Pojem vedúca skamenelina (Index Fossil) označuje kultúry, ktoré sa za relatívne krátky čas rozšírili po veľkej časti povrchu Zeme, ale pomerne rýchlo zanikli, povedal nedávno vedec Ján Madarás. Bol si istý, že ľudstvo sa stane vedúcou skamenelinou, že už je na ceste k tomu. Predstava budúcej archeológie nepustila skupinu umelcov a stala sa východiskom výstavy s rovnomenným názvom – Vedúca skamenelina. „Chceme v nej uvažovať o tom, akú stopu zanecháme v zemskej kôre, ako raz budú naše artefakty nad/ dez/interpretované budúcimi kultúrami. Mohli by sme to nazvať špekuláciou alebo hyperstition, keby tieto slová nezostarli skôr ako to, čo nimi myslíme,“ povedala na margo výstavy kurátorka Ivana Rumanová.
ČO PO SEBE ZANECHÁME?
Raz budú zrejme naše technológie rekonštruované z rovnakej vzdialenosti a s porovnateľnými dohadmi a neistotami, s akými dnes pristupujeme k pästným klinom. Akú materialitu po sebe zanecháme? Aké chemické zlúčeniny, zhluky vecí, symbolov a toxicity budú raz charakterizovať „naše časy“? „Nefunkčnosť alebo absencia známej funkčnosti ako jeden zo znakov magického zaobchádzania má na výstave aj inú podobu,“ prezradila kurátorka, „je tu drevený notebook, siporexový Wi-Fi router, USB z mydla, čokoládové totemy. Tieto objekty majú bližšie ku Cargo kultom ako kultom: imitujú tvary a povrchy dostupnými materiálmi, technológie zbavujú funkčnosti, vytrhávajú ich z kolobehu používania a zasadzujú do kontextu rituálu a/alebo vtipu. Nakoniec je tu možnosť, že tri pruhy, nahryznuté jablko a ďalšie korporačné symboly budú budúcimi archeológmi nazerané ako globálne kulty, ktorými sa naša vrstva bude hemžiť takmer na ktoromkoľvek mieste planéty.“ Na druhej strane je možné, že vystavené artefakty raz nebudú nikoho zaujímať alebo budú vydávané ako odstrašujúci príklad – emblémy kultúry závislej od fosílnych palív a antidepresív. „Výstava je v tomto zmysle optimistická až narcistická. Vytvára časovú kapsulu zloženú z umeleckých diel, diel detí, muzeálnych exponátov s vierou, že raz budú niekoho zaujímať aj mimo vernisážových rituálov,“ vysvetľuje Ivana Rumanová. „Prepája výpočtové a paleo-technológie, fosílie a geometriu, neurónové siete a vzorce z kameňov, Deep Learning a Deep Time, korporačné logá a fetiš. To všetko na architektúre z pozostatkov modernistických múzeí a ich vášne pre klasifikácie a v priestore Novej synagógy, do ktorého histórie je priamo vpísané násilie selekcie.“
SKRUMÁŽ
Čo ak sa táto paralýza a neschopnosť rozlišovať odohráva paralelne s nárastom rozlišovacích schopností technológií? Na milimeter, na tvár, na pixel, na kameň. V tejto skrumáži bude aj tak ťažké oddeliť prírodu od kultúry alebo nástroj od objektu kultu. To nás ešte z biedy nevytrhne, ale v slabej chvíli možno zapochybujeme, či sme to vôbec niekedy vedeli. Výstavu, ktorej autormi sú Prokop Bartoníček & Benjamin Maus, Anetta Mona Chişa & Lucia Tkáčová, Juraj Gábor, Simona Gottierová, Handa Gote research & development, Ema Kopincová & Matej Kopinec, Michal Machciník, Milan Mikuláštík, Peter Moosgaard & Vaporfolk, Veronika Vojtušová, Nina Závodská a neznámi autori muzeálnych exponátov si budete môcť v Novej synagóge pozrieť do 14. júla od stredy do nedele medzi 13. a 19. h. Počas mája a júna ju bude dopĺňať aj sprievodný program.
