Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

20. september 2018 | Ľuboslav, Ľuboslava

Komentáre

ZÁPISNÍK ZO SLUŽOBNEJ CESTY č. 15 Kazašsko-uzbecká hranica. „Tvár sa ako opitý Rus!“ (august 1996)

Druhý deň pobytu v hlavnom meste Uzbekistanu - Taškente mi ráno náš miestny obchodný partner Pirim oznámil, že dnes máme rokovanie v blízkom kazašskom meste Šymkente. V mojom pase ale nie je žiadna potrebná pečiatka na vstup do tejto krajiny.

12.08.2013 | 14:44

.Druhý deň pobytu v hlavnom meste Uzbekistanu - Taškente mi ráno náš miestny obchodný partner Pirim oznámil, že dnes máme rokovanie v blízkom kazašskom meste Šymkente. V mojom pase ale nie je žiadna potrebná pečiatka na vstup do tejto krajiny.

 

„Pirim, ja nemám víza do Kazachstanu.“
„Ja som už dohodol rokovanie. To už nemôžem zrušiť. Je to veľká firma. Víza nepotrebuješ!“ trvá na ceste Pirim.
„Ja si ale myslím, že víza by som mal mať,“ skúšam naznačiť, že by som dal prednosť obchodnému rokovaniu v Uzbekistane.
„Na hranici tu nikto nekontroluje osobné autá. Prejdeme bez problémov.“
„Pirim, ani naspäť nekontrolujú?“
„Nekontrolujú.“

Nasadnutím do pred hotelom pristavenej čiernej volgy som sa odovzdal do vôle Allahovej. Alebo Pirimovej?
Hranica skutočne vyzerala, vlastne nevyzerala, ako hranica. Len sme spomalili na širokej ceste, kde na okraji stáli nejaké búdky s milíciou, a už sme boli v Kazachstane.
Pirim sa ku mne otočil z predného sedadla spolujazdca a neodpustil si víťazoslávnu poznámku:
„Pavol, hovoril som ti, že tu nekontrolujú.“
No, uvidíme ešte pri návrate - pochybovačne som si pomyslel. Fakt, že tu je skutočná hranica, jasne nasvedčovali v dlhom rade odstavené kamióny. Šoféri pobehovali so zväzkami dokumentov v rukách medzi miestnymi colníkmi a pohraničníkmi. Uniformy nevyzerali prísne, ale tváre pod čiapkami áno.
„Je tu hranica,“ nedám pokoja Pirimovi.
„Áno, ale len pre nákladnú dopravu. Hovoril som, že osobné autá tu nikdy nekontrolujú,“ znovu dostávam už známu odpoveď.

Stodvadsaťkilometrovú cestu medzi Taškentom a Šymkentom prekonávame za necelé tri hodiny. Taký dlhý čas nepotrebujeme kvôli nekvalitnej ceste. Tá je, naopak, veľmi dobrá. Problémom je benzín. Volgu sme tankovali na „pumpe“ – z nákladného auta - cisterny odstavenej pri kraji cesty. Kvalita zjavne nebola veľmi vysoká. Po niekoľkých prejdených kilometroch sme museli volgu odstaviť. Šofér viac ako hodinu venoval čisteniu a opravovaniu karburátora. Ja som si zatiaľ mohol vychutnať prechádzku po nekonečnom bavlníkovom poli pri ceste.

Šymkent je so svojimi vyše 600 000 obyvateľmi tretie najľudnatejšie mesto Kazachstanu. Pred rokom 1993 bolo známe pod ruským menom Čimkent. Založené bolo v 13. storočí ako obchodné mesto na hodvábnej ceste. Stalo sa významnou železničnou stanicou na turkestansko-sibírskej železnici. Dnes patrí medzi strediská kazašského priemyslu - sú tu podniky z oblasti chémie, farmácie, potravinárstva, ale svoje zastúpenie tu má aj strojárstvo. Firma reprezentujúca výrobcov okien sa nachádzala v strede obrovského chemického závodu. To je ale iné zaujímavé rozprávanie.

Po dni strávenom u zákazníka v Šymkente sa podvečer blížime k priateľskej kazašsko-uzbeckej hranici. Slnko klesajúce k západu ma trochu oslepuje. Nie až tak, aby som nezbadal, že v búdkach pri širokej ceste sa začalo pracovať. Presne, ako to býva na hranici bežné. Auta zastavia pri okienku a pohraničník kontroluje posádku. V auguste je v strednej Ázii večer ešte pekne teplo, volga s rokom výroby ešte v dobe Sovietskeho zväzu pochopiteľne nedisponuje vymoženosťou klimatizácie. V aute je poriadne teplo a v tomto okamihu sa potím ako v saune.
„Pirim! Na hranici kontrolujú pasy!“ konštatujem, žmurkajúc do zapadajúceho slnka, situáciu pred nami.
„Nič nekontrolujú. Len sa pozerajú, či v aute nesedí nejaký cudzinec,“ pokojne mi odpovedá Pirim.
„Allah na nebi! Ja som asi čo?“ kladiem otázku Pirimovi.
„Tvár sa ako opitý Rus! Tu nikto nežiada pasy od Uzbekov, Kazachov a ani Rusov.“
Kamarát uzbecký, až sa dostanem bezpečne znovu do Uzbekistanu, tak ťa asi niekam nakopem.
Začínam sa teda tváriť ako opitý Rus. Presnejšie povedané, driemajúci opitý Rus. Hlavu mám opretú o okno auta, oči zavreté. Cítim, ako mi po chrbte steká pot.
Šofér zastavil pri okienku. Pirim čosi krátko v miestnom jazyku komunikuje s pohraničníkom v okienku a po pre mňa nekonečnej dobe sa auto znovu pohlo. Ako ešte stále pripitý Rus pootvorím oko, aby som videl, či už sme za nejakou tabuľou s označením, že som znovu v Uzbekistane.
Konečne vidím vejúcu modro-bielo–zelenú zástavu s bielym polmesiacom a dvanástimi hviezdami v modrom pruhu. Som znovu „doma“. Na strane Uzbekistanu sa stále v búdkach nepracuje, a tak naša volga pokračuje bez zastavenia až ku hotelu.
Po návrate ma Pirim pozval na večeru a poriadne mi ulial aj vodky. Vraj si ju za ten herecký výkon opitého Rusa plne zaslúžim.

Pavol Vitek

Ilustrácia Igor Cvacho

Najčítanejšie z rubriky

Milý priateľ!

Komentáre | 12.01.2018 11:38

Milý priateľ!

Buďme hrdí!

Komentáre | 13.10.2017 09:21

Buďme hrdí!

Cesta

Komentáre | 28.07.2017 11:31

Cesta

|
<
September 2018
>
PON UTO STR ŠTV PIA SOB NED
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
1 2 3 4 5 6 7
Štvrtok    20. September 2018
20.9.2018 13:00 | Tvorivý klub
22.8. - 21.9.2018 | Výstava k 50. výročiu okupácie
7.9. - 26.9.2018 | Trinásta komnata
Horúce kreslo
DNES ZAJTRA SOBOTA
23 °C
23 °C
9 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod