Žilinský Večerník

28. marec 2024 | Soňa
| 5°C

Z regiónu

Arabčina sa nedá študovať bez toho, aby človeka bavila

Mária Lacináková si zamilovala – na naše pomery – nezvyčajný jazyk. Arabčinu. Nielenže ju vyštudovala, ona ju vo svojom živote i využívala. Robila kurzy arabčiny, prekladala slovíčka a tiež pracovala na veľvyslanectve. Rodáčka z Veľkého Rovného však svoje uplatnenie našla na svojej alma mater a mladých ľudí teraz učí po arabsky ona.

02.03.2018 | 08:55

Keď porovnáte slovenči­nu a arabčinu, v čom vidíte najväčšie rozdiely?
Je to úplne iný jazyk, roz­diely sú na úrovni hlásko­slovia, morfológie, vetnej i nadvetnej syntaxe, štylis­tiky (o písme nehovoriac). Pokiaľ ide o spisovnú nor­mu – nemá niektoré naše hlásky, napr. p, v, c, e, č, o, ale má hlásky, ktoré my len veľmi ťažko správne vyslovíme, ako je „chrčivé“ ġajn, „dávivé“ ᶜajn, hlás­ku hamzu tvorenú pre­rušením toku reči, hrdel­né ḥá՚ a dôrazové hlásky ṣád, ḍád, ṭá՚ a ẓá՚. S tými je často na vyučovacích ho­dinách zábava, hlavne ak sa dve rôznoznačné slo­vá líšia len jednou hlás­kou, ktorá sa veľmi podobá druhej v rovnakom hlásko­vom okolí druhého slova, napr. qalb je srdce, ale kalb je pes (takže veľký pozor na to, čo hovoríme svojmu drahému). Z hľadiska morfológie má napr. len tri gramatické kategórie, dva rody, ale tri čísla. Okrem vonkajšieho má aj vnútorné ohýbanie, pri ktorom sa odvodeniny tvoria nielen predponami a príponami (ako pri von­kajšom), ale aj pretváraním hláskového usporiadania vnútri slova okolo a medzi tzv. koreňovými spoluhlás­kami, ktoré v istom ne­mennom poradí nesú zák­ladný význam slova. Napr. faqír znamená ,chudobný, fuqará՚ zas chudobní (ale faríq už má iný význam: družstvo). Z hľadiska syntaxe na­príklad v neutrálnom slovoslede prísudok pred­chádza podmetu, a tak rozdiel medzi dvoma slovenskými vetami: Zajac sa smeje vs Smeje sa za­jac je presne opačný, ako keby sme ich s tým is­tým poradím vetných čle­nov povedali doslova po arabsky. Štylistika je, pravda, oso­bitá podľa štýlu výpovede, a tak ju nebudem zovše­obecňovať v porovnáva­ní arabského jazyka opro­ti slovenčine. A toto je len nepatrná hŕstka príkladov, rozdielov je veľa.

Hovorí sa, že cudzí jazyk sa človek učí stále. Ako je to s vami a arabčinou? Sú veci, ktoré sa neustále učíte?
Skoro všetko sa neustále učím znovu a znovu. Keď učím (a opravujem stá­le tie isté chyby), nedá mi to opäť si pred hodinou neove­riť veci tisíc ráz overované. Niekedy si v časovej tiesni aj poviem: „Ale však to viem, učila som sa, pripravovala sa, už si to nejdem čítať, veď popritom nestíham robiť ostatné veci...“ A just, vte­dy dostanem otázku typu „a prečo“, ktorá je výborná a poteší, keď viem odpoveď, ale nepríjemná, keď sa zra­zu zaseknem a začnem si na hodine všetko prepočíta­vať napriek tomu, že správ­ny tvar mám v hlave pevne uložený. Pri učení sa treba učiť nielen to, ako to je (a aj to je „fuška“), ale aj to, ako a čo všetko k tomu vysvet­liť, prinajlepšom bez toho, aby ma podchytili v reči na nejakom chýbajúcom či ne­úplnom bode práve vytvá­ranej poučky presne podľa novej otázky. To je omno­ho ťažšie, ako len vedieť, ako to je. A tak často lis­tujem v knihách hľadajúc, ako sa vysvetľuje tá skutoč­nosť, ktorú ja len viem. Po­teší ma i samotné zistenie, že som aspoň vedela správ­ne... Samozrejme, dochádza aj k trápnym chvíľam, keď sa pomýlim. (Ak niekde náj­dete učiteľa arabčiny, ktorý sa nemýli, dajte mi, prosím, vedieť, rada by som sa s ním zoznámila.) Mám veľa otá­zok, na ktoré neviem nájsť odpoveď, aj keby som ju žia­kom veľmi rada dala. Nie­kedy mám šťastie a natra­fím na ňu úplne náhodne inokedy, keď práve hľadám niečo iné. Rovnako tak je veľa vecí, ktoré jednoducho už nemám čas sa učiť, hoci by som chcela a zišli by sa mi. Pri tých si len hovorím: „Toto – keď budem veľká...“

Aké je vaše najobľúbenej­šie arabské slovo a čo zna­mená v našom jazyku? Aké najdlhšie arabské slovo poznáte?
„Uchádzačov“ o titul najo­bľúbenejšieho slova je ur­čite viac, ale, samozrejme, prídu mi na um až vo chvíli, keď sa náš rozhovor skon­čí. Presne ako pri skúškach (smiech). Ale povedzme na­príklad nejaké pekné: iḥ­dawdaba – byť hrbatý. Ale­bo ešte krajšia jedna celá príkladná veta z našej učeb­nice: Aná mušma՚izza wa mutaḍájiqa li l-ġája – Som úplne otrávená a znechu­tená, ktorú som si, netuším prečo, ako jednu z mála od prvej chvíle zapamätala. Nie, že by bola trefná, ale asi mi bola v tej učebni­ci trošku smiešna; hľa, aká pekná veta zo života. S najdlhším slovom bude problém; arabský morfolo­gický systém dlhým slovám veľmi nepraje. Slová sa de­lia do celých skupín s istým počtom slabík, preto sotva nájdem nejaké výnimoč­ne dlhé čisto arabské slovo. Tie najdlhšie budú prevza­té z iných jazykov a fone­ticky prepísané.

Arabčina sa ťažko vyslo­vuje. Ich gramatika je tiež veľmi ťažká. Ako ste zvlá­dali a zvládate toto?
Nuž, vyslovujem, ako viem, i za cenu toho, že Arabi sa budú smiať. Napokon, nie­kedy znie vtipne aj to, keď cudzinec rozpráva po slo­vensky. Hlavne, že sa doro­zumieme – ak. Raz som sa v istej káhirskej reštaurácii pýtala na WC, čašník sa mi s veľkou ľútosťou osprave­dlňoval, že holuby nema­jú, iba kurence. Nedotiah­la som totiž poriadne „m“ do zdvojenia, čo spôsobilo zámenu významu. Prího­da sa ale skončila šťastne a našla som, čo som chce­la, lebo som hneď spozna­la chybu a opravila sa. Gra­matiku sa učím neustále a postupne – i náhodne – zisťujem nové a nové. Žia­ci sa pýtajú, kedy sa to na­učia; o koľko semestrov. Odpovedám: „Keď bude­te učiť.“ U mňa ten proces stále trvá.

Už počas štúdia ste boli v Káhire. Od štúdia už ale prešlo mnoho rokov. Čo ste robili potom?
Po magisterskom štúdiu som najprv nastúpila na doktorandské externe, lebo sa neotvorilo denné miesto v špecializácii, ktorú som chcela. Popri ňom som uči­la angličtinu a kurzy arab­činy, prekladala slovíčka a pracovala na veľvysla­nectve. Po roku sa naskyt­la príležitosť a prijali ma na denné štúdium. Po zís­kaní doktorátu som mala šťastie, že sa mi podarilo zamestnať sa na „svojej“ Katedre klasickej a semit­skej filológie Univerzity Komenského v Bratislave, takže s arabčinou (zatiaľ) stále pracujem.

Pracovali ste aj s Arabmi. Aké to bolo? Akí boli oni?
Áno. Nemala som pocit, že by to bolo niečím výni­močne iné ako s Nearab­mi. Nadriadení sa správali ako k podriadenej, ostat­ní ako k spolupracovníčke, kamarátsky. Je však pravda, že som s nimi pracovala tu na Slovensku a iba v jed­nej spoločnosti. Veľmi zá­visí od konkrétnej kultúry i človeka, takže to nemožno zovšeobecňovať.

V súčasnosti učíte na vy­sokej škole. Aké sú dnešné decká? Baví ich to? Učia sa? Kašlú na to?
Každé dieťa je iné a jedi­nečné. Arabčina sa nedá študovať bez toho, aby člo­veka bavila. Ak nebaví, rad­šej od nej čo najskôr preč! Záujem o ňu väčšinou je, ale nie každý na ňu nao­zaj má žalúdok, nervy, oči a nie je žiadnou hanbou povedať si „toto nie“ a ve­novať sa radšej niečomu inému, v čom je dobrý. Nie­koho aj zaujíma, ale neba­ví ho učiť sa, bez toho mu však niet pomoci. Priznám sa, mám neprí­jemný pocit, že predchá­dzajúce generácie boli viac zvyknuté učiť sa naspamäť. Teraz sa vo výučbe kladie veľký dôraz na schopnosť radšej informácie vyhľa­dávať ako „skladovať“, čo je síce nesmierne dôleži­té, ale vôbec nie je správ­ne prestať cibriť mozog. Je vedecky dokázané, že keď sa necvičí, ochabne a stráca zapamätávaciu schopnosť. No a v púšti na ťave sotva pomôže vybitý počítač bez Wi-Fi. Škola je tak trochu hra, dá sa „ošmeknúť“ a smiať sa, ako šikovne sme odpí­sali, možno sa „prekĺzať“ s E-čkami z posledných opraváko“ až k málovrav­nému titulu, ale život po nej ich preverí. Tam zis­tia, či si z nej niečo užitoč­né odniesli alebo len preč­kali časť života – a ak, tak dúfam, že bolo to prečká­vanie aspoň občas príjem­né a budú naň v dobrom spomínať.

Viete už vopred rozoznať, kto školu vyštuduje a kto ju opustí?
Môžem to tušiť, ale nemô­žem nikoho vopred naisto odpísať. Občas sa stane, že niekto, kto sa v prvom roč­níku ledva držal na chvos­tíku, vo vyšších predbe­hol tých, ktorí boli sprvu lepší. Ale pozor, platí to i opačne!

Čo im robí najväčšie problémy?
Vokalizácia, rozpozna­nie samohlások (prevažne) v spoluhláskovom písme. Možno preto, že sa pri nej nedá celkom spoľahnúť na zrakovú pamäť, ale i pre­to, že žiaci sa akiste radi nechajú ovplyvniť hovoro­vými vrstvami, v ktorých sa na gramatiku až tak nedbá. Lenže my učíme spisov­nú normu. Tu človek musí naozaj poznať – a aj chá­pať gramatické zákonitos­ti a vedieť zaradiť slovíčko do správneho ohýbacieho vzoru, v čom spoluhlásko­vá kostra nie vždy pomôže. Isté množstvo samohlások sa možno dá „zašmodr­chať“, ale znie veru smieš­ne, keď len tak tipujeme takmer všetky, nehovoriac o prípadoch, kedy naozaj od jedinej samohlásky zá­visí význam.

Ste prísna učiteľka?
Nemyslím si. Veľa času trá­vim zvažovaním toho, čo môžem dať na písomku, aby sa deti náhodou nesťažova­li, že niečo nemali poriadne precvičené a pod., ale mám dojem, že akokoľvek ľahkú písomku zostavím, vždy na nej dokážu veľa pokaziť. Pri opravovaní cítievam skôr žiaľ ako hnev, ale niekedy ma i nazlostia – keď vidím úplne „odfláknutú“ prípra­vu. Na niektorých chybách vidno, že pri nich človek aspoň uvažuje, hoci pomý­lene. Vtedy sama niekedy nevychádzam z údivu, čo všetko im chodí po rozu­me a čo bolo ešte potrebné na hodine lepšie zdôrazniť. Na žiakov nekričím, je v ich záujme učiť sa, tak nebu­dem svoje hrdlo namáhať navyše... (smiech), dávam „včeličky“, ale nemyslím, že by som mala problém nie­koho vyhodiť, ak si zaslúži. Je pravda, že mi je viac ľúto snaživých žiakov, ktorým to nejde ako lajdákov, kto­rí by na to aj mali, ale ka­šlú na to, lebo si myslia, že ich predsa nevyhodím ale­bo že to na dáke E-čka dajú pri čo najnižšej námahe. Ak dajú, budú mať, ale ak nie, dovidenia. Človek musí nesmierne pozorne počí­tať body, aby nikomu ne­ukrivdil, i preto trvá opra­vovanie dlhšie, ako by sa predpokladalo. I tak sa však v hodnotení často nedá zohľadniť všetko a nie vždy je celkom spravodlivé, lebo to, čo v žiakovi vidno na hodinách, nijako nedá na papier na skúške a naopak. Hodnotenie musí mať neja­ký hmatateľný dôkaz a nie vždy sa v ňom dá všetko zohľadniť. A tak len opa­kujem, že známka vôbec nie je smerodajná (i keď výborná poteší) a napo­kon bude dôležité len to, čo a ako dokážu naozaj zužit­kovať. Niekto sa prerozprá­va aj s chybami, iný napriek dokonalému slohu v mys­li nepovie nič, a tak sa nik nedozvie, aký je výborný. Ale možno to niekde napí­še... Tí s horšími známkami bývajú občas priebojnejší alebo majú silnejšie strán­ky v niečom inom ako prá­ve v gramatike, napr. majú dobrý prehľad o arabských dejinách alebo súčas­ných pohyboch v politike – i s tým sa môžu veľmi pek­ne uplatniť. Niekedy mám sto chutí dať niekomu podľa práce na hodinách najme­nej o stupeň horšiu alebo lepšiu známku, ako by si za­slúžil podľa skúšky, ale nič sa nedá robiť – percentá ne­pustia. Ak by som upravila stupnicu jednému, musím, samozrejme, všetkým. Čo nie je čierne na bielom, ne­mám ako dokázať, výsledok je napadnuteľný, a tak mu­sím niekedy zaťať zuby a za­písať inú známku ako tú, na ktorú ho cítim. (Ak toto ná­hodou budú čítať moji žiaci, dúfam, že sa v tom nájdu tí, o ktorých je reč...)

Neláka vás odísť do cudzi­ny, žiť tam, pracovať tam?
Natrvalo sa usadiť, to nie, rodičia by boli smutní a po druhé, chýbal by mi aj tva­roh, pohánka a kyslá ka­pusta... Určite by som tam chcela cestovať oveľa čas­tejšie, ako sa len dá, ale človek si musí vedieť zhod­notiť, čo práve najviac po­trebuje – aj na dosiahnutie toho, čo práve najviac chce.

Máte nejaký sen v tej­to oblasti, ktorý by ste si rada splnili?
Udržať sa v odbore a publi­kovať tak, aby som sa za ob­sah a počty nemusela hanbiť. Zdanlivo málo, ale dosť ťažká úloha na (kiežby) celý život.

Foto: Archív Márie Lacinákovej

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod