Boh nie je nálepka
Najprv toto: Boh nie je nálepka na naše hodnoty, ani zbraň na cudzích ľudí. Ak „Boh“ slúži ako argument, ktorým sa ponižuje, straší alebo kontroluje, nejde o Boha, ale o našu potrebu mať navrch. Mnohí odmietajú vieru nie preto, že by neverili v Boha, ale preto, že neveria obrazom Boha, ktoré videli: účtovníka hriechov, policajta morálky, patróna jednej strany sporu. Takého „boha“ je zdravé odmietnuť. Je to karikatúra.
Potom súčasný človek potrebuje počuť aj druhú, menej pohodlnú vec: Boh nie je terapeutický doplnok na lepší život. Nie je to „duchovno“, ktoré sa dá pridať k sebazdokonaľovaniu, keď máme čas. Ak je Boh len nástroj, ktorý má znížiť úzkosť alebo zvýšiť sebavedomie, urobíme z neho produkt. A produkt sa vyhodí, keď prestane fungovať. Ak sa chceme priblížiť k tomu, o čom kresťanstvo vlastne hovorí, treba začať tam, čo vníma súčasný človek ako najproblematickejšie: vnútornú rozštiepenosť. Každý z nás pozná ten zvláštny rozpor – vieme, čo by bolo dobré, a aj tak to nerobíme. Sme pod paľbou tisícich mienok, presviedčaní a výsmechov, logiky a chaosu, nelogickosti a extrémnej iracionality – až za rámec správnosti je považovaný neusporiadaný náhodný pohyb všetkého, ktorý sa tvári ako (fungujúci) systém. K tomu sa neraz pripletie viac či menej skrytá cenzúra (kontroly a zákazy), aby pomohla k väčšej slobode. A tak sa nám to celé akosi zamotáva, čo je dobré a čo zlé, respektíve prichádza k prepólovaniu a my si to ani neuvedomujeme. Chceme blízkosť, no zraňujeme. Chceme pravdu, no klameme aspoň sami sebe. Chceme pokoj, no živíme v sebe hnev. Nie je to len „slabá vôľa“. Je to prasklina vnútri človeka. Súčasný svet ponúka veľa techník, ako s ňou žiť – málokto však ponúka odpoveď, ako ju liečiť.
Dávid a smrť syna Absolóna: túžba po zmierení
Tento moment patrí k najsilnejším biblickým obrazom vnútornej rozštiepenosti človeka. Správa o smrti Absolóna, Dávidovho syna, ktorý sa proti nemu vzbúril a prenasledoval ho, odhaľuje kráľa nie ako víťaza, ale ako otca roztrhnutého zvnútra. Keď sa k Dávidovi dostane správa o synovej smrti, reaguje slovami: „Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón! Kiežby som bol ja zomrel namiesto teba, Absolón, syn môj, syn môj!“ (Druhá kniha Samuelova 19,1). Je to výkrik človeka, v ktorom sa stretli nezmieriteľné reality. Absolón bol vzbúrenec, ktorý chcel otca pripraviť o život a trón. Politicky a vojensky jeho smrť znamenala záchranu kráľovstva. Osobne však znamenala stratu syna.
Dávid v tej chvíli nie je ani panovníkom, ani hrdinom. Je človekom rozdeleným medzi spravodlivosťou a láskou, medzi verejnou úlohou a súkromným srdcom. Víťazstvo ho neteší, lebo v ňom cíti porážku. Spravodlivosť neprináša pokoj, ale bolesť. A práve preto je tento obraz taký moderný. Ukazuje, že vnútorná rozštiepenosť nie je len morálny problém, ale skúsenosť života. Môžeme urobiť správne rozhodnutie, ale aj tak cítiť smútok. Môžeme byť na „správnej strane“ a predsa prežívať stratu. Človek nesie v sebe konflikty, ktoré sa nedajú vyriešiť jednoduchou odpoveďou.
Táto epizóda zo života starozákonného kráľa Dávida zároveň nepriamo naznačuje hlbšiu túžbu: aby niekto dokázal niesť rozdelenosť sveta bez toho, aby ju len potlačil alebo potrestal. Dávid vysloví vetu, ktorú nemôže naplniť: „Kiežby som zomrel namiesto teba.“ Je to túžba po zástupe – suplovaní, po zmierení, po láske silnejšej než konflikt. Pre dnešného čitateľa je to silný obraz: človek môže byť úspešný, uznávaný a mať pravdu – a predsa byť vnútorne zlomený. A práve do takejto zlomenosti vstupuje otázka Boha nie ako ideologická odpoveď, ale ako tichá možnosť, že ani najhlbší rozpor v nás nemusí byť posledným slovom.
Otvorené srdce
Najväčšou prekážkou postmoderného človeka vo vzťahu s Bohom je strach z úprimnosti. Žijeme v dobe, ktorá nás učí mať vždy pripravené „zadné vrátka“ – možnosť úniku, pochybnosti, rezervu. Sme zvyknutí spoliehať sa najmä na seba, kontrolovať svoj život a nenechať sa viesť niečím, čo presahuje naše chápanie.
Prichádzať k Bohu s otvoreným srdcom však znamená vzdať sa tejto „alternatívy“ a kontroly. Znamená to priznať si vlastnú slabosť, neistotu a potrebu vedenia. Pre postmoderného človeka, ktorý je zvyknutý na slobodu bez hraníc a pravdu podľa vlastného výberu, je ťažké prijať dôveru ako základ vzťahu s Bohom. Dôvera totiž vyžaduje odvahu – odvahu byť úprimný, zraniteľný a bez pretvárky.
Otvorené srdce nemá poistky ani únikové cesty. Je to postoj, v ktorom človek prichádza taký, aký je, bez masiek a bez podmienok. A práve táto bezpodmienečnosť je pre dnešného človeka najťažšia. No zároveň je to jediná cesta k skutočnému vzťahu s Bohom – vzťahu založenému nie na strachu či povinnosti, ale na dôvere a láske.
