Spolu viedli rozpravu v priateľskom duchu o detstve vo veľkom dome so záhradou a mačkami, ceste od poľnohospodárskej školy k VŠMU, študentských brigádach i ľadovej perlivej vode na raňajky.
Svojím operným antré Sisa Sklovská naznačila, že Talk-show Mariana Lechana bude patriť nielen slovným, ale aj hudobným zážitkom. „Máme spoločne s divákmi schopnosť poodhaliť aj tie stránky, ktoré nie sú dostupné všedným spôsobom,“ povedal Marian Lechan pred začiatkom talkshow. Sisa sa cítila fantasticky. Svedčili o tom aj jej radostné slová: „Som vo svojom rodisku, Žiline, prišli moji najbližší, moja rodina, moji spolužiaci z gymnázia, zo ZDŠ, priatelia. Vždy sem veľmi rada chodím a vždy pre mňa Žilina ostane číslo jeden.“
CHCELA BYŤ VETERINÁRKA, JE Z NEJ SPEVÁČKA
Žilina vraj môže za to, že sa zo Sisi stala speváčka. „Od malička som bola ako kôň, ktorý má zakryté oči a keď sa ma pýtali, čím chcem byť, bola len jediná profesia, ktorú som chcela robiť – veterinárka. Tvrdohlavo som vravela, že chcem robiť to a nič iné,“ prezradila o sebe. Sisa však mala veľmi dobrú kamarátku, ktorá chodila na hudobnú školu. „Učiteľka ju oslovila, že ju pripraví na súťaž v speve, volalo sa to Melódia priateľstva a spievala sa jedna ruská a jedna slovenská pieseň,“ vyslovila. „Keďže sme boli veľmi dobré priateľky, na skúšku som išla s ňou. Učiteľka ju cvičila a ja som zatiaľ sedela v kúte a počúvala. Až to učiteľke nedalo a opýtala sa ma, či by som tiež chcela spievať. Keďže som netušila, že to viem, tak som to vyskúšala. A učiteľka takmer odpadla,“ pokračovala. Prihlásila Sisu na súťaž a ona ju vyhrala. „Odvtedy som chodila na rôzne súťaže a vyhrávala som. Založila som kapelu, kde sme spievali ako a cappella, s ktorou som tiež vyhrala. Každý chcel, aby som šla študovať spev, ale ja som nechcela.“ Naopak, Sisa šla za svojím snom – chcela sa stať veterinárkou. Prihlásila sa na strednú poľnohospodársku školu, ale pre nízky záujem ročník neotvorili. O rok na to sa dostala na gymnázium. Škola to bola ťažká, tak si povedala dosť a potajomky šla na skúšky na konzervatórium. „Až keď ma vybrali, povedala som to doma.“ Na konzervatóriu sa Sisa našla. „V tej dobe sa tam učil iba operný spev. Moji profesori ani netušili, že som už ako 13-ročná chodila po okolí Žiliny spievať po baroch po nociach s kapelou. Pravdaže, nevyzerala som na 13 rokov. Vtedy som bola rozhodnutá, že keď dokončím štúdium na konzervatóriu, pôjdem spievať do baru do zahraničia alebo na loď.“ Na zaoceánsku loď sa však nedostala. Jej priateľ ju nechcel pustiť. Naopak, namiesto nej vyplnil prihlášku na VŠMÚ.
ZAMILOVANÁ DO OPERY
Keď Sise prišla pozvánka na talentové skúšky, rozhodla sa tam ísť. „Na skúšky som išla rovno z lesníckeho plesu, kde som spievala do šiestej do rána.“ Takto absolvovala tri kolá a prešla. „Brali dvoch ľudí z asi osemdesiatich, ktorí sa na školu hlásili a ja som bola jednou z tých, čo vzali.“ Začala študovať operu. „Do opery som sa zamilovala,“ vyznala sa. V poslednom ročníku ju oslovil jeden študent herectva, či by nešla robiť kabaret. „Mali sme stepárov, tanečníkov, živú kapelu. V tej dobe u nás nič také nebolo, a tak sme v roku 1992 v hoteli Kyjev, kde majú kruhový bar – ideálny priestor pre kabaret, robili kabaret. Každý večer som si sadla na nádherné čierne krídlo Petrof a začínala kabaretný večer,“ spomínala. V noci z nej bola „kabaretiérka“, cez deň zase vzorná študentka.
OPÄŤ ŠTUDENTKA
Odvtedy už prešla dlhú cestu. No ako poznamenala, teraz je z nej opäť študentka. „Robím si doktorát z toho, čo viem a zároveň som sa stala profesorkou. Už rok učím na Akadémii múzických umení na fakulte v Banskej Bystrici, kde sa otvoril prvýkrát v histórii Slovenska muzikálový odbor. Z ministerstva ma oslovili, či by som to učila,“ pochválila sa a dodala, „takže ja nestagnujem, stále „makám“. Ani si neviem predstaviť, že by som sa zastavila. Mňa stres vždy vzpruží.“ Sisa tvrdí, že nikdy netlačila na pílu, ale vždy na sebe tvrdo pracovala. „Ak chce človek niečo dosiahnuť, nesmie na to tlačiť. Stačí si uložiť danú myšlienku niekde dozadu vo svojej hlave, nechať ju tak a pracovať na sebe. Potom sa tá myšlienka zhmotní. Tak to bolo napríklad aj so mnou, keď som si pomyslela, že by som si raz chcela zaspievať s Helenou Vondráčkovou. A viete čo? Prešlo 20 rokov a stalo sa to.“
NAJPRESTÍŽNEJŠIE OCENENIA
Sisa Sklovská je známa svojimi multižánrovými speváckymi výkonmi. Zaspieva hocičo. Blízky je jej muzikálový, židovský či gospelový štýl. Na svojom konte má aj vlastnú muzikálovú tvorbu s témou femme fatale, za ktoré získala – zatiaľ ako jediná – dvakrát cenu za najlepší ženský herecký výkon na Svetovom muzikálovom festivale. „Mám svoj vlastný tím, s ktorým sme sa rozhodli urobiť niečo pre Slovensko a vytvorili sme už dva muzikály – Mata Hari a Madame de Pompadour. Do muzikálov si vyberáme ženy, ktoré mali pestrý život. Najnovší bude o Márii Terézii. Premiéru by mal mať v marci budúceho roku.“ Sisa hrá v muzikáli osudové ženy a ich život na javisku zakaždým prežíva znova a znova. „Všetko, čo robím, robím na 300 %. Inak to neviem.“
ĽADOVÁ VODA
Obľúbeným nápojom speváckej divy je studená bublinková voda s trochou citrónu. „Každé ráno, keď vstanem, idem do chladničky a pijem úplne ľadovú sódu. Je to pre mňa droga. Odjakživa som to píjavala. Ešte ako dieťa si pamätám, že sme mali doma fľašu s bombičkou... Ja som na sódovke vychovaná.“ Jej kolegovia to nechápu. Mnohí z nich jej hovoria, že už len keď ju vidia piť ľadovú vodu, zachrípnu. A Sisa si bublinky neodpustí ani počas predstavenia.
DOM PLNÝ MAČIEK
Rovnako tak nedá dopustiť ani na mačky. Ako prezradila návštevníkom talk-show, tie ju sprevádzajú celý jej život. „Narodila som sa do krásneho domu, kde bolo veľa mačiek, preto som „mačacia mama“. Keď som bola malá, boli to moje jediné priateľky. Tým, že som sa nemala s kým hrať, rozprávala som sa s mačkami. Kreslila som si, počúvala rádio, dokonca moja prvá hračka, ktorú som si sama vyrobila, bolo auto. Možno aj preto som dodnes milovníčka áut a veľmi rada šoférujem,“ rozhovorila sa. Keď mala 11 rokov, presťahovali ich pre vtedajší režim do bytu na Vlčince. „Pre mňa to bolo strašné, lebo čo s mačkami? Tie s nami ísť nemohli. Tak som pol roka každý deň zo školy za nimi chodila, nosila im jesť a ospravedlňovala sa im. Predstavte si, tie mačky to za pol roka pochopili, až som v jeden deň prišla a nebola tam ani jedna. Dodnes na to nemôžem zabudnúť.“ Mačky sú doteraz jej sprievodcami životom. „Momentálne vládnem trom mačkám. Všetko sú to mačky z ulice, okrem poslednej, ktorú som adoptovala od jednej topmodelky. Ide o mačku bengálsku. Je to kocúr, ktorý šesť rokov strávil zatvorený v byte a dnes je šťastný a žije druhý život.“
