S aktivitami zdravotných klaunov na žilinskej pôde ste spojená už mnohé roky. Ako si spomínate na začiatky?
V Žiline sa tím klaunov dal dokopy v roku 2006. Ja som medzi nimi ešte nebola, pretože som nespĺňala podmienku veku - nemala som 21 rokov. Ale už vtedy ma to zaujalo. Niekto chodí robiť zábavu do nemocnice? Super nápad! Robila som vtedy v Rádiu Fajn a kolegyňa Lucka Langová išla o klaunoch na konkurze robiť reportáž. Navrhli jej, nech to vyskúša aj ona, a nakoniec ju aj vzali. Ja som išla až na ďalší konkurz a v decembri 2008 som prvýkrát vstúpila do nemocnice ako zdravotná klaunka.
Z takého ľudského hľadiska, prečo vás to zaujalo? Ešte ste vtedy nemali deti, však?
Nie, a práveže som aj rada, že najskôr som sa stala zdravotnou klaunkou, až potom mamou. Lebo to, čo som neskôr zistila ako mama, viem dnes využiť v klaunovi. Mám väčšie pochopenie pre rodičov pacientov, viem si to predstaviť z tej druhej strany. A naopak, ako klaun viem, čo môže prelomiť ľady a pomôcť v ťažkých chvíľach. Vzájomne mi to pomáha a tieto moje životné úlohy sa dnes krásne dopĺňajú. Ale čo ma najviac na tom zaujalo je, že mi prišlo úžasné prinášať do prostredia, ktoré je väčšinou nepríjemné a plné bolesti, trochu svetla, nádeje a humoru.
Stáva sa, že vás odmietnu?
My sme pre nich ponuka, ktorú môžu odmietnuť. Ideme na to veľmi empaticky a opatrne - klopeme na izby, pýtame sa pacientov alebo rodičov, či môžeme vojsť. Keďže sme na to trénovaní, vieme odčítať, či je ich odmietnutie ozajstné, lebo majú naozaj ťažký deň, alebo váhavé a dá sa s tým pracovať. Ja to volám, že musíme mať dobre nakalibrované empatické radary (smiech). A veľakrát nás na prvé zaklopanie odmietnu, no keď počujú z vedľajšej izby smiech, pozvú nás naspäť. Musíme byť v tomto veľmi citliví a rešpektujúci.
To, že ste tu už 20 rokov, je dôkazom vašej profesionality.
Áno, nerobíme to hurá systémom, že si dáme kostým a nos, vbehneme do nemocnice a zbúrame ju od smiechu. Ono by to takto nefungovalo. Výber klaunov je veľmi prísny. A aj potom je to celoživotné vzdelávanie.
Aké je vaše klaunské alterego?
Ja som sestrička Krvinka Obehová. Vždy som bola plná energie a chcela všetko objavovať. To je tá esencia zo mňa, ktorú pretavujem do svojho klauna. Moja kolegyňa hovorí, že som taká „intenzívna“ (smiech). Cez svoju robotu, aj tú klaunskú, sa snažím učiť aj moje deti, že je super mať rád svoju prácu.
Máte po rokoch praxe aj skutočné lekárske znalosti?
Hoci nie sme študovaní lekári, musíme sa vzdelávať aj po medicínskej stránke. Máme prehľad o prejavoch jednotlivých chorôb a najmä sa vždy pred návštevami informujeme o aktuálnej situácii na oddelení , a to u personálu, na sesterni. Tam nám povedia, kde môžeme ísť a kde to nie je vhodné, lebo pacient je napríklad tesne po zákroku alebo vysoko infekčný. Samozrejme, aj so sestričkami je priestor na humor. My si veľmi vážime ich prácu, preto aj im prinášame možnosť, aby na chvíľu mysleli na niečo iné. Niektoré nám už aj povedali, že si dávajú služby podľa našich návštev (smiech).
Sú to pravidelné návštevy? A ktoré zariadenia navštevujete?
Momentálne je nás v Žiline 9 klaunov, traja sú v zácviku a dve kolegyne sú na materskej. V rámci Slovenska sme rozdelení do 4 krajov a my spadáme pod severoslovenský. Žilina a Martin sú najväčšie nemocnice, kam chodíme 2x do týždňa. Raz za 2 týždne navštevujeme nemocnicu v Považskej Bystrici. A raz mesačne nemocnice Trenčín, Čadca, Bojnice, Dolný Kubín, Liptovský Mikuláš a Ružomberok. Aj v tomto je to profesionalizované – s nemocnicami máme oficiálne dohody, kedy a ktoré oddelenia navštevujeme a zároveň vedia, že máme prísny etický a hygienický kódex. A tiež sme viazaní mlčanlivosťou – informácie o pacientoch využívame len pre potreby našej klauniády.
Ako ste fungovali počas pandémie?
Bolo to náročné. Hľadali sme cesty ako byť nápomocní. a keď sa naozaj fyzicky nedalo dostať do nemocnice, riešili sme to online. Rodičia s deťmi sa mohli prihlásiť na osobnú online klauniádu cez Zoom. Istý čas sa teda fungovalo aj takto. Keď sme sa po čase opäť objavili v nemocniciach, personál sa mohol na nás spoľahnúť, že my vždy ideme do nemocnice úplne zdraví, nosíme kvalitné respirátory a stále si dezinfikujeme rekvizity a kostýmy. Dodržiavame prísne hygienické pravidlá, v ktorých sme aj školení.
Navštevujete aj staršie vekové kategórie. Bol projekt zdravotných klaunov vytvorený primárne pre hospitalizované deti?
V 2004 sa začínalo na detskej onkológii v Bratislave, no postupne, ako sa rozširoval tím klaunov, sa rozširovala aj ich činnosť na ostatné detské oddelenia. A po nejakom čase sa začali klauni školiť na prácu s dospelými a seniormi. A máme aj špeciálne programy. Ja osobne som školená na klaunovanie pre deti, pre seniorov a pre program Cirkus paciento, kde sme celý týždeň napr. na detskej psychiatrii alebo onkológii. A takisto niektorí chodíme k ťažko chorým deťom priamo domov. Tento program sa volá Prezuvky máme.
To znie ako povolanie na plný úväzok.
Je to dosť veľká časť môjho pracovného času. Ale ak hovoríme o tom, či sa dá práca profesionálneho zdravotného klauna robiť 8 hodín denne, to určite nie. Je psychicky náročná a my musíme byť v dobrej kondícii, aby sme mohli naozaj rozdávať radosť. Takmer každý z nás má aj ďalšie svoje pracovné aktivity. Ja som okrem toho moderátorka na voľnej nohe. A niekedy hrám aj divadlo, hoci už menej ako kedysi.
Stalo sa, že vás museli hospitalizovať s dieťaťom, a prišli k vám kolegovia klauni?
Mne osobne nie, ale našej kolegyni áno. Povedala, že si až z tej pozície druhej strany uvedomila, ako málo stačí k tomu, aby bolo človeku lepšie. Viem si predstaviť ten neuveriteľný strach rodičov. Síce som nebola hospitalizovaná, ale raz moja dcéra škaredo spadla a krvácali jej nohy. Ja, ako školená klaunka, čo už kadečo videla, som skoro odpadla. Ale je to normálne a ľudské. Keď som mama, tak som v prvom rade mama. Nedá sa v tej chvíli prepnúť na klauna a odviesť pozornosť. Veľmi obdivujem rodičov dlhodobo chorých detí. Oni si vážia každý jeden spoločný deň. Pre nás je obrovský dar stretávať sa s takýmito ľuďmi. Nedávno sme boli u takéhoto dieťatka a zdalo sa nám, že nereaguje až tak dobre, respektíve v rámci svojich možností. Nebolo to pre nás také viditeľné. Ale rodičia povedali, že naopak. Že dlho bola v nízkoreakčnom stave a zrazu videli, že reaguje na náš hlas, spev, dotyk a teší sa, že sme tam. A to je pre nás obrovské zadosťučinenie. Je veľmi dôležité, aby sme verili, že to má zmysel, aj keď nemáme hneď odozvu alebo reakciu. Vždy má zmysel priniesť im to najlepšie, čo vieme, a nechať to tam rásť. Ako zrniečko, ktoré sa niekedy rozvinie.
Ako sa pracuje s teenagermi?
U nich je všeobecne ťažké vzbudiť záujem o čokoľvek. Ale keď cítia celú ťarchu sveta a nemajú vôbec chuť žiť, je to ťažké. Raz do roka robíme spomínaný program Cirkus paciento aj na detskej psychiatrii v Martine. Tam to býva veľmi náročné a zároveň veľmi krásne. Je tam veľa teenagerov, ktorí majú ťažké psychické problémy. Ten prvý deň sa nám zdá, že toto tak ľahko neprelomíme. Pýtame sa sami seba, ako ich dokážeme pre niečo nadchnúť? Ako budú s nami spolupracovať? Niekedy je ťažké udržať si tú silu a nádej, že sa to podarí. A potom príde posledný deň, kedy je záverečné vystúpenie a tie deti sú hviezdy. Oni vystupujú a my im dávame priestor, aby zažiarili. Keď vidíme tú cestu od pondelka, kedy nám ledva pozreli do očí, až po piatok, je to úžasné. Teraz v zime sa nám stalo, že tam bola jedna 17-ročná slečna, ktorá to s nami absolvovala už druhýkrát. Po skončení povedala, že dúfa, že sa tam už neuvidíme... Ale veľmi si praje, aby sme pokračovali v tom, čo robíme, lebo to má pre nich zmysel. Je úžasné počuť takúto spätnú väzbu. Lebo aj my sme len ľudia a niekedy máme pochybnosti, či to má ten efekt, aký by sme si priali.
Tých ťažkých situácií je určite mnoho. Musíte sa ako klauni naučiť od nich odosobniť?
Musíme v tom byť pri zemi. Veľmi mi pomohla veta psychologičky Barbory Kuchárovej, aby som nevyhorela: „Musíme vedieť, kde naša misia skončila.“ Aj ja si musím uvedomovať, na ktoré veci reálne dosah mám a na ktoré nie. Niekedy mi bolo ľúto, že som nepomohla ešte viac. Ale nemôžem si, samozrejme, zobrať všetky deti domov. A okrem toho, my bezprostredne nezachraňujeme životy. Uvedomujem si, že ako klaun prichádzam k pacientom len na určitý čas. Možno na 10 minút do izby, na 5 minút na chodbu. Počas neho urobím všetko, čo je v mojich silách. Potom to už musím nechať ísť. A tiež si nemôžeme brať osobne, že desať izieb nám vyšlo super, všetci sa smiali, a tá jedenásta sa úplne nepodarila. Musíme sa snažiť najviac, ako vieme, a zároveň si uvedomiť, kde to má svoje limity.
Viete aj sama sebe zlepšiť deň?
Ani mne sa niekedy nechce ísť, aj keď väčšinu času sa teším. Vtedy si poviem, že dám všetky starosti bokom, oblečiem si kostým, nasadím si nos a urobím všetko preto, aby som bola schopná podať najlepší výkon. Na jednom workshope zaznelo od lektora Patricka van den Booma: „have your own party first“ – najprv sa musíš baviť ty sám. Ja musím mať na seba takisto páky a vedieť, čo mi urobí radosť a naštartuje ma, aj keď mám možno zlý deň. Keď som najedená, oddýchnutá, naladím si svoje ukulele a niečo si zaspievam, dostanem sa do stavu, kedy som schopná kumulovať radosť. Je dôležité vedieť sa takto ochrániť. Z prázdnej nádoby sa kvety nepolejú.
Potrebujete aj vy psychologickú podporu?
Áno, a je to aj nevyhnutné. Pravidelne mávame tímové psychologické supervízie a máme možnosť aj osobnej psychologickej supervízie. Je to veľmi dôležitá súčasť našej práce.
Čo považujete na práci zdravotného klauna za najťažšie?
Ľudia zvonku považujú za náročné, že vidíme deti a seniorov trpieť. Áno, ale ja keď som klaun, nevidím chorobu, vidím v prvom rade človeka. Mojou úlohou nie je prejavovať ľútosť, na to tam nie som. Najťažšie pre mňa je to, že musíme byť schopní pracovať s emóciami. So svojimi, svojho kolegu a potom s emóciami všetkých ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu. Tie emócie sú rôzne - nešťastie, strach, frustrácia... Vedieť toto zdravo spracovať pre seba aj okolie je pre mňa osobne najnáročnejšia súčasť našej práce. Aj preto to považujem za celoživotnú prácu na sebe. Ja hovorím, že napriek tomu, že som nízka, vďaka klaunom stále rastiem. Profesionálne aj ľudsky.
Ako vyzerá také „klaunovanie“ v domovoch sociálnych služieb pre seniorov?
Nie je to také ako pri deťoch. Máme iný kostým, aj iný klaunský charakter. Sme taká špeciálna návšteva s červeným nosom. Prinášame im humor, hudbu, zážitok, vytrhnutie z bežnej rutiny života v zariadení. Pretože aj seniori potrebujú zažívať príjemné chvíle, prekvapenie, radosť a nové podnety. Pristupujeme k nim individuálne a často prichádzame s nejakou zaujímavou (im blízkou) témou a rôznymi rekvizitami.
Musíme byť pripravení aj na iné situácie. Keď som sa školila na prácu so seniormi, bolo to v období, keď zomrel môj starký. Pomohlo mi, že sme vtedy prednášky týkajúce sa smrti, smútenia a spracovania tejto situácie. Pre seniorov je to veľmi živá téma. A aj keď je tam niekedy chvíľka toho osobného a ťažkého, vieme nájsť priestor na vytvorenie príjemnej atmosféry.
Čím obohacujú návštevy seniorov vás osobne?
Pri senioroch si akoby viac uvedomujem kvalitu času a prítomného okamihu. Veľmi si vážim chvíle zastavenia a bdelej pozornosti, ktoré pri nich prežívam. A práve to sa snažím viac aplikovať aj do súkromia. Vážiť si chvíle s rodinou, ale dopriať si aj čas pre seba. Rokmi si potvrdzujem, že je to úplný základ.
Pri príležitosti 20. výročia zdravotných klaunov na Slovensku ste vypustili do sveta výzvu s názvom Urobte radosť. O čo ide? A budú aj nejaké oslavy?
Celý tento rok bude pre nás špeciálnejší. Sme napríklad partnermi behu Od Tatier k Dunaju, kde budeme mať aj svoj klaunský tím. Budeme tiež na festivale humoru na Kremnických gagoch a tento rok urobíme aj 20 seniorských klauniád v zariadeniach, kam kde nechodíme pravidelne.
Na narodeniny sme nechceli žiadne darčeky. Chceli sme, aby ľudia urobili radosť niekomu vo svojom okolí. Nech sa radosť šíri! A to je vlastne aj leitmotív celého nášho 20. výročia. Pravdaže, sme veľmi radi, keď nás ľudia podporujú, lebo vďaka nim to môžeme robiť profesionálne. Niekedy stačí málo. Aj keď sa len usmejem na predavačku v obchode, aj to sa ráta. Keď bude na svete veľa takýchto maličkostí a budeme k sebe láskavejší, bude nám tu lepšie.
Michaela Pastorková, rod. Závodná (38)
- zdravotná klaunka a koordinátorka severoslovenského tímu OZ Červený Nos Clowndoctors
- moderátorka, herečka
Deti: Matej (10), Dorotka (7)
Obľúbené miesto: Mariánske námestie, lebo tadiaľ často prechádzam a stretávam sa s ľuďmi.
Relax: čítanie kníh, rada si spievam pri šoférovaní, klavír, hudba, ticho, dobré jedlo
Humor berú vážne už 20 rokov
V roku 2003 pozvala primárka Kliniky detskej onkológie a hematológie, MUDr. Daniela Sejnová, Američana žijúceho v Čechách Garyho A. Edwardsa, aby rozbehol klaunské návštevy v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou (dnešný NÚDCH) v Bratislave.
7. apríla 2004 bolo založené OZ ČERVENÝ NOS Clowndoctors a prvé návštevy realizovali 4 zdravotní klauni. V roku 2006 bol klaunský tím rozšírený o nových členov aj v regiónoch Žiliny a Banskej Bystrice a v roku 2008 k nim pribudli nemocnice na východe Slovenska. Dnes má združenie vyše 70 profesionálnych zdravotných klaunov, ktorí pravidelne navštevujú viac ako 50 nemocníc. To znamená vyše 80 detských oddelení, ale aj dospelých pacientov a seniorov. Od začiatku svojho pôsobenia zrealizovali profesionálni zdravotní klauni už viac ako 32 000 klauniád pre deti aj dospelých v zariadeniach po celom Slovensku.
