Aké to šťastie, že v Považskom Chlmci jeden práve otvárali. V rámci Dňa otvorených dverí tunela Považský Chlmec sme tak mali nielen my (ja, kamarátka a krstniatko), ale každý návštevník možnosť spoznať prevádzkový rytmus tunela. Veď uznajte sami, že možnosť prejsť si tunel a hričovskú estakádu tesne pred ukončením výstavby úseku D3 Žilina, Strážov – Žilina, Brodno, to sa nedeje každý deň. Nemohli sme si to nechať ujsť.
Ako správni nedočkavci sme prišli hneď medzi prvými. Tunel pre verejnosť otvárali o 10. h. Pri vstupe sme dostali modrý balónik, z ktorého som sa tešila viac ja ako moje krstňa. Spolu s nami vchádzali dnu i ďalší nadšenci. Niektorí boli na bicykloch, iní na korčuliach, väčšina však išla ako my – po svojich. Prvé, čo nás zarazilo, bol chlad. Ešteže sme sa poriadne obliekli. Ďalšia zvláštna vec, akoby sme niekde cítili huby. Ich vôňa sa nám však postupne vytrácala s pribúdajúcimi metrami.
Cesta na koniec tunela bola dlhá. Až keď sme boli zhruba v polovici, začali sme rozmýšľať, aký dlhý tunel vlastne je. A to sme sa dozvedeli vďaka nápise na stene, z ktorého vyplynulo, že sme prešli 1,5 kilometra a že pred sebou máme ešte 800 metrov. Bolo nám jasné, že dnes prejdeme po svojich viac ako 4,5 kilometra.
Cestu sme zdolali s nadšením, i keď v druhom tuneli bolo oveľa chladnejšie. Dlhú chvíľu nezáživnými tunelovými priestormi sme si krátili rôznymi pazvukmi a výkrikmi – skúšali sme ozvenu. Mala cveng. Asi v polovici cesty nás ujo v oranžovej veste zastavil a nasmeroval cez únikový východ do tunela, ktorým sme pôvodne išli. Bola to zaujímavá skúsenosť. Avšak verím, že som ním takto prechádzala prvý a poslednýkrát. Pôsobil stiesnene a strašidelne, hoci sa v ňom svietilo.
Ani sme sa nenazdali a boli sme vonku. Bolo úžasné opäť cítiť čerstvý vzduch. Pred tunelom bolo pripravených množstvo atrakcií – od ukážok ťažkej techniky cez pódium s moderovaným programom až po stánky s jedlom a pitím. Úprimne, po vyčerpávajúcej prechádzke nás práve tie zaujali najviac.
