Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

3. október 2022 | Stela
| 8°C

Rozhovory

Výtvarníčka Andrea Hellová: Van Gogh tiež neuvažoval, či zapadá do doby, umenie musí byť nadčasové 

Len osemnásťročná umelkyňa Andrea Hellová predstavila svoju debutovú výstavu na hrade Strečno pod názvom Hľadanie svetla. Svetlo je v jej tvorbe dôležité a to nielen kvôli jej priezvisku. Je Bohom, univerzom, všetkým, čo pomáha svetu rásť a fungovať. V rozhovore nám prezradila, kde hľadá inšpiráciu, ale aj to prečo tvorí nadrozmerné diela.   

09.09.2022 | 10:06

Ste mladučkou výtvarníčkou. Aké boli vaše umelecké začiatky? Bol niekto v rodine kto vás k maľovaniu priviedol?

Myslím si, že za moje umelecké začiatky sa dá považovať len posledný rok. Predtým som síce maľovala rada a často, ale považovala som to skôr za záľubu. Bolo to hľadanie vhodného zobrazenia, ešte nie umelecký proces, ktorým by som chcela vyjadriť svoje myšlienky. Maľovanie bolo skôr prostriedkom relaxu a nie vyjadrenia. Časom sa to stalo spôsobom myslenia, ktorý je všade prítomný a neustále ho vedome aj nevedome rozvíjam. Odmalička som rada kreslila, čo si všimla mama a učitelia, a tak som začala navštevovať rôzne výtvarne krúžky a ZUŠ.


Umelec sa neustále vyvíja. Kde ste začínali a kde ste teraz?

Vývoj je nepravidelný, v určitom období rýchlo stúpate, niekedy chvíľu stojíte, akoby ste nasávali skúsenosti, a potom prudko vyskočíte a zas postúpite vyššie. Aj u mňa to tak stále je. V prvom ročníku na SŠUP v Žiline som sa hlavne pokúšala odpozorovať správne realitu. Neskôr sa začali nabaľovať skúsenosti a ja som viac experimentovala. Mala som dlhšie obdobie, kedy moje výtvory vychádzali z farebných škvŕn. Mnohým to pripomínalo spôsob maľby Oskara Kokoschku, napriek tomu, že som ho v tej dobe ešte nepoznala. Teraz viac pracujem s kombináciou kresby a maľby a snažím sa pracovať so svetlom, kompozíciou, priestorom a myšlienkou.

Vaše obrazy zobrazujú osoby takmer v skutočných veľkostiach. Mali ste vždy blízko k väčším formám?

Spočiatku, ako to už býva, v škole som využívala menšie formáty, napríklad skicáre. No posledný rok som stále viac a viac mala potrebu vyjadriť ideu a kompozíciu, čo sa mi lepšie realizovalo na väčšom formáte. Zároveň si myslím, že aj pre diváka je ľahšie zosobniť sa s obrazom, keď postavy na ňom sú v životnej veľkosti. Pôsobia skutočnejšie a tým pádom sa divák stotožní lepšie s ich svetom. Snažím sa vytvoriť akúsi symbiózu medzi svetom obrazu a mysľou diváka, aby vnímal svoje hodnoty a pomocou nich našiel v každom obraze vlastný príbeh. Úlohou umenia je podľa mňa pomôcť nám vidieť aj to, čo očiam viditeľné nie je. Tak ako hudba či tanec, výtvarne umenie nie je umením pre oči, oči sú iba prostriedok, vďaka ktorému ho môžeme vnímať a aj tvoriť.

Vaším učiteľom je známy maliar Stano Lajda, inšpiroval vás aj on v niečom?

Stano Lajda ma začal učiť pred dvoma rokmi. Veľmi mi ako pedagóg pomohol. Od začiatku nás viedol v tomu, aby sme pri tvorení rozmýšľali. Začali sme vtedy preberať aj dejiny umenia ako samostatný predmet. Mali sme s ním  hodiny kresby, no dbal na to, aby sme nie iba kreslili, ale tiež mali prehľad v histórii umenia a všeobecný rozhľad. Často sme si sadli do kruhu a on nám ukazoval diela majstrov ako napríklad Leonarda, Tintoretta,  Edgara Degasa, Adolfa Menzela  a aj svoju vlastnú tvorbu. Rozprával nám o nich a my sme sa časom začali chytať a spoznávali ich diela. Bolo na každom, čo si z hodiny vezme. Na krúžky, ktoré viedol po vyučovaní, nosieval knižky s ilustráciami a katalógy prác rôznych majstrov. Ilustrácie Vladimíra Machaja, Františka Šestáka, Petra Uchnára, či Igora Piačku. Skúšali sme veľa rôznorodých techník, maľbu na sklo, modelovanie či tvorbu komiksu. Je mi blízka aj jeho tvorba a z nej ma asi najviac inšpiruje jej flexibilita, nielen námetov, taktiež prevedení. Aj ja sa preto snažím venovať všetkým tematikám.

Venujete sa klasickým technikám maľby. Prečo?

Prečo nie? Myslím, že ešte stále majú čo povedať. Ľudia akoby sa v dnešnej dobe snažili zbaviť všetkého starého, nehladiac na kvalitné hodnoty a zázemie, ktoré nám mnohé z toho prinášajú. Obdivujem starých majstrov ako Michelangelo alebo Van Dyck, to ako vedeli narábať s priestorom a pravdivosťou na svojich dielach. My máme to šťastie, že sa môžeme od nich učiť. A myslím, že len na kvalitných základoch sa dá vybudovať niečo nové a obohacujúce.

Skúšali ste aj nové techniky, niečo „moderné“?

Moderný môže byť strih na kabát, moderný je často aj spôsob myslenia spoločnosti. Modernosť je však prchavá. Vydrží týždeň, mesiac či rok? Umenie je umením iba vtedy, keď nie je prchavé, musí byť nadčasové a hodnotné. Zakoreniť sa v čestných hodnotách, lebo vďaka ním má tu žiaru, ktorá nás na umení dokáže osloviť. Umenie je síce odrazom doby, musí však na diváka pôsobiť rovnako silne aj za 500 rokov. Je dar tvoriť niečo tak kúzelne ako umenie a vôbec sa pri procese tvorby nedá rozmýšľať nad tým, či má váš výtvor „moderný strih“. Nemyslím, že van Gogh pri práci rozmýšľal, či zapadá do doby, nikto vtedy jeho obrazy nekupoval, ale predsa tvoril niečo silné, kvalita sa ukázala až časom. Aj Carravagio maľoval svätcom špinavé chodidlá, hoci sa očakávalo idealizované zobrazenie. Oni chceli maľovať pravdu tak, ako ju sami videli. Už sa mi mnohokrát stalo, že som prišla do galérie moderného umenia a bola som z toho zhrozená. Dnes tam uvidíte rozkopnuté dvere, zväčšeninu plyšového medvedíka, zvrátene videá a obliate plátna. Jeden pán si raz pred galériou dokonca pomýlil kanalizačnú rúru so sochou. Je v takých dielach hĺbka či pravdivosť? Skôr sú tak povrchné, až vás zmätú lebo neviete nájsť v nich jedinú myšlienku. Je to síce moderné, ale nie je to umenie. Možno tvorcovia podobných nezmyslov dúfajú, že budú v budúcnosti uznaní, veď  aj impresionistov všetci odmietali. Je tu však veľký rozdiel, impresionisti tvorili kvalitu hoci ich ako umelcov spočiatku odsudzovali. Toto umenie – neumenie je však vystavené všade a keď poviete, že to umenie nie je, ste odsúdený vy ako divák, pretože nevidíte tu „hĺbku“. Ale potom nečudo, že galérie sú prázdne. Umeniu by sa mala vrátiť česť a úprimná pravdivosť. Nemám nič ani proti abstrakcií, ale tiež v nej musí byť určitá kvalita, tak ako realizmus aj ona má svoje pravidlá. Či už vo vyjadrení priestoru, kompozície, farebnosti a podobne. 

Farby na vašich obrazoch sú skôr zemité. Sú vaše obľúbené?

Nepovedala by som. Skôr je to o tom, že keď maľujem musím dbať na to, aby zasvietili určité detaily. Maľba nie je fotkou ale skôr našim pohľadom. Keď sa na niečo pozeráte nevnímate všetky detaily okolo vás prvorado. Napríklad, keď venčíte svojho psa a hodíte mu loptičku, sledujete ho ako za ňou beží a ako sa s ňou hrá, vtedy si ani neuvedomíte, že okolo vás sú aj stromy a v pozadí idú ďalší ľudia. Tak je to aj v obraze, svetlé výrazne farby môžem použiť iba tam, kde chcem sústrediť pozornosť diváka, pretože mozog by inak nevedel obraz prečítať. Menej dôležité detaily musia byť obetované na úkor celku, namaľované menej výraznými farbami alebo utopené v tme, často niektoré aj úplne vypustím. Farba pre mňa slúži na vyjadrenie priestoru, svetla a atmosféry. Nejde o to, ktoré farby preferujem.


Vaša autorská výstava je nazvaná Hľadanie svetla. Prečo ste zvolili tento názov? Súvisí to aj s vaším menom?

Áno súvisí to aj s mojim menom, ale je to hlavne preto, čo svetlo ako pojem pre mňa znamená. Bez svetla by sme nemohli žiť, nemohli vidieť, nerástli by stromy a kvety. Svetlo je Boh, viera, univerzum. Je prameňom poznania a ani vnútri v nás nie je tma, ale rodia sa tam myšlienky, láska, pocity, hodnoty aj nápady. Je zdrojom toho čo tvoríme a je prítomné všade, kde ho pustíme.

Čo všetko môžeme na výstave na hrade Strečno vidieť?

Môžete vidieť výber z cyklu dvadsiatich obrazov, ktoré som namaľovala od novembra minulého roku zväčša technikou oleja a akrylu. Vystavených je z toho 11 obrazov. Zaoberala som sa v nich ľudskou prirodzenosťou, vnímaním vnútorných hodnôt a otázkami, ktoré by si mal pokladať každý z nás, je však na divákovi, čo v nich uvidí. Výstava potrvá do 20. októbra, no moju tvorbu si môžete pozrieť aj na internetovej stránke www.andreahellova.sk.

Kto je vám inšpiráciou s veľkých majstrov, koho tvorbu máte rada?

Je ich nespočetne veľa. Mám rada tvorbu Rembrandta, Van Dycka, Giorgioneho... Sochy Berniniho, Augusta Rodina, Jána Koniarka . Maľby Olgi Boznańskej, Nicolaia Fechina, Jána Matejku, Theodoreho Gericaulta, Eugèneho Delacroixa. Obdivujem aj Ilyu Repina, ktorý dokázal v svojich dielach vystihnúť silné emócie pár ťahmi. Akčný svet Zdenka Buriana a Gustáva Kruma. Ilustrácie Mirka Hanáka. Abstraktný realizmus Williama Turnera, až drsné a tragické kresby Käthe Kollwitz, ktoré zarazia svojou silou výpovede atď.

Ako tvoríte, pustíte si hudbu, alebo len tak sama so sebou?

Väčšinu si pustím hudbu do pozadia, tak aby ma príliš nerušila. Pri tvorbe je dôležité sústredenie. Ja proces tvorby vnímam ako neustále sa rozvíjajúcu kontinuitu. Každé jedno dielo, čo vytvorím nadväzuje na ďalšie. Je to ako čítanie knihy, kým neprečítate predchádzajúcu stranu, ťažko môžete dedukovať o čom je nasledujúca. Tvorba nie je len samotné maľovanie, ale aj príprava a rozmýšľanie nad témou. A jej dôležitou  súčasťou je aj podeliť sa o výtvor s inými.

Na vernisáži ste mali maminu aj brata. Podporuje vás vaša rodina vo vašej tvorbe?

Áno, často ich presviedčam aby mi sedeli modelom. Nájdete ich na veľa mojich obrazoch. Môj brat sa venuje tiež umeniu, on  však viac inklinuje k hudbe. Pôsobí ako skladateľ, gitarista aj pedagóg. Na vernisáži aktuálnej výstavy mi dokonca so švagrinou Jankou zahrali jeho vlastné skladby. Keď som bola malá, často sme spolu kreslili komiksy.


 

Keď ste ako študentka museli počas pandémie ostať doma, ako to ovplyvnilo vašu tvorbu?  

Napriek všetkým mínusom toho obdobia, moju tvorbu ovplyvnila pandémia pozitívne. Keďže sme sa museli zdržiavať zväčša doma, mala som veľa času na tvorbu. Mohla som premýšľať čo namaľujem, ako to namaľujem a čo chcem pri práci dosiahnuť. Nemusela som sa ponáhľať a mala som pokoj, aký v škole medzi veľa ľuďmi a obmedzeným časom hodiny nenájdete. V konečnom dôsledku, mi to veľmi pomohlo posunúť  sa vpred.

 

 

 

 

 

Autor: Alexandra Janigová

Foto: Archív A.H.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod