Žilinský Večerník

27. máj 2024 | Iveta
| 22°C

Rozhovory

Slovák so žilinskými koreňmi držiteľom ceny EMMY. Peter Zapletal sa do Žiliny vracia rád

Lásku k bábkam objavil doma v Žiline, divadelnú školu vyštudoval v Prahe. Životná cesta ho však zaviedla do Ameriky, kam s rodinou emigroval. Aj tu sa však venoval bábkovému divadlu najmä v televíznej produkcii. Peter Zapletal získal za krátke bábkové videá cenu EMMY a dnes si užíva zaslúžený dôchodok. Veľmi rád sa ale vracia do Žiliny a lásku k bábkam na klinec ešte nezavesil.

21.03.2024 | 09:30

Ako si spomínate na Žilinu?

Narodil som sa v Poľsku, kde moja mama prežila koncentrák. Bol práve máj a sloboda. Moji rodičia pochádzali z Nitry a do Žiliny sme prišli v roku 1948. Môj otec bol funkcionár v žilinskom futbale a pán Zvara mal svoje bábkové divadlo postavené práve na štadióne. Navštívil som ho a veľmi sa mi to tam páčilo. Rodičia mi k narodeninám darovali stolové marionetové divadielko.

Do škôlky som chodieval do Sirotárskeho kostola a do prvej triedy v škole Medzi cintorínmi. Vo štvrtej triede som udivil učiteľku kreslenia, keď som urobil hlavu pre maňušku. Cez prázdniny som organizoval kamarátov a hrali sme bábkové divadlo pre ich mladších súrodencov.

Neďaleko od bábkového divadla bol terajší Rosenfeldov palác, vo vtedajšej dobe pioniersky dom. Tu sme neskôr hrali pod vedením bábkarov z profesionálneho divadla. Či už to bol pán Bútora alebo Predmerský, bolo nám poskytnuté odborné vedenie. Bábky sme vyrábali pod profesionálnym vedením pánov Čobrdu a Zvaru.

Hrali sme na rôznych súťažiach. Pamätám si na jednu v Banskej Bystrici. V šatni tam hralo rádio a počujeme, že súdruh Gagarin letí okolo zemegule. Moja prvá myšlienka bola: zase niečo zo science fiction...

Keďže matematika mi nesedela, tak som išiel do Prahy na divadelnú školu, bábkarskú katedru. V Prahe som sa zamiloval do mojej žienky Jarmily, ktorá to so mnou drží ešte aj dnes.


Spomienka na detstvo v Žiline.

 

Boli ste na Slovensku po roku 1989?

My sme kde-tu chodili do ČSSR. V júni 1989 sme boli v Prahe, Plzni a tiež v Žiline. Keď sme išli v aute okolo Prahy a videl som, čo som videl, tak som si hovoril, keby mi dali túto krajinu zadarmo, tak ju nechcem. Nič nefungovalo. V Bratislave po schodoch s kuframi z ôsmeho poschodia v hoteli Kyjev, lebo výťahy nefungovali... O siedmej večer sa spustili sirény... Zo správ sme sa dozvedeli, že bola porucha a falošný poplach. Vlak zo Žiliny do Prahy sa zastavil pokazený v pražskom predmestí a my sme museli čakať na ďalší vlak, ktorý išiel cez Bohumín do Prahy. Ozaj „pamätné“ cestovanie.

Neuvažovali ste o návrate?

Ale áno. Rozmýšľal som, kde by som bol, keby som zostal v ČSSR alebo na Slovensku. Neviem, či by som mal dobrý kádrový posudok, aby som mohol byť riaditeľom divadla. Ale pán Tabaček to robí dobre a ja už som dosť starý, aby som to vládal dnes robiť.

Sledujete teda aj súčasné bábkoherectvo v Žiline, resp. na Slovensku?

Samozrejme, že sledujem, zvlášť žilinské bábkové divadlo, kde som videl aj pár predstavení ako Škaredé káčatko a Akčantyrok. Bohužiaľ, do Žiliny obvykle chodíme v lete, keď sú herci na zaslúženej dovolenke.

V čom sa líši slovenské (československé) bábkarstvo od amerického?

Keď sme odišli z ČSSR a prišli do Ameriky, ten rozdiel bol obrovský. Dnes sú si viac podobné, lebo aj ekonómia sa zmenila a je tu viac menších inscenácií, podobne ako v Amerike. Ale stále je veľký rozdiel napríklad vo financovaní produkcie.


Bábky ho sprevádzajú celý život.

A ako sa líši súčasné od minulého?

V čase, keď sme sem prišli spolu s pánom Dr. Malikom, ktorý učil na katedre a bol šéfom Ústredného bábkového divadla v Prahe, sme sa zhodli, že i keď sa písal rok 1970, to americké bábkarstvo bolo o 50 rokov pozadu od divadiel z východného bloku.

Prečo bolo v 60-tych rokoch považované československé bábkoherectvo za najlepšie v Európe?

Ja som nastupoval na katedru bábkarstva v roku 1962. Mal som úžasných spolužiakov a učiteľov. Mnohí učitelia boli profesionáli a mali skúsenosti, jeden z mojich spolužiakov bol Jozef Krofta a jeden profesor Honza Dvořák. Po skončení školy sa obaja zišli v Hradci Kralové v divadle DRAK. V roku 1976 som mal možnosť vidieť hradeckú inscenáciu Popolušky v Moskve, ktorá bola úžasná. O pár rokov som čítal o Kroftovej inscenácii Spiacej krásavice s baletnou hudbou Čajkovského. Tak som si povedal, to by som chcel vidieť. Medzitým mi bola ponúknutá rola (neplatená) umeleckého šéfa festivalu amerických bábkarov. Tak som im poslal pozvánku. A verte alebo nie, ministerstvo kultúry to povolilo aj zaplatilo letenky pre 12 či 14 ľudí. Ale Honzovi Dvořákovi nepovolili cestu a DRAK tiež musel hrať niekde pre českú menšinu v Texase. Samozrejme, že to nebol veľký problém takú menšinu v Texase nájsť. Po predstaveniach v Texase tiež prišli do Jacksonu, kde sme natočili ich inscenáciu a rozposlali ju po Amerike.

Takže ich sláva po Európe pokračovala v Amerike, keď sa vrátili do Washingtonu na svetový festival v roku 1980. Tiež som v tom mal prsty, zase ako šéf umeleckej výberovej komisie.

Emigrovali ste do New Yorku. Ako ste sa dostali do divadla v Mississippi?

Do New Yorku sme emigrovali v roku 1967 a hneď sme spolu s mojou manželkou dali dohromady inscenáciu Peter a vlk. Však prečo nie – je to hudba a veľa sa tam toho nemusí rozprávať. Okrem toho sme k tomu pridali Vltavu, ilustrovanú rôznofarebnými šatkami. To sa veľmi zapáčilo kritikovi z New York Times, a tak sme to mali „na papieri“. Pár mesiacov po tom – vidím inzerát, že mississippská televízna stanica hľadá bábkara, lebo to bola nová vzdelávacia stanica a Sesame Street bol „hit“ na PBS.

Tak sme sa vo februári 1971 presťahovali a teraz sme tu v Mississippi, ale koncom mája sa sťahujeme ešte ďalej na juh do New Orleansu.


So ženou Jarmilou tvoria dlhoročný stabilný pár.

 

Ste držiteľom EMMY za reláciu Ticktock Minutes. Môžete nám ju priblížiť?

Ticktock Minutes bolo dohromady 40 piesní na rôzne námety. Tá Emmy prišla za prvú sériu desiatich. Mali sme slušný grant od federálov pre vzdelávaciu sériu Funnybones. Ako väčšina takýchto programov, plánovali sme doplniť sériu výučnou tematikou, ale nám sa to moc nepáčilo, a tak vznikla tato séria minútoviek a hlavnou postavou bola bábka Dr. Ticktock.

Čím vás bábky vlastne uchvátili?

To je dobrá otázka a azda lepšia pre psychológa. Väčšina bábkarov počas hrania sa s bábkami si tiež prešla cez kúzelnícku etapu. Je možné, že to bola skôr možnosť vytvoriť si spolu s kolegami náš vlastný svet, ale veľa som nad tým nerozmýšľal. Hľadal som príbehy, rozprávania, ktoré by zaujali detskú fantáziu a tiež niečo, čo sa vymykalo z každodenného života. Tak u nás to bolo nielen slovo, ale tiež klasická hudba, ktorú tunajšie deti vôbec nepoznajú. Škoda.

Vedeli by ste vybrať najpamätnejší moment vašej kariéry?

Po toľkých rokoch ten najpamätnejší? Bolo to dievča, ktoré sa po predstavení počas diskusie opýtalo: Aký je to pocit byť tam na javisku? Tak sme ju pozvali na javisko. Alebo po jednej dielni, kde sme učili robiť tieňové bábky, som čítal od jednej študentky, ktorú som pri skúške potrápil: Keď som to urobila správne, tak som sa cítila dobre.

Vedeli by ste si vybrať svoju obľúbenú bábku alebo hru?

Obľúbené bábky? Tak určite turecký kráľ v Lietajúcom kufri (Andersen) alebo starosta v čínskej verzii Kráska a netvor.


Nam Li je jedna z jeho najobľúbenejších bábok

Z práce ste odišli do dôchodku v roku 2003. Ako teraz trávite svoj čas?

Takto som odišiel z televíznej práce, kde, keď som potreboval väčší plat, tak som sa musel presunúť do administrácie. Tu som skončil ako vedúci produkcie, ale pritom som si držal stoličku v bábkových produkciách posledných päť rokov. Ale keďže som mohol zarábať dostatočne k penzii, na ktorú som mal nárok po 30-tich rokoch, bolo výhodnejšie skončiť a sústrediť sa na túry po školách spolu s celou kompániou a tvoriť nové inscenácie. To som vládal robiť až do minulého roka.

Teraz už len do telocvične trikrát do týždňa a čaká nás veľké sťahovanie. Možnože v New Orleans sa nám naskytne znova príležitosť vrátiť sa k bábkam. Ktovie...

 

 

Kto je Peter Zapletal (78)?

Rodné mesto: Legnica, Poľsko

Žijem v: Jacksone, štat Mississippi

Rodina: Brat v New Yorku, deti vo Philadelphii a New Orleanse,

Ktoré ocenenie si najviac cením: povedal by som EMMY za Ticktocka a cena mississippského guvernéra za prácu v televízii a na javisku

Inšpiratívna osobnosť: tých je viac než jedna či dve

Čo si vážim na ľuďoch: prístup k ich povinnostiam

Najlepší relax: filmy v televízii alebo v divadle

Najobľúbenejšie miesto: vzadu v električke, čo vedie z Malostranského námestia na Klárov v Prahe - je to krásny výhľad na Hradčany, ktorý sa otvára, keď električka ide dole na Klárov

Autor: Jana Očková, redaktorka

Foto: archív P. Z.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod