Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

2. december 2022 | Bibiána
| -4°C

Rozhovory

Žilina má svetový unikát - knižnú kňažnú Lidu Mlichovú

Mnoho vecí môžeme vidieť na vlastné oči, mnoho zažiť na vlastnej koži. Keď pobudnete v kníhviazačskej dielni Lidy Mlichovej, mnohé pocítite na vlastnej duši. Zostúpite do suterénu Rosenfeldovho paláca, kdesi nad hlavou necháte hluk uponáhľanej ulice a pohltí vás pokoj, noblesa a čosi dokonalé vás ťahá za rukáv, núti skloniť hlavu a počúvať. O fenoméne knihárskeho remesla, aj o tom, prečo kráča v šľapajach svojho otca Jana Vrtílka, sme sa pozhovárali s Lidou Mlichovou.

28.09.2022 | 12:50

Keď sa povie detstvo, aké spomienky sa vám vynoria?

Boli sme štyria súrodenci. Vyrastali sme v obrovskom a prakticky neustálom objatí rodičov, ktorí nás vždy, aj v ťažkých časoch, dokázali ochrániť od nedobrých vecí. Nepoznali sme hluk, hádky, tlak, ani vážne rozhovory rodičov. Bolo pre nás prirodzené poslúchať a chovať sa slušne. Keďže otec bol z Moravy a hral na husle, neustále sa u nás muzicírovalo a v našom byte a otcovej dielni sa stretávali umelci, spisovatelia, výtvarníci, ale aj kňazi či rehoľné sestry. Vždy bol okolo nás akýsi prirodzený pokoj a to sme si všetci odniesli do svojich životov aj do životov našich detí.

Ste pokračovateľkou otcovho remesla. Obrazne povedané, meno Jan Vrtílek na pomyselnej ochrannej známke knihárskych skvostov sa prirodzene zmenilo na Lida Mlichová...

Otec bol knihár. Chcel byť kníhtlačiar a sníval o práci v tlačiarni. Vo Vyškove sa dostal za učňa do knihárskej dielne a to sa mu tak zapáčilo, že už do fabriky nikdy nenastúpil. Presťahoval sa do Žiliny. Jeho strýko Václav Medek tu založil knihársku dielňu, do ktorej mohol prijať remeselníkov. Otec pracoval nielen tam, ale pomáhal aj v jeho rodine. Bol v dobrom zmysle slova tvrdohlavý, pretože išiel vlastnou cestou, vždy spätou s knihami, bol hrdý ale pokorný.


 

Dielňa vášho otca, a neskôr aj vaša, je priam národnou pamiatkou. Na ktorých miestach Žiliny bývala?

Otec často robieval aj doma. Tu, neďaleko na dnešnej Hurbanovej ulici mal dielňu, potom sme ju presťahovali na Šafárikovu ulicu do domu, kde žil aj Vincent Hložník, často k nám chodieval. Tú dielňu nám však zatopilo a prišla doba, keď som bola naozaj zúfalá a nevedela, kam sa s ňou podieť. Napokon som sa cez známych dostala k priestorom na Hornom Vale. Bol to historický dom a doslova ma očaril. Boli sme tam 24 rokov. Zvykli tam chodiť ľudia, ktorí si považovali toto remeslo, ctili ho a možno sa chceli niečo naučiť a spolupracovať. Chodil k nám Kompánek, Feldek, Laluha, Bazovský, maliari z Martina, Fero Král a mnohí ďalší. Keď majitelia mali s týmto domom iné zámery a vysťahovali sme sa, opäť som mala šťastie na priestory v Rosenfeldovom paláci, kde som doteraz. No nebolo ľahké všetko presťahovať – papiere, plátna, kože, pergameny, nástroje, ťažké stroje, knihy...

Vidím vám tu dokonca hadie kože, na knihe starožitnú brošňu, čo všetko viete zakomponovať do svojej väzby...

Na bývalej Masaryčke boli starožitnosti. Tam som sa chodila pozerať na rôzne skvosty a občas si aj niečo kúpila. Inokedy zas na trhu pán predával lovecké predmety a videla som mu tam hadie kože, kúpila som aj tie. Možno nemám veľa materiálov čo do množstva, ale mám rôzne druhy a odkladám každý kúsoček. Na špeciálne kože som chodievala do Zlína. Bolo tam vývojové oddelenie, kde pracoval jeden pán, baťovec, skutočný odborník, ktorý s nimi chodil do Holandska. To bola veľmoc pergamenov a ručného papiera a keď on tam s nimi uspel, tak to bola naozaj špičková kvalita.

Vaša práca nie je rutinná, ale aj tak, kedy vám robí najväčšiu radosť?

S veľkou radosťou robím výtvarné veci s typografom a grafikom Petrom Ďuríkom, ktorý upravuje vnútro knihy – vyberá písmo, papier. Je nám obom cťou pracovať aj so spisovateľom, básnikom a prekladateľom Ľubomírom Feldekom a bolo nám cťou spolupracovať s už zosnulým výtvarníkom Miroslavom Cipárom. Najmä v dobe, keď už si môžeme knihu sami vytlačiť, je to úžasná práca. Sú to knihy vydané v malom náklade, v špeciálnej väzbe. Príkladom je kniha Edgara Alana Poea Havran. S Petrom Ďuríkom ho máme obaja radi. Sedeli sme v jednej reštaurácii, kde mali vypchatého havrana a Ľubomír Feldek nás začal podpichovať, že má Havrana preloženého, aby sme do toho išli. A po piatich rokoch vzniklo niečo také obdivuhodné ako kniha Hvaran. V obale je položená na páse kože, ktorá symbolizuje krídla, za ktoré ju uchopíte a vyberiete z obalu, akoby sa na nich vzniesla. Aj text vo vnútri je vysádzaný do krídel. Každá kniha má rodokmeň, od nápadu, až kým neuzrie svetlo sveta. Táto sa rodila 5 rokov. Máme aj knihu ilustrovanú Miroslavom Cipárom, tú, žiaľ, on už nevidel. Je to Puškinova Voľnosť. Napísal ju, keď mal 17 rokov. Preložil ju Ľubomír Feldek.

Prečo je na jednej z vašich najväčších kníh práve brošňa?

Dostala som príležitosť viazať knihu Kavárenské kabuki. Autor navštevoval kaviarne a kreslil ľudí, ktorí osamotení sedávali pri káve. Kabuki je japonská maska, pod ktorou je skrytá tvár a kaviarenské preto, lebo v tomto prípade išlo o hostí kaviarne, ktorí majú masku staroby. Je to kniha plná smútku. Staroba je svojím spôsobom kríž, ťarcha, bezmocnosť a preto je v reliéfe knihy vytlačený. Brošňu som kúpila v spomínanom antikvariáte a nosila ju na slávnostné príležitosti. Tiež už svoje prežila, tak mi tam zapasovala. Na druhú knihu, ktorá bola určená pre autora, som zakomponovala zatváranie z ošúchanej kabelky z hadej kože, tiež zo spomínaného obchodu so starožitnosťami. Bývala noblesná a elegantná, no čas sa na nej podpísal. Ako na návštevníkoch kaviarne. Premýšľam v prvom rade o obsahu knihy, nie o tom, pre koho je určená. Medzi obalom a obsahom musia byť súvislosti a súhra.




Vtipne hovoríte, že ste s každou knihou akoby tehotná...

Je to veľmi podobné. Knihu nosím dlho v sebe, premýšľam o nej, predstavujem si, ako bude vyzerať, pokiaľ sa nenarodí. Až na to, že to nebolí a keď sa výsledok nepodarí, môžete to skryť. Kniha je pre mňa najväčším očarením v živote. Preto, lebo ju nosíme vždy v sebe.

Držíte tri knižôčky. Sú venované vášmu otcovi. Ako a prečo vznikli?

Sú to akoby schránky, do ktorých som vložila veci, ktoré mi ho pripomínajú. Namiesto katalógu k poslednej výstave sme mu vydali takéto knižky. Vedeli sme, že je to otcova vôbec posledná veľká výstava v žilinskej galérii umenia. Na obale sú to napríklad kúsky kože, na ktorú otláčal zlaté filety, keď zlátil knihy. Na ďalšej je zmenšenina obálky knihy Novgorodské ikony, ktorú otec potiahol pergamenom. Takéto veci mám odložené, lebo sa ich dotýkal, no ja sama som sa ich po jeho smrti dlho neodvážila vziať do ruky.

Pristavme sa pri zlátení kníh, je to zložité?

Otec často zlátil. Aj doma po sobotách, keď nemal dielňu. Boli sme 4 deti a bývali sme vo veľkom jednoizbovom byte. Vtedy sme nemohli ani prebehnúť cez izbu, ani prudšie zavrieť dvere. Je to tenučké plátkové zlato, ktorým sa reštaurujú umelecké diela. Keď vám taký plátok uletí a vy ho chytíte do ruky, nič z neho neostane. Keď bol raz otec v kúpeľoch, po večeroch zlátil knihy na izbe a pán primár mi po rokoch povedal, že to bol preňho nezabudnuteľný zážitok, keď mu otec umožnil ho pri tom pozorovať.

Vaše dielo je krásne, sofistikované, možno ho kedykoľvek vziať do ruky. Ste však útla, krehká žena. Nie je to práca fyzicky náročná?

Výhoda tejto práce je v tom, že si jej naberiete len toľko, na koľko si trúfate. Je to síce ručná, ale nie veľmi ťažká práca. Je pravdou, že kedysi ťažkú prácu robili len muži, ženy sedeli a knihy zošívali. Základnú knihárinu je možné sa naučiť, určite sa aj vyučuje. No pozdvihnúť ručné viazanie do výtvarného prejavu je dlhá púť a knihy je potrebné mať bezpodmienečne načítané. Hoci mne sa nezdá ako niečo mimoriadne, je to celoživotná cesta a láska.

Chceli ste niekedy byť niečím iným?

Nikdy. Ani som o tom nepremýšľala. Veľmi lipnem na svojej dielni a neviem si predstaviť, že by mi život vypĺňalo niečo iné. Určité obdobie, keď som nemohla byť s otcom v jeho dielni, pretože on už bol na voľnej nohe a ja som musela byť zamestnaná, tak som robila pre geologický prieskum bežnú knihársku prácu. Ostala som v dielni, ale robila som pre nich. No stále som bola s otcom, chodili tam výtvarníci, robili sa fajnové veci, až do jeho smrti som bola jej súčasťou. Keď som mohla byť v slobodnom povolaní, využila som to. Nezažila som zlom, keď odchodom do penzie musíte s prácou skončiť a premýšľať, ako si vyplníte čas. Aj cez pandémiu bola dielňa mojim útočiskom. Tu je pokoj, mier.

 Autorka: Iveta Frolková 

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod