Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

2. február 2023 | Erika, Erik
| -2°C

Z regiónu

Upísali sa drevu: Marko ho podpisuje, Veronika hladí

Marko a Veronika Savkovičovci žijú sen mnohých mladých párov. Vlastnoručne si postavili dom v lone prírody, majú spoločnú prácu i záľuby. Takmer desať spoločných rokov spečatili sobášom toto leto. Marko je umelecký rezbár a jeho múza maľuje. Najkrajšie cesty sú pre nich tie, ktoré smerujú k nim domov.

30.11.2022 | 17:04

Bez mesta, bez plota

Savkovičovci nemajú okolo domu v Belej - Zlieni plot. Spoločnosť im neraz robia jelene a srnky, vidia ďaleko do kopcov, ale i baču, keď okolo ich domu prechádza k stádu a spoza okna im kývne na pozdrav. Grilujú celý rok a keď sa im zachce, zájdu si aj v metrových snehoch poopekať slaninu do lesa. Sú milí, šťastní, zvláštne pokojní. A hoci mesto obaja dôverne poznajú, najradšej sa vracajú domov, do hôr. „Boli sme aj v iných krajinách, ale nám je najlepšie tu, vždy sa sem tešíme. Tu si žijeme svojím životom, ďaleko od mesta,“ hovorí Marko. A hoci by niekto povedal, že bývajú na konci sveta a kľukatú cestu k nim by chcel v zime absolvovať málokto, pre nich je to najkrajší kút na svete. Nikdy som nebol mestský typ, inklinoval som k tomuto kraju, kde som vyrastal. A ani moje remeslo sa v meste robiť nedá. Sme tu tretí rok, predtým sme bývali v Žiline na Vlčincoch, kde som mal v prenájme bývalú mangľovňu a robil som v pivnici. Teraz mám dielňu v tomto dome, ktorý sme si od základov postavili sami.“

Umelecké duše spojil internet

„Ja som študovala umeleckú školu v Ružomberku, odbor propagačný výtvarník. Zoznámili sme sa cez inernet, na sociálnej sieti. Dlho sme si len písali a spoznávali sa. Keďže Marko robil rezbárčinu, mali sme veľa spoločného a k sebe čoraz bližšie. Prišlo to ale všetko tak plynulo, akosi samé od seba,“ hovorí Veronika. Dnes je Markovi nielen múzou, manželkou, ale i kolegyňou. Každé dielo, ktoré opúšťa dielňu je spoločné. „Najskôr som sa len prizerala, keď robil, potom som sa osmelila, niečo navrhla dokresliť, opraviť, premaľovať,“ usmieva sa Veronika. Ani jeden si už nespomenie, ktoré bol ich prvé spoločné dielo, vedia len, že to bolo pred dobrými 10 rokmi.




Kedy a ako to začalo

„Z  rodiny nebol nik umeleckým rezbárom, ale vyrastal som v horách, takže s drevom som bol vždy spätý. Mal som predstavivosť, asi aj kúsok talentu a chcel som ísť za stolára. Napokon som vyštudoval Strednú umeleckú školu v Žiline, odbor umelecko-remeselné spracovanie dreva. Asi som bol jedným z posledných absolventov, dnes už táto škola neexistuje,“ spomína Marko. A hoci potom takmer 10 rokov pracoval ako vodič kamiónu, drevu ostal verný a vracal sa k nemu v každej voľnej chvíli.  Veronika zasa odmalička kreslila a maľovala a aj všetci jej súrodenci. Jej výkresy posielali učitelia na súťaže, všetky vyhrávali, dokonca raz sa umiestnila na 7. mieste na celosvetovej súťaži. Bolo teda viac-menej jasné, že štúdium v tejto oblasti bude dobrá voľba. Nasmerovala ju k tomu aj pani učiteľka, ktorá jej vysvetlila, že zbytočne bude s takýmto talentom strácať čas na inej škole. Tak možno už vtedy voľakedy sa ich cesty kdesi vo vesmíre k sebe blížili.

Markov rukopis

„Pri realizácii sa nebránim akejkoľvek tematike. Mám rád dokonca lesnícku a poľnohospodársku tematiku, o čom svedčia desiatky reliéfnych rezieb tejto techniky. Venujem sa prakticky každému odvetviu rezbárstva. Neodmietol som dosiaľ žiadnu prácu, či už šlo o miniatúry, alebo veľké sochy. Je ale pravda, že nerád robím zosnulých, to je smutná práca,“ hovorí Marko o témach svojich diel. Stvárňuje vlastné námety, ale i predstavy zákazníkov. Ak s nimi nie je príliš stotožnený, snaží sa ich nasmerovať na vlastnú cestu. Niekto chce portrét, niekto zobraziť svojho koňa, domáce zviera či dokonca traktor. Vždy túto predstavu s Veronikou dotvoria príbehom, nejakým obrazom. A tak si z ich dielne odnášajú ľudia nielen sochy, ale i hodiny, čelá postelí, oporné stĺpy, varechy, interiérové lampy s motívmi od výmyslu sveta – pre poľnohospodárov, rybárov, poľovníkov, zaľúbencov. Robil aj abstraktné veci, tie mu ale k srdcu neprirástli. „Predovšetkým je ale táto práca o vnímaní materiálu, umení porozumieť si s ním a rešpektovať jeho tvar. Tvorba je najmä o pocitoch. Je potrebné naučiť sa vnímať, často znášať kritiku a chválu prijímať s pokorou.“

Veronikino pohladenie

Veronikinou doménou je maľovanie, predovšetkým na drevo. Z jej dielne pochádzajú aj všetky výtvarné návrhy a pokiaľ ide o farebné prevedenie, tak aj záverečné maľovanie, lakovanie diela či precízne dokončenie detailov. Akoby spoločné dielo takto symbolicky pohladila a vyslala do sveta. Uprednostňuje prírodné, zemité odtiene. Jej názor manžel rešpektuje, i keď nie je vždy rovnaký, spoločne sa skvelo dopĺňajú. Marko priznáva, že už mu Veronika, v dobrom slova zmysle, fušuje do rezbárčiny. Na jej pracovnom stole leží dlátko a malé zvieratká do betlehema. Drevo už dávno učarovalo aj jej. „Vyrezávam však len sporadicky, chodím do práce do Žiliny, takže keď prídem večer domov, veľa  nestihnem, predovšetkým maľujem. Samozrejme, nesmiem zanedbať starostlivosť o domácnosť, musím navariť. Ale pri kreslení si oddýchnem. Keď maľujem, nevnímam čas, vôbec mi nevadí maľovať do neskorej noci.“ Nezvyčajnou bola práca na podlahe, asi 12 m2, na ktorú namaľovala ľudový motív epoxidovou farbou. To sa napokon zalialo transparentným epoxidom a výsledkom bola výnimočná lesklá dlážka.




Čo všetko znesie dlátko

Marka prekvapuje záujem Čechov o takéto diela. Našiel by si ich však už aj v Austrálii, USA či Nórsku. Do zahraničia putovali najmä portréty alebo rezby do parožia. To je vskutku náročná práca, pretože parožie je tvrdé ako kosť a detaily, ktoré v ňom dokáže on i Veronika vykúzliť si vyžadujú umelecký i remeselný fortieľ. „Najlepšie drevo je lipové a najhorší je asi brest. No najtvrdšie drevo, do ktorého som vyrezával, bolo z olivy z dovezenej z Jeruzalema. Robil som betlehem, a bol to naozaj extrém, bolo to ako rezať do betónu, z tvrdšieho materiálu som nerobil. Orech je moja srdcovka, z neho robím rád, má peknú kresbu. Napríklad čerešňové drevo je tiež krásne, no stále pracuje. Môže vzniknúť prasklina, čo nie každý pochopí ako zvláštnosť, skôr ako nedokonalosť či poškodenie. Zahraniční zákazníci to zväčša vedia oceniť.“ Mali sme šťastie, že sme v dielni Marka Savkoviča videli diela hotové i rozpracované. Nebýva zvykom, že by sa tam dlho ohriali. Aj keď s Veronikou počas tvorby získajú vzťah takmer ku každému z nich, príde čas rozlúčky a už je treba premýšľať o ďalšom. Tak, aby práca na ňom tešila ich a jej výsledok toho, kto si ho odnesie a komu bude zdobiť izbu či záhradu. No Markovi je azda najviac smutno za štvormetrovou sochou Jánošíka, ktorá putovala do neďalekých Lutiš.

 Vzácne nástroje

„Pri výrobe používam predovšetkým dláta. Tie sú najlepšou voľbou pri spracovaní dreva. Jemnosť rezu ničím nenapodobníte. Samozrejme, pri sochách používam rôzne frézy či motorové píly. Rezby do parožia sa zas robia mikrobrúskami, “ ukazuje Marko svoje poklady. Dlát má vari 150, no najvzácnejšie sú pre neho dláta starých majstrov. Majú vraj odlišnú oceľ aj rez je úplne iný ako pri nových nástrojoch. Úrazy sa mu, chválabohu, vyhýbajú a verí, že aj budú. „Dávam si veľký pozor, niekedy zažívam pri práci extrémne situácie, najmä pri veľkých sochách. Ruky a nohy nás živia, preto ich treba naozaj chrániť. Nezanedbám nič, čo by sa mi mohlo vypomstiť. Rád by som vytvoril ešte mnoho diel, ktoré ľuďom urobia radosť.“


 

Cesta do mesta

Keď sme odchádzali od Savkovičovcov, už sa zmrákalo. Trošku sme sa báli kľukatej cesty späť. Predstava, že by sme sem merali cestu denno-denne ako oni, bola trošku skľučujúca. Na druhej strane predstava, že sa sem ponáhľate za šťastím, prácou, ktorá vás napĺňa, pokojom, tichom a výhľadom bez plota, bola pochopiteľná a nesmierne lákavá.  

 Autorka: Iveta Frolková 

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod