Antikvariát Nazca funguje už viac ako 30 rokov. Ako vznikol a odkiaľ pochádza tento názov?
Antikvariát založil v roku 1994 Jaroslav Ryzek. Pôvodný zámer bol taký, že bude viac-menej orientovaný na fantasy, záhady, mystiku, ezoteriku, filozofiu či psychológiu. A z toho vyplýva aj názov Nazca inšpirovaný náhornou plošinou v Peru, ktorá je známa svojimi tajomnými obrovskými obrazcami – geoglyfmi viditeľnými len z výšky.
Postupne zistil, že by ho neuživilo, keby bol len takto žánrovo vyhranený, a tak sortiment rozšíril. Takže dnes u nás nájdu svoje knihy bežní čitatelia aj zberatelia. Občas sa u nás objavia aj vzácnejšie tituly, ale netvorí to hlavnú časť našej ponuky.
Pôvodne bol priestor o polovicu menší, než je teraz, no a dnes cítim, že by sme potrebovali hádam ešte jedno poschodie (smiech).
V Žiline medzičasom fungovali aj ďalšie antikvariáty, čiže ste mali svoju konkurenciu, Ako je to teraz?
Na Bulvári fungoval niekoľko rokov veľmi pekný a štýlový špecializovaný antikvariát, ktorý zanikol minulý rok, čo ma celkom mrzí. A#potom tu bol ešte jeden, ktorý otvorili približne v roku 2006, na Predmestskej ulici. No aj ten už zavreli. Mať antikvariát v súčasnej dobe je veľmi ťažké, pretože fungujú obrovské internetové portály ponúkajúce už čítané knihy za nízke ceny. Hlavnú časť našej klientely stále tvoria zákazníci, ktorí prídu osobne. Máme síce aj internetový obchod, ale osobná návšteva je pre nás stále veľmi dôležitá.
Čomu pripisujete váš úspech a to, že sa stále držíte na trhu? Máte na to nejakú svoju teóriu?
Mám teóriu, že keď začínate s dobrým úmyslom a s dobrým zámerom, tak je to podľa mňa 50 % úspechu. A zakladateľ nášho antikvariátu ako milovník kníh mal naozaj pekný cieľ – zachrániť knihy a nájsť im nových čitateľov. Je to také jednoduché.
Pamätáte si, ako sa formoval váš vzťah ku knihám? Boli ste typický detský „knihomoľ“?
Je to síce klišé, ale presne tak to bolo. My ako deti sme nemali nič iné, internet nebol a v televízii išli tak dva-tri programy. Keď sme so sestrou chodili do knižnice, dokonca sme medzi sebou súťažili, ktorá prečíta viac kníh. A, samozrejme, kniha bola najlepší darček na Vianoce, narodeniny či meniny. Bez toho sa žiadny sviatok nezaobišiel. Pre mňa je kniha od detstva úplne prirodzený kamarát. A dokonca by som povedala, že v niektorých chvíľach až terapeut.
Vy ako antikvárka navštevujete aj iné antikvariáty, keď napríklad cestujete na dovolenku?
Ak cestujem, tak sa určite rada pozriem aj do iných antikvariátov, lebo každý je iný, no kedysi sme chodili viac. Majiteľ chodieval do zahraničia do antikvariátov aj cielene, pre inšpiráciu, napríklad do Prahy či do Frankfurtu. Každý má totiž iný druh sortimentu, inú atmosféru. Sú štýlové antikvariáty a potom sú také ako ten náš – nazvala by som to garážovo-pivničné (smiech). Ale všade nájdete niečo osobité. Ešte pred pandémiou sme boli v Česku – v Ostrave a vo Frýdku-Místku. Česi majú trošku benevolentnejší a voľnejší vzťah ku všetkému. Aj antikvariát dokážu zriadiť kdekoľvek, napríklad v starom dome, či pivnici. Vo Frýdku-Místku ma práve jeden takýto zaujal. Na koberci v rôznych miestnostiach boli knihy poukladané na stoličkách. Cítila som sa ako u niekoho doma v obývačke.
Veľa ľudí dnes knihy vyhadzuje alebo nevie, čo s dedičstvom po starých rodičoch. Podľa čoho sa vy osobne rozhodujete, ktorú knihu ešte zachránite a dáte jej druhú šancu?
Tým, že máme databázu kníh, už po tých rokoch vieme, o aké tituly majú čitatelia záujem a čo sa najviac číta. Podľa toho sa orientujeme. O tom, či knihu odkúpime, rozhoduje jej obsah, stav aj to, či ju už máme v ponuke a ako sa predáva. Nie každá kniha je vhodná na ďaľší predaj, a bohužiaľ sa nedajú zachrániť všetky.
Niekedy sa však stane, že človek zdedí knižnicu alebo ju získa spolu s nehnuteľnosťou a ani netuší, aké tituly obsahuje. Až pri jej triedení sa ukáže, že sa medzi nimi nachádzajú aj hodnotnejšie knihy.
Ktoré knihy si už takmer nikto nekúpi a neprečíta?
Veľa takých diel je ešte zo socializmu. Vo veľkom vtedy vychádzali napríklad „Magnety“ – zošitová edícia menšieho formátu, tematicky to boli prevažne detektívky či vojnové príbehy. Alebo Zelená knižnica, vychádzalo v nich veľmi veľa titulov a dnes už o mnohé z nich nie je záujem. Kedysi vychádzala aj Knižnica Nobelových cien, ktorá obsahuje aj diela od Ernesta Hemingwaya, Rudyarda Kiplinga, Björnstjerna Björnsona či Pabla Nerudu, ale aj také tituly, ktoré u nás bohužiaľ čakajú na svojho čitateľa aj niekoľko rokov.
Čo potom robíte s tými knihami, ktoré sa nepredajú ani po rokoch?
Teraz sú našťastie knihobúdky (smiech). Snažíme sa však tomu predchádzať tým, že nám ľudia pošlú mailom zoznam alebo fotky kníh a my im napíšeme, ktoré z nich odkúpime, aby ich potom nemuseli zbytočne nosiť všetky. Tak sa vyhneme tomu, aby sa nám v antikvariáte hromadili nepredajné kúsky.
Väčšinu kníh vykupujeme priamo na mieste a peniaze vyplácame v hotovosti. Ak však ide o špecifické alebo hodnotnejšie tituly, niekedy sa dohodneme aj na komisionálnom predaji. Ak je niekto presvedčený, že vlastní mimoriadne vzácnu knihu, odporúčame mu zvážiť aj predaj po vlastnej línii, napríklad prostredníctvom internetových portálov. V dnešnej dobe to môže byť vhodná možnosť.
Dajú sa nejako zadefinovať žilinskí zákazníci? Máte aj takých, ktorí sa ku vám vracajú?
Žilinčania sú podľa mňa takí istí ako všetci ostatní. Nechodia k nám len miestni milovníci kníh, ale aj cezpoľní, najmä počas leta. Čo ma však veľmi teší, sú Žilinčania žijúci v zahraničí, ktorí sa k nám pri návšteve rodného mesta vracajú. Mnohí k nám kedysi chodievali ako deti a dnes prídu so svojimi vlastnými deťmi kúpiť slovenské knihy, aby ich mali aj tam, kde teraz žijú. Je milé byť súčasťou tejto cesty. To by bolo aj na knihu.
Máme však aj stálych zákazníkov, patril k nim svojho času aj Ján Lenčo. Počas svojich vystúpení v Žiline do nášho antikvariátu zavítal napríklad Jarek Nohavica či Daniel Hevier.
Ako sa mení čitateľský trend, a to, čo v antikvariáte ľudia hľadajú?
Kedysi, keď som vyložila Bulgakovovho Majstra a Margarétu, hneď sa po ňom zaprášilo. Dnes už o toto dielo nie je taký intenzívny záujem, podobne je to aj s Hlavou 22. Mladí ľudia teraz veľa čítajú fantasy, romantasy (romantické fantasy) a komiksy – tie idú vždy.
Veľmi dobre sa predávajú aj severské kriminálky a celkovo detektívky, hlavne v lete. Stále sú hitom Traja pátrači a deti veľmi rady siahajú aj po verneovkách.
Z romantiky sa teraz dobre predávajú novšie autorky, ktoré píšu takzvané „Clean Romance“, kde nie sú explicitné scény. Napríklad Julie Klassenová, Francine Riversová či Sarah E. Ladd. Majú podobný štýl, akým písala Jane Austenová alebo sestry Brontëové. A stále je veľký záujem aj o vojenskú faktografiu.
Naopak, menej sa predávajú slovníky, čo je pochopiteľné, keďže každý má prekladač v mobile.
Čo je podľa vás najväčšou devízou osobnej návštevy antikvariátu?
Asi to, že tu človek nájde aj to, čo vôbec nehľadal. Na internete by to cielene nenašiel. Môže si knižku ohmatať, prelistovať, privoňať k nej, poradiť sa či porozprávať. Je to iný rozmer, ktorý v online priestore nenájdete. Internet je síce rýchly, ale toto je zážitok. Stále je dosť ľudí, ktorí potrebujú prísť a knihu si chytiť do rúk. Stáva sa, že človek príde po jednu knihu a odchádza s desiatimi, o ktorých ani netušil, že ich potrebuje (úsmev).
Pamätáte si najhodnotnejšiu knihu, ktorú ste mali v antikvariáte?
Pre každého má hodnotu niečo iné. Niekedy to môže byť aj obyčajná beletria. Ale pamätám si, že sme mali knihu Životy svätých a svätíc Božích z 19. storočia – bola veľká a krásne ilustrovaná. K tým cennejším patria rôzne homérovské slovníky, ale aj staré kuchárske knihy či Biblie. Ľudia sa často pýtajú napríklad na prvú kuchársku knihu od Terézie Vansovej. Tú sme mali asi len dva či trikrát.
Čo všetko okrem kníh sa dá u vás nájsť?
Máme CD-čka, odborné časopisy ako História, Historická revue, dokonca staré Burdy či Neue Mode so strihmi, Krásy Slovenska, National Geographic a samozrejme, klasické časopisy ABC. Tie sú stále žiadané, najmä staršie vydania z 80. a 90. rokov aj s vystrihovačkami. Obľúbené sú aj gramofónové platne, o ktoré je stále záujem.
Po akej literatúre rada siahnete vy osobitne?
Momentálne čítam knihu v češtine Myslet jako římský císař. Je o Markovi Aureliovi a o tom, ako preniesť princípy stoicizmu do bežného života. Pozerala som totiž seriál Rím a veľmi ma zaujalo, ako fungovala Rímska ríša. Zo stoicizmu sa dá veľa čerpať aj pre súčasný život. Pri čítaní Marka Aurelia som si opäť uvedomila, že kniha môže byť v ťažkých chvíľach aj istou formou terapie.
Medzi mojich obľúbených autorov by som zaradila Jacka Londona, J. R. R. Tolkiena, Hermana Hesseho, Oscara Wilda, Marka Twaina, Charlesa Dickensa. Od neho si každé Vianoce prečítame alebo pozrieme Vianočnú koledu.
Okrem toho som teraz nabehla na detektívne trilery od autorov ako Chris Carter alebo J. D. Barker. Píšu trochu ako Stephen King – psychologicky a ponuro. Páči sa mi, že to nie sú len príbehy o zločine, ale aj o psychológii postáv. Zaujíma ma, ako autori postupne odhaľujú motívy páchateľov a ako vyšetrovatelia bravúrne skladajú jednotlivé stopy do uceleného obrazu.
