Žilinský Večerník

21. apríl 2024 | Ervín
| -0°C

Rozhovory

ROZHOVOR - Symbióza človeka a dreva, z ktorého vyrobí hudobný nástroj, ho dodnes dojíma

Multiinštrumentalistu a výrobcu tradičných ľudových hudobných nástrojov Martina Brxu (47) na Turci dobre poznajú. A nielen tam, ale i po celom Slovensku. S troškou preháňania by sa dalo povedať, že dokonca i v Hollywoode - veď vyrobil fujaru špeciálne pre herca Stevena Seagala. Zvuk fujary, ktorý doslova štiepe vzduch, mu učaroval už v detstve. Húževnatosť a nadšenie pre melódie z typického bačovského nástroja ho roky verne sprevádzali na ceste k výrobe dokonalého inštrumentu. Dodnes túto prácu miluje a takpovediac jej zasvätil život. Fujara je náš národný poklad, a chvála tomu, kto ho kultivuje.

01.04.2024 | 10:32

Máte bohaté skúsenosti s folklórom. Vyrastali ste v prostredí, v ktorom ste prirodzene inklinovali k našim tradíciám?

Ako malý chlapec som vyrastal v Turanoch, v gazdovskej rodine. Môj starý otec i rodičia zvykli ešte obrábať lúky a polia. Vedeli sme si dopestovať zemiaky, či nakosiť a nasušiť seno pre gazdovské zvieratá. Môj starý otec už v tom čase nechoval koňa, ale chodil si ho požičiavať, pretože nám pomáhal pri sadení zemiakov. V maštali mal zavesený bič a mne sa veľmi páčil. Rád som ním šľahal, ale starký ma vždy zahriakol, nech mu ho neberiem, lebo mu ho pokazím. Tak ma to mrzelo, ale spolu s chlapcami sme si začali vyrábať vlastné biče. Na konárik sme si zavesili špagát a máčali ho v kaluži, aby bol ťažší a aby to plieskalo. A už sme sa hrali a súťažili medzi sebou, ktorý bude dlhší a hlučnejší. 

Keby ste vedeli, že raz budete naozaj držiteľom rekordu o najdlhší a najhlučnejší bič na Slovensku...

Veru. Presne tieto rekordy mám už pár rokov na konte.


Biče, ktoré sú držiteľmi rekordov.

Biče a ich výroba však prišli až neskôr. Najskôr to boli píšťalky a fujary. Ako ste sa k nim dostali?  

Začal som tancovať vo Folklórnom súbore Kriváň u nás v Turanoch. Tam som si vypočul hudobných majstrov, čo hrali na píšťalke a fujare. Obzvlášť pri zvuku fujary som bol doslova v siedmom nebi. Jednoducho som bol úplne upriamený na ten nástroj a rozmýšľal som, aké je nádherné, že človek dokáže niečo také vyrobiť z kusu dreva a potom na tom ešte hrať. To je tak úžasná symbióza človeka, prírody a hudby, že je to pre mňa stále neskutočné.

Spomínate si na svoj prvý nástroj, ktorý ste vyrobili?

Bolo to  zhruba v tom období, mal som 12 rokov. Prisadol som si k jednému majstrovi s novinami v rukách a poprosil ho, či si môžem na ne obkresliť jeho píšťalku. Že by som si chcel takú vyrobiť. Tak mi to dovolil a ja som si nakreslil aká je dlhá, kde a pokiaľ má hlásničku, vyznačil som si dierky. Ale nevedel som, čo s tým ďalej. U nás v súbore bol Milan Marček, ktorý vyrábal píšťalky, ale nevedel som o tom, lebo vždy chodil iba s husľami. Volal ma, nech k nemu prídem, ale nevnímal som to ako príležitosť, veď býval neďaleko. Nečakal som, čo u neho objavím. Keď som napokon raz prišiel, skoro som odpadol. Píšťalky, opasky, všetko možné. Tak som sa uňho potom učil. Ukázal mi, ako sa vŕta baza. Doniesol desať drievok, ukázal mi ako ich uchytiť do zveráka a navŕtať ručným vrtákom dierky. Povedal mi: „Tu ich máš desať, deväť bude mojich a tá najhoršia tvoja.“ Keď som to za nejaký čas urobil, ukázal mi hobľovanie. A opäť mi povedal: „Desať ich ohobľuješ a tá najhoršia bude tvoja.“

To znie ako rozprávka.

Áno, ale keď už bolo treba robiť dierky a zvukotvorné zariadenie, nakázal mi, nech sa nedívam, že mi to urobí sám (smiech). To bolo skrátka tajomstvo výrobcu. Tú najhoršiu píšťalku dal naozaj mne. Ani bohvieako nehrala, ale bola moja prvá a na tú sa nezabúda. Chcel som si potom vyrobiť ďalšiu sám. Lenže nejak som si na bazu ešte netrúfal, to bolo pre mňa takpovediac „nad-drevo“. Tak som si doma na cirkulári narezal plný fúrik malých smrekových hranolčekov. Tisíc ich tam bolo! Kým som si prvú píšťalku z bazy vyrobil, urobil som všetky z toho fúrika – z toho najhoršieho dreva, ktoré na výrobu píšťalky existuje. Ale na ňom som sa učil. Tie prvé mi šušťali a nepískali, vydávali zvláštne zvuky. Ale postupne som to vylepšoval. Pri zhruba štyridsiatej som si povedal, že už hrá obstojne. Aj spätne som potom začal opravovať tie prvé, aby každá nejakým spôsobom hrala. Všimol som si, že musím mať pri vyrezávaní i opracovaní dreva v prvom rade ostré náradie. A potom rozhoduje aj samotné drevo – je rozdiel či sú na jednom centimetri 3 alebo 15 letokruhov. Čím je hustejšie a tvrdšie drevo, tým je akustika lepšia. Tak som si postupne robil štúdiu a tie posledné píšťalky už boli „rakety“. A potom som sa konečne odhodlal vyrobiť si prvú píšťalku z bazy. Dnes už vyrábam kadejaké a dokonca pre ľudové umelecké školy, kde potrebujú špičkové hudobné nástroje, žiadne polená. Kupujú ich opakovane, čo sa veľmi teším. Najviac vyrábam z bazového dreva, až 98%. S tým sa mi aj najlepšie pracuje.

Vy ste sa učili od majstrov, ktorí mali svoje know-how, a sám ste si vytvorili vlastné. Vytrvali ste.

Musel som. A to je dobré. Tam sa v podstate ukáže odhodlanie žiaka. Aj mňa sa pýtajú, prečo si nevychovám nejakých nástupcov. Ja si ich vychovám, oni raz prídu. Ale chcem siať na ornú pôdu, nebudem sypať semeno na asfalt, kde to nemá zmysel. A tiež im neukážem všetko, iba základ. Už to bude potom ďalej na žiakovi, či ukáže vôľu a zanietenosť.

Od svojich začiatkov ste vraj vyrobili aj tisícky fujár.

Asi 10 rokov dozadu to bolo 980 fujár a odvtedy to nerátam. Mám aj široké portfólio, naozaj vyrobím hocijakú, akú si dotyčný človek predstavuje. Niekto ju chce mať ozdobenú ornamentmi či vybíjanú mosadzným plechom, iný bez ornamentov a hrčatú, akoby surové neopracované drevo. Taká fujara robená na starý spôsob je vyhľadávaná fujaristami, hoci sa na nej ťažšie hrá. Je taká zádumčivejšia a neštiepe zvuk. Dôležité je, aby človek, čo má fujaru, bol spokojný s tým, čo má. Aby jeho potreba a záujem boli naplnené.

Nemáte problém vyrobiť fujaru pre suseda, hokejistu ani hollywoodskú hviezdu...

Presne tak. Fujár som urobil veľa a pre kadekoho. Často sa spomína práve Steven Seagal, ktorý prišiel pred pár rokmi so svojou kapelou na hudobný festival do Prešova. Ja som bol organizátormi požiadaný, aby som mu vyrobil a odovzdal fujaru vytvorenú špeciálne pre neho.


Vyrobil aj fujaru pre Stevena Seagala.

Na čom všetkom dokážete hrať a zároveň tie nástroje viete vyrobiť?

Je to fujara, trombita, 3 - dierková píšťalka, 6 - dierková píšťalka, koncovka... 

Ktorý z týchto nástrojov by ste odporučil začiatočníkom? 

Koncovka je výborný nástroj. Zahrá si na nej aj ten, čo nevie hrať na žiadnom hudobnom nástroji a bude ho to baviť. Nemá dierky, iba koncový otvor, ktorý pri fúkaní otvárate a zavárate. Hľadáte si melódiu.

Ako chlapec ste obdivovali starého otca bič. Napokon ste dostali aj k nim. Dnes ich vyrábate, učíte nimi narábať a takisto nemáte problém postaviť sa doprostred hlavnej cesty a poriadne ním zaplieskať.

To už išlo ruka v ruke. Kedysi, keď som začal tancovať, som si kúpil bič od jedného starého majstra. Stál 800 korún, to bolo vtedy dosť veľa peňazí. No za polroka sme ho v súbore zodrali. Snažil som sa ho opraviť, lebo starý pán už bol nebohý. Hľadal som všetky možné spôsoby, aby som ho posplietal. Aj kamaráti potom chceli taký. Doniesli mi staré opraty, ktoré sme rozplietli a z tej kože som vyrobil úplne nový bič. Potom druhý, tretí... Dal som dokopy nejaké krúžky, čosi som porobil z klincov, pospájal to a bič fungoval. A potom som kúpil za 4 tisíc slovenských korún kožu. Boli to vtedy neuveriteľné peniaze a keď som ju zbadal, oblial ma studený stresový pot: „Čo s tým teraz idem robiť?“ Nevedel som ani ako ju rezať. Ale jednoducho som sa cez to lúskal. 

Zas ďalšia štúdia. 

Tak to je stále. Takýmto spôsobom som urobil biče, píšťalky, fujarky, a rozdal ich najlepším kamarátom. Neskôr som mal už aj zopár kupcov. 

Ako vyzerá taký bič? 

Prvá musí byť rúčka. Buď je drevená, kombinovaná s cínom a olovom alebo s cínom a striebrom. Záleží na čom sa dohodneme s klientom. Dnes už mám tú výrobu zautomatizovanú v tom zmysle, že ovládam anatómiu biča. Jeho súčasťou musia byť vyvažováky, kapsy, pletenák, nadkončie a pukačka. Do každého jedného kúsku však dávam pri výrobe srdce.

Kupujú si takéto tradičné biče aj ženy? 

No ježišmária! Veľmi veľa báb sa učí plieskať bičom. Každý rok tiež už tradične robím školu plieskania bičom v Čičmanoch. Je nás tam okolo 8 inštruktorov a učíme deti aj dospelých. Je to ohromná zábava.

Začali ste niečo vyrábať len na základe dopytu ľudí? 

Krpce. Bolo to zas čosi iné, hoci som to pôvodne nemal v pláne. Rozoberal som rôzne staré krpce a hľadal spôsob, ako vyrobiť nové. Našiel som a vyrobil som si svoje vlastné šablóny. A viete ako to dopadlo? Chodili sme v nich na diskotéky, veď sme boli tanečníci! Ja som ich nosil aj bežne počas dňa, veď boli na to určené. Chodí sa v nich výborne. No a potom prišli opasky, valašky, kapsy, a tak ďalej. Rok za rokom čosi pribúdalo. Všetko ma baví a najviac sa teším z dobrých recenzií, z tej radosti druhých.

Podľa vás má vraj správny Slovák vlastniť fujaru, bič a nôž.

Áno, prijal som aj ďalšiu životnú výzvu - vyrábať nože. To je zároveň najnáročnejší produkt, ktorý vyrábam. Z výsledku mám vždy obrovskú radosť. Rúčka má tradičné staré tepanie, ktoré som prevzal ako svoj rukopis. Je to vysoko hodnotené staré zdobenie. Takisto je pomerne náročná aj valaška. Najdrahšia valaška, ktorú vyrábam, je replika tej Jánošíkovej.


Nôž pre Attilu Végha.

Zo záľuby sa stalo vaše živobytie. Je bežné, že v práci dokáže človek aj vyhorieť. Vás to ešte neomrzelo?

Rozhodne nie. Venujem sa tomu naplno 20 rokov a aj vo voľnom čase si rád zahrám na fujare. Neskutočne si však užívam vystúpenia. Teraz na Veľkú noc budem vystupovať v Martine. Vždy sa teším, keď zahrám na námestí, na festivale, na nejakej mestskej či firemnej akcii. Keď mám pri tom i dobrú akustiku, to je aj pre mňa zážitok. A teší ma, keď vidím ľudí, ako počúvajú. Najmä keď príde pochvala od niekoho, kto nie je ani spevák, ani muzikant. Lebo ak mi to povie niekto, komu to je v podstate jedno, ale tak ho to zaujme, že si ma vypočuje, to je pre mňa najvyššie ohodnotenie. 

Kde všade ste vystupovali? 

Vystupujem v rámci Bačovského tria, s ktorým sme veľa hrali v Poľsku, Česku, Nemecku, Holandsku, Rakúsku, Dubaji či Kazachstane... Ale väčšinou vystupujem sám. Vystupoval som kedysi aj s kapelou Tublatanka, a teším sa, že ma teraz opäť oslovili pri príležitosti ich jubilea a koncertného turné.

Nielenže fujary vyrábate a hráte na nich, ale aj učíte hrať na nich iných. Po niekoľkých rokoch sa znovu obnovil kurz hry na fujaru pre verejnosť v Krajskom kultúrnom stredisku so sídlom v Makovického dome v Žiline. Ako ho hodnotíte?

Veľa ľudí ma fujaru zdedenú po otcovi a po dedovi, alebo si ju kúpia, a chcú sa na nej naučiť hrať. Lenže riešia problém kde a ako. Takže zhruba po 12 rokoch sme opäť zopakovali kurz hrania na fujaru pre verejnosť. Stretli sme sa s riaditeľkou Júliou Marcinovou, slovo dalo slovo a dohodli sme sa. Mal som totiž viacerých záujemcov zo Žiliny a okolia, čo si kúpili fujary a naozaj sa chceli učiť. Za tri týždne sa nazbieral plný počet, čo je 10 ľudí. Viac by som ich nezobral, pretože s vyšším počtom by sa už nepracovalo dobre. No a hodnotím to veľmi pozitívne. Som na „mojich“ muzikantov hrdý. A pre každého učiteľa je vizitka najmä to, aký má žiak vzťah k tomu, čo sa naučil. Ani nie v prvej fáze ako hrá - povedal by som, že ten vzťah je ešte viac.


Krajské kultúrne stredisko v Žiline znovu otvorilo kurz hry na fujaru s Martinom Brxom.

Spomínali ste festival pastierskych bičov. Povedzte nám o ňom viac.

Myslím si, že je skupina ľudí, ktorá má o folklór a tradície permanentný záujem. Ale dá sa to urobiť ešte plošnejšie a aj na to bude slúžiť festival pastierskych bičov s názvom Tristo hrmených. Uskutoční sa v sobotu 15. júna v Trusalovej a pôjde o prvý ročník. Akciu zastrešuje Krajská organizácia cestovného ruchu a prezradím, že tam bude škola plieskania bičom, súťaž o najhlučnejší bič či spomínané celonárodné plieskanie bičom. Okrem množstva sprievodného programu vystúpi Nebeská muzika z Terchovej, kapela Arzén a večer bude obrovská vatra. Všetkých touto cestou srdečne pozývam.

Autor: Veronika Cvinčeková, redaktorka

Foto: autorka, archív M.B.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod