Žilinský Večerník

Prednedávnom sa v hlavnom meste uskutoč­nilo slávnostné vyhodnote­nie už 17. ročníka populárne­ho projektu Detský čin roka. Projektu, ktorý nám každo­ročne predstavuje výnimoč­né skutky malých-veľkých hrdinov. Detský čin priná­ša tisíce príbehov detí, ktoré ukazujú, že aj tí najmenší sú schopní v rôznych životných situáciách siahnuť až na dno svojich síl a uskutočniť hrdin­ské skutky. V 17. ročníku mala zastúpenie aj Žilina, špeci­álnu kategóriu – Cena Sašky Fischerovej – Malý Veľký čin vyhral so svojím veľkým či­nom desaťročný Matej Puliš zo Základnej školy s mater­skou školou v Žiline-Závodí.

VÝLET V TATRÁCH SI PREDĹŽILI

Piatak Matej je zanieteným športovcom, dlhoročným plavcom a reprezentantom vodného póla v plaveckej škole Nereus. Má rád lyže, snoubord, rybárčenie, no ne­pohrdne ani anglickým ja­zykom, biológiou či hrou na klavír. V čase, keď školák vy­konal svoj hrdinský čin, mal len deväť rokov. Ako priznáva Matejova mama Zuzka, práve ona bola tá, ktorá jeho príbeh poslala do projektu Detský čin roka. „Stalo sa to počas letných prázdnin v roku 2016, mal som vtedy deväť rokov. S mamou, babkou, sesterni­cami, bratom a kamarátkou sme sa vybrali na jednodňo­vý výlet do Vysokých Tatier,“ hovorí Matej, ktorý teraz už s úsmevom priznáva, že tat­ranský výlet si nakoniec tro­chu predĺžili. „Boli sme na Popradskom plese, fotili sme deti, no bola to len chvíľa, se­kunda. Kým sme stihli odlo­žiť telefón do tašky, Matejova malá sesternica bola odrazu preč. Bola to doslova sekun­da, počas ktorej sa stratila,“ pridáva sa a opisuje neprí­jemnú situáciu mama Zuzka. Ako ďalej tvrdí, okamžite be­žala k okolitým chatám, aby oznámila, čo sa stalo a pre prípad potreby im nechala aj svoje telefónne číslo. „Hľadali sme ju asi dvadsať minút. Tu­risti, ktorí išli okolo, nám po­vedali, že videli malé dievčat­ko, ako ide na vrchol Ostrva. Matej sa tam najskôr vybral s babičkou, no tá už po druhej zákrute nevládala,“ hovo­rí Matejova mama. Časovo je to podľa nej na Ostrvu zhruba hodina a dvadsať minút, Ma­tej to zvládol za dvadsaťpäť minút. S obdivom priznáva, že ide o strmý a skalnatý ko­pec, na ktorom sú serpen­tíny. Matej naň šiel kolmo hore. „Mal som pocit, že mi odumierajú nohy. Bolo veľmi horúce letné počasie, no po­vedal som si, že ju jednodu­cho musím nájsť,“ priznáva Maťko.

MAMI, ODFOŤ MA!

Počas toho, ako bol Matej preč, sa však malá sesternica vrátila naspäť k rodine. Tu­risti, ktorí šli rovnakým sme­rom, Matejovi povedali, že sesternica sa už našla a má sa vrátiť. Ten si spätne spomí­na na celý priebeh a prizná­va, že nevie, ako sa taký vy­čerpaný dokázal vrátiť späť. „Malá sesternica sa vybrala smerom okolo jazera, kam sme pôvodne plánovali ísť. Nikto z nás to ale nečakal. Okoloidúcej turistke vraj po­vedala, že sa stratila, no pani jej len poradila, aby sa otoči­la a šla cestou, odkiaľ prišla. Nerozumiem, že nikto z tých okoloidúcich dospelých ju nevzal za ruku a nepomohol jej dostať sa k nám,“ konšta­tuje mama Zuzka. Matej bol podľa jej slov unavený, preto si povedali, že si oddýchnu. „Postupne však začal odchá­dzať, nedalo sa mu dýchať, cítil pichanie v hrudníku, vy­vracalo mu oči. Povedal, že sa už s nami nebude rozprávať. Otec, s ktorým som telefo­novala, je lekár. Keď som mu opisovala, čo sa deje, povedal, že to je zlé a máme volať hor­skú službu. Mateja sme niesli na rukách až k chate na Po­pradskom plese a dole na nás už čakala sanitka,“ rozpráva. Ako ďalej dodáva, v sanitke už Matej takmer nevnímal.

ZDRAVOTNÉ PROBLÉMY MÁ DODNES

„Starali sa oňho asi pol hodi­ny, zaviedli mu infúziu a keď mi po niekoľkých minútach povedal, že ho mám v tej sa­nitke odfotiť, vedeli sme, že už je dobre,“ usmieva sa Mať­kova mama. Podľa lekárov to bol celkovo kolaps a na nie­koľko dní si ho nechali v po­pradskej nemocnici. „Lekári si z Maťka robili dokonca žarty, že o týždeň je beh na Malinô Brdo a má sa prihlásiť, pre­tože to určite vyhrá,“ smeje sa Zuzka. Ako ďalej priznáva, v nemocnici sa o nich sta­rali nadštandardne, čo bolo pre nich veľkým prekvape­ním. „Matej má však odvte­dy zdravotné problémy. Dlho sa nevedelo prísť na to, čo mu môže byť, no nakoniec sa zis­tilo, že má tetániu. Je spre­vádzaná kŕčmi v celom tele, v hrudníku ako pri infark­te, v bruchu, nohe. Znamená to, že by sa nemal dostávať do stresových situácií. Sna­žíme sa s tým bojovať. Pred pol rokom sa mu dokonca pri majstrovstvách vo vodnom póle stalo, že po zhruba 2 až 3 minútach hry som ho mu­sela vytiahnuť z bazéna a od­niesť, pretože nevládal. Nie­kedy má dosť sily, inokedy zas dostáva kŕče a odpadá­va. Stalo sa mu to aj na škol­skom výlete. Je to také kolí­savé,“ tvrdí. Matej je podľa jej slov veľmi ľudský a cíti potre­bu, že musí ľuďom pomáhať. „Boli sme pozrieť v nemoc­nici kamaráta, ktorý sa zho­dou okolností taktiež zranil v Tatrách. Maťko ho chodil často navštevovať a stále sa zaujímal, ako sa má,“ rozprá­va mama Zuzka, podľa ktorej sa veľmi rád stará o druhých, z čoho akosi logicky plynie aj Matejovo vysnívané po­volanie, po ktorom, ako sám priznáva, túži už odmalička. V budúcnosti sa chce totiž stať horským záchranárom. Mama by však z neho radšej mala doktora a pevne verí, že si to ešte rozmyslí.

TATRY TAK SKORO NENAVŠTÍVIA

„Ešte počas toho, ako sme boli vo Vysokých Tatrách, sme mu povedali, že to, čo spravil, je veľký hrdinský čin, pretože takmer obetoval ži­vot, aby zachránil druhého. A keď všetko dobre dopad­ne, napíšeme o ňom do det­ského činu,“ tvrdí Maťkova mama. Tá však sľubuje, že do Tatier ich už nikto tak skoro nedostane. „V Tatrách sme naposledy boli, keď mal Ma­tej rok a pol. Boli sme tam na liečení, dostali sme pra­saciu chrípku a museli bo­jovať s vysokými teplotami. Odvtedy som mala taký blok a nechcela som tam ísť. Na­pokon som ho prekonala a šli sme na výlet. Po tom­to zážitku ale návrat do Ta­tier neplánujem,“ prezrádza. Významným poslaním pro­jektu Detský čin roka je na základe reálnych príbehov zo života naučiť deti na slo­venských základných ško­lách, ako by sa mali v kon­krétnych situáciách správať a ako majú pomôcť ľuďom či prírode. Deti si príbehy spo­ločne na niektorých pred­metoch čítajú a neskôr za ne i hlasujú. Príbehov, ktoré sa do projektu zapoja, sú pri­tom tisíce. Úspech Mateja je preto obrovský a jeho ob­divuhodný skutok sa v škol­skom vestibule premieta aj na televízii. „Vyhodnotenie sa konalo v decembri. Bola to dvojdňová akcia, počas ktorej sme mali slávnostnú večeru s víťazmi všetkých kategórií. Vrátane slávnost­nej večere deti svoje príbehy opäť rozpovedali aj na druhý deň, kedy sa uskutočnilo oficiálne vyhodnotenie. Po ňom nasledovala prehliadka hlavného mesta,“ dodáva na záver Matejova mama.