Čo rozhodlo o tom, že sa vydáte múzam napospas?
Myslím si, že najmä prostredie, v ktorom som do deviatich rokov vyrastal. Bolo to niečo ako úžasný kultúrny inkubátor sústredený okolo nemocnice v barokovom kaštieli v Bytčici. Zo sídla rodiny významného českého huslistu Kubelíka sa stal prvý liečebný infekčný detský pavilón žilinskej nemocnice. Môj otec tu dostal prácu a v areáli nemocnice aj byt a tam som sa narodil. Ako prednosta v tejto nemocnici pôsobil Ivan Hálek, syn významného českého básnika Vítězslava Hálka. Predtým liečil na Kysuciach detské infekčné ochorenia a pľúcne choroby zamestnancov třineckých železiarní. Do Žiliny prišiel na pozvanie doktora Makovického, osobného lekára Tolstého, ktorý sa po smrti spisovateľa vrátil do Žiliny.
Ako vyzeralo vaše detstvo za bránami nemocnice?
Vyrastal som v úžasnom uzavretom svete s nádherným parkom, krásnou pani Hálkovou, ktorá robila osvetu – učila ženy variť, šiť, stolovať. Doktor Hálek nacvičoval divadlo so zamestnancami nemocnice aj obyvateľmi Bytčice, po večeroch nám čítaval rozprávky. Chodili sme stále do školy, nemuseli sme doma pracovať ako mnohí naši spolužiaci. Tam sme dýchali úplne iný vzduch. Hálkovci mali dve dcéry Helenu a Táňu, ktoré študovali v Prahe herectvo. Cez prázdniny chodili za nimi do Bytčice takí dvaja fešáci, jeden na športiaku aero 50, s koženou čiapkou, okuliarmi a dlhým vlajúcim bielym šálom. Boli to herci Zdeněk Štepánek a Ladislav Boháč. Ako deti sme sa na to vždy tešili. Nosili nám cukríky sisi a keď sa špacírovali, odhadzovali obrovské špaky a my sme ich za nimi so špendlíkom na palici zbierali a šúľali z nich cigarety.
Nemocnicu cez vojnu zatvorili...
Áno. Do kaštieľa presunuli dievčenskú polepšovňu s rádovými sestrami z kaštieľa v Hlohovci, ktorý zabralo gestapo. Všetci zamestnanci museli odísť. Otec si našiel zamestnanie v Žilinskej nemocnici a tak sme sa stali Žilinčanmi. Žiaľ, zomrel týždeň pred oslobodením Žiliny. Matka ma zapísala do 8-ročného chlapčenského gymnázia, ktoré bolo v neskoršej budove VŠDS bloku A.
Mali ste aj tu šťastie na priateľské prostredie?
Profesori vedeli vytvoriť neuveriteľne priateľskú atmosféru a držali nad nami ochrannú ruku. Vyšli odtiaľ ohromné kapacity našej vedy, kultúry, architektúry. Už v druhej triede sme mali kreslenie so sochárom Stanislavom Bírošom z Bytče a vo štvrtej triede prišiel na školu učiť 40-ročný Fero Kráľ a stal sa našim triednym. Otvoril výtvarný krúžok, do ktorého so mnou chodil aj Vladimír Kompánek, Štefan Svetko – budúci slávny architekt, Milan Paštéka, Robo Gajarský, prosto všetci, ktorí sme sa pohrávali s myšlienkou, že by sme v budúcnosti mohli kresliť. Asi tam to začalo. Keď bola v roku 1949 založená Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave pre žiakov, ktorí študovali kreslenie na technike, Fero Kráľ mňa a Paštéku vybral, aby sme išli na prijímacie skúšky v roku 1950. Prihlásilo sa vyše 400 žiakov, nedávali sme tomu žiadnu šancu. Brat vtedy končil medicínu a prehovoril nás, aby sme na skúškach ostali. Na výsledky sme ale nečakali, až on nám potom oznámil, že sme na zozname 24 prijatých. Stali sme sa teda prvými poslucháčmi oficiálneho 1. ročníka VŠVU v roku 1950. Prvým rektorom bol Ján Mudroch. A vzťah profesorov k nám bol rovnako srdečný ako na gymnáziu.
A čo rozhodlo, že na prvom mieste bude krajinomaľba?
V treťom ročníku som prestúpil od J . Mudrocha z figurálnej maľby k Bedrichovi Hoffstädterovi na krajinu. Zrejme sa ozvali obrazy z prostredia v Bytčici a prebudili vo mne vzťah ku krajine. Ako diplomovku som robil dve maľby krajiny 1,2 x 2 m. Maľoval som pri Porúbke pod cintorínom a odtiaľ pohľad do Rajeckej doliny. Tú istú krajinu ráno, keď vyháňali kravy na pašu cez potôčik a večer, keď tam pili a ľudia sa vracali z poľa. Za diplomovú prácu „Večer v rajeckej doline“ som dostal hlavnú cenu. S takouto výbavou som sa vrátil do Žiliny.
Každý výtvarník musí mať ateliér, kde bol ten váš?
Veľmi ma priťahoval život na salašoch. Tam bol môj ateliér, tam som maľoval, prespával, učil sa strihať a dojiť ovce. Skutočný ateliér som však potreboval. Našiel som taký romantický oproti starému Prioru. A keď som mal faru, bolo mi treba aj Maru, a tak som sa oženil. Na Studničkách sa otvárali ďalšie ateliéry a ja som jeden vymenil s Ferom Kráľom. Neskôr sme bývali v meste, narodili sa nám dve dcéry. V roku 1960 Iveta a v roku 1969 Petra.
Netajíte sa láskou k Terchovej. Kedy ste sa do tohto kraja zamilovali?
Po prvý raz som do Terchovej išiel v roku 1956. Zo Žiliny vlakom do Varína a odtiaľ starým autobusom do Terchovej. Mal som priateľov v horskej službe, tak ma dokonca prijali za člena. Vstúpil som teda nielen do Terchovej, Vrátnej, Malej Fatry, ale aj do horskej služby.
Čím vás tento kraj oslovil?
Spôsobom života tamojších ľudí. Poznal som mnohých osobne - krčmára Chvasteka, prvých svojráznych sprievodcov po Terchovej, ktorí nastúpili do autobusu s turistami a ochotne ukazovali, čo bolo treba. Potom som sa dostal z Terchovej do Štefanovej. U Balátovcov som býval v začiatkoch maľovania. Tam bolo centrum muzicírovania. Hrali pre svoje potešenie, no stretávali sa tam všakovakí umelci. Ej veru, Rozsutec, Rozsutec, Horeckého skala, mám ho namaľovaný z každej strany.
V roku 1957 ste boli spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu. Čo vás k tomu viedlo?
Hlásili sme sa k tradícii moderny medzivojnového umenia, menovite k odkazu diela Miloša Bazovského, Ľudovíta Fullu, Mikuláša Galandu a Cypriána Majerníka. Nepopieram, že aj socialistický realizmus zohral v dejinách výtvarného umenia svoju úlohu, len bol príliš sprofanovaný. Neznamená totiž automaticky len kosáky a kladivá. Nevoňalo nám to, a tak sme z úcty k našim predchodcom založili skupinu Galandovcov. Každá nová prichádzajúca tvorba bola provokujúca a to sa častokrát vrchnosti nepáčilo. Preto nás obmedzovali. Prvú výstavu sme mali v Žiline v tom istom roku.
Považská galéria v Žiline si v roku 2007 pripomenula 50. výročie založenia Skupiny Mikuláša Galandu a jej prvej výstavy. Na oboch ste boli vy a ďalší vzácny hosť...
Prvú výstavu sme mali v Žiline v roku 1957. Tým hosťom bola Hana Hegerová. Spievala na prvej výstave, a tak som ju oslovil, či by nespievala aj na tej jubilejnej. Súhlasila a bez nároku na honorár spievala v sprievode svojho klaviristu Petra Maláska.
Nie ste len umelec ale aj výskumník, technológ, stavbár...
Keď som sa vrátil do Žiliny, priatelil som sa s architektmi zo Stavoprojektu. Vtedy platil zákon, že každá štátom financovaná stavba musí mať určité percento financií na výtvarné doriešenie. Podľa povahy stavby to bolo od 3 – 11 percent rozpočtu. Prvú som robil keramickú mozaiku do fabriky na Horehroní. Maľoval som ďalej, ale toto ma lákalo. Bolo to niečo nové, hľadal som spojenie výtvarného umenia s interiérovou aj exteriérovou architektúrou. Celkom som tak urobil 93 diel po celom Slovensku. Boli to vitráže, reliéfy z tabuľového skla, betónu a plastbetónu, smalty.
Kde sme ich mohli vidieť?
V roku 1974 v Trenčianskych Tepliciach žilinský Stavoprojekt robil rekonštrukciu bazénu Sina. Prizvali ma k robote, bolo treba vyriešiť oddelený vstup do bazénu pre ženy a mužov. Postavili veľkú stenu 7 x 13 m a ja som robil keramickú mozaiku. Voda z prameňov bola reaktívna a všetky materiály na skúškach trhalo. Napokon som narazil na jeden pre chemicky namáhané prostredie, ktorý robila tehelňa na Morave. Na ňom mi keramická glazúra držala. Doteraz je tam. V Žiline je to mozaika na fasáde jazykovej školy, na poliklinike sú dve keramické mozaiky, v celulózke, v Bytčici na fasáde na ZVL-ky, v Púchove, Ružomberku a ďalších mestách. Išlo mnohokrát o ťažké veci, kombinované techniky, skúšky chemických procesov či materiálov.
Mali ste ich po Slovensku vyše 90. Čo sa s nimi stalo?
Striedajúce režimy mnohé zničili. Napríklad niekoľkotonové číre sklenené stĺpy v budove Váhostavu rozbili. V 1974 roku už existovali projekty na veľký športový areál, kde je teraz OC Dubeň. Mal som urobiť základný kameň v podobe výtvarného diela. Areál sa vtedy nepostavil a niekoľkotonový objekt v tvare kvetu s reliéfmi zobrazenia športov niekto prosto rozbil. Boli zlikvidované fontány, keramické reliéfy. Takisto zmizli vzácne obrazy z hotelov, fabrík, zasadačiek, úradov. Občas sa sporadicky objavia na burzách a v starožitnostiach. Keď sa ozvem na kontaktné číslo, informujem sa ako záujemca o cene a napokon priznám, že som autor, dotyčný zloží a už sa neozve.
Prišli ste o nohu. Stalo sa vám to po úraze práve v milovanej Zázrivej Nezanevreli ste na ňu?
Určite nie. Ona je mojím sanatóriom. Nikdy som vďaka nej neužíval žiadne lieky. Prvú zdravotnú kartu som si vybavoval až keď mi amputovali nohu, a to som mal 79 rokov. Naopak, mám zásadu, že pre kraj, ktorý ťa príjme, ktorému venuješ celý život, treba po sebe niečo zanechať a urobiť tak bez nároku na odmenu. Je to forma úcty k ľudu, ktorý žije v tomto kraji a ku krajine, ktorá ma vyše 60 rokov inšpiruje. V duchu tejto myšlienky som v roku 2009 vytvoril galériu obrazov v Zázrivej a v Terchovej zahájila v roku 2015 svoju činnosť galéria umenia. Obrazy a sochy venovali zdarma výtvarníci zo 16 štátov, ktorí prišli na moje pozvanie do kraja pod Rozsutcom v rokoch 2005 – 2015.
Zdenko Horecký
Je aktuálne najstarším slovenským výtvarníkom. Narodil sa 27. novembra 1930 v Bytčici pri Žiline. V roku 1950 zmaturoval na gymnáziu v Žiline a potom päť rokov študoval na práve založenej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení figurálnej maľby a krajinného maliarstva. Patrí medzi prvých absolventov tejto školy. Charakteristickým znakom jeho ranej tvorby boli námety z krajiny severného Slovenska – Oravy, Kysúc a najmä Malej Fatry. Na základe hľadania optimálneho vzťahu výtvarného prvku k stavebnému či architektonickému dielu vzniklo mnoho umeleckých diel v priemyselných, školských, zdravotníckych, kultúrnych, športových a poľnohospodárskych zariadeniach a obytných komplexoch. Ako maliar sa predstavil najmä v technikách oleja, olejovej tempery a akvarelu. Bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu a Ľudovej školy umenia v Žiline, kde na vysokoškolské štúdium pripravil desiatky významných výtvarníkov, medzi ktorými boli Rudolf Sikora, Dušan Kállay, robert Brun, Pavol Choma, Dana Krajčová, Ladislav Čarný, Soňa Herényová, Juraj Satara, Zita Barčiaková a ďalší.
Kto boli Galandovci
Umelci sa hlásili k tradícii moderny medzivojnového umenia, k odkazu diela Miloša Bazovského, Ľudovíta Fullu, Mikuláša Galandu a Cypriána Majerníka. Skupinu založilo jedenásť umelcov: Andrej Barčík, Róbert Dúbravec, Zdenko Horecký, Vladimír Kompánek, Rodolf Krivoš, Milan Laluha, Miroslav Marček, Milan Paštéka, Ľudovít Štrompach, Ivan Štubňa, Pavol Tóth a ako hosť s nimi vystavoval Ever Púček. Prvú výstavu mali v Žiline v decembri toho istého roku, ďalšie sa konali v Bratislave, v Prahe a posledná bola v Berlíne v roku 1968. Ich práce vyzdvihovali vizuálnu podstatu kultúrneho prostredia slovenskej krajiny, jej skryté archetypy a symboliky a prezentovali ich na úrovni vtedajšieho európskeho umenia. V roku 1972 boli podrobení tvrdej kritike a vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo znamenalo zákaz vystavovania a ďalšie represie.
Autorka: Iveta Frolková
