktorá sa dlhé roky vinie našimi životmi, nesmieme pretrhnúť. Už keby som bol sám na pódiu, štyria ľudia ma tam nikdy nenechajú a vždy povzbudia – Roman Štafen, Rudolf Grečnár, Ján Sliviak a moja manželka Zuzka. Teší ma, že veľa ľudí je v súbore šťastných a našli v ňom zmysel života.


 

 

KTO JE MARTIN OBOŇA?

Povolanie: pedagóg hry na trúbke na Konzervatóriu v Žiline, vedúci oddelenia dychových plechových a bicích nástrojov

Rodina: manželka Zuzana, deti Alexander (17), Anička (12),

Obľúbená hudba: swing a džez v podaní Glenna Millera, ale aj pop Georga Michaela, hudba 80. – 90. rokov, Queen, Shakira, dôležité je, aby bola hudba rytmická, melodická a mala aj výpovedný obsah

Akú hudbu vypína: hudbu počúvam v rozhlase ako „podmaz“, televíziu už nemáme 3 roky, tam ani neviem, čo beží, po hlučnom dni má však aj ticho veľký význam. Neodsudzujem ich, ale nevyhľadávam ťažké hudby, napríklad metal

Záľuby: modelárstvo – letecké modely, práca s drevom, okolo záhrady

Cestovateľský sen: nejaká dobrá dovolenka pri mori, cestovanie v karavane, na bicykli, alebo dovolenka, hoci aj pod stanom

 

Foto: Milan Kosec

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod