V divadle ste začali pracovať ako dramaturgička už počas štúdia, čo sa nepošťastí hocikomu. Ako sa taký mladý človek dostane do divadla?
Určite to veľmi súvisí s tým, čo bolo ešte pred tým, ako som nastúpila na Vysokú školu múzických umení, ale ťažko povedať, kde presne to datovať.
K žilinskému divadlu som sa dostala ako dieťa celkom jednoducho – rodičia ma brávali so sebou na predstavenia. Divadlo som mala rada od malička, chodila som aj na literárno-dramatický krúžok s detskou túžbou stať sa herečkou. Veľmi rýchlo som prišla na to, že herectvo nebude moja cesta. Záujem o iné profesie spojené s divadlom ale pretrvával.
Na ZUŠ-ke ma na literárno-dramatickom odbore viedli Vlado Mores a Tomáš Hudcovič. V istom období ma začalo veľmi zaujímať, ako sa vlastne píše divadelná hra. Vlado Mores mi odporučil Dielne tvorivého písania v žilinskom divadle, ktoré viedla dramaturgička Zuzka Palenčíková. Repertoár v našom Mestskom divadle som už nevnímala len vďaka návštevám s rodičmi, ale z Dielne som dostala špeciálny pas, s ktorým som sa mohla dostať na každé predstavenie. Dostali sme sa aj do zákulisia jednotlivých inscenácií, analyzovali sme texty hier a tam sa vzťah k divadlu mimoriadne posilnil. Zároveň som začala v divadle brigádovať ako uvádzačka. Pomerne skoro som sa vďaka týmto okolnostiam dostala do kontaktu so súčasnou drámou, s autormi a autorkami ako Ivan Vyrypaev alebo Dea Loher. Repertoár žilinského divadla bol už vtedy zameraný na súčasné texty. Spätne vnímam, že som na tej poetike vlastne vyrástla. Bavilo ma, keď som z divadla odchádzala s otázkami v hlave. Keď vo mne inscenácia otvorila niečo, čo nekončilo len potleskom. Určite sa mi páčil najmä jazyk súčasných dramatikov. Ako uvádzačka som mala možnosť chodiť na predstavenia opakovane. Bavilo ma sledovať, ako sa každá repríza mení a ako je všetko podmienené tým daným momentom.
Na dielni som sa začala viac venovať písaniu. Skúsila som napísať vlastné divadelné texty, zapojila som sa do súťaže Dramaticky mladí a cez rozhovory so Zuzkou Palenčíkovou som sa začala zaujímať o dramaturgiu. Zistila som, že na VŠMU existuje odbor „dramatická tvorba a divadelná dramaturgia“. Oslovilo ma to. Práca s textom ma veľmi lákala. Chcela som vyskúšať aspoň prijímačky... nikdy som neverila, že by som sa tam mohla dostať... znie to ako klišé (smiech).
Keď som sa pri bakalárskej inscenácii ocitla v úlohe, ktorú som študovala ako dramaturgička, zrazu mi to bolo nejakým spôsobom vzdialené. Mala som v hlave rôzne otázky. Čo ďalej? Zároveň som nevedela tráviť veľa času v Bratislave. Neustále som utekala späť do Žiliny, ale chcela som mať okrem školy kontakt aj so živým divadlom. Napadlo mi opýtať sa riaditeľa Michala Vidana, či by nepotrebovali pomoc a nezobrali ma opäť popri škole ako uvádzačku. Bol prekvapený – prečo sa hlásim na uvádzačku, keď už študujem dramaturgiu. Potom som dostala vzácnu ponuku od umeleckého šéfa Eduarda Kudláča na miesto lektorky dramaturgie. Popri magisterskom štúdiu mi môj ročníkový vedúci prof. Roman Polák umožnil nastúpiť do divadla a divadlo mi zároveň umožnilo splniť si všetky záväzky voči škole. V októbri to bude už môj šiesty rok v divadle. Pomyselný kruh sa uzavrel aj s Dielňou tvorivého písania. Od čias, kedy som bola jej členkou ako stredoškoláčka, až po moment, keď za mnou prišla Zuzka Palenčíková (už ako kolegyňa) a opýtala sa ma, či by som nechcela viesť Dielňu ja.
Ste teda aj lektorkou tvorivého písania pre mladých. Čo vás na práci s mládežou najviac baví a aký je záujem o takýto typ dielní v Žiline?
Fungujeme podľa školského (akademického) roka – od septembra do júna. Celý ročník sa rámcuje uzávierkou súťaže Dramaticky mladí, ktorá býva v máji. Posledné mesiace sú potom takými vyvrcholeniami dielní, súčasťou býva aj prezentácia textov Čítame, čo napísali v podaní hercov a herečiek z nášho súboru.
Aktuálne je otvorené prihlasovanie na ďalšiu sezónu. Záujemcovia sa môžu ozvať na email [email protected] do 30. septembra. V našej skupine býva okolo desať členov. Keď sme začínali, deti mali 8 až 13 rokov. No vyrástli – a teraz sme sa s nimi posunuli do vekovej kategórie 15 až 18 rokov. Máme tam aj „výnimky“, lebo projekt je oficiálne len do 18 rokov. Dielňu našla aj jedna študentka žurnalistiky z Ukrajiny. Každý piatok dochádzala z Ružomberka do Žiliny a myslím, že toto prepojenie sa stalo pre mňa aj pre ostatných veľmi vzácne. Dnes už popri žurnalistike študuje divadlo na Ukrajine. Alebo napríklad sa náš bývalý člen nedávno dostal na scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Je skvelý pocit, keď decká s divadlom a tvorbou pokračujú ďalej, ale aj vtedy, keď sa dielňa stane zmysluplnou odbočkou alebo zastávkou...
Stretnutia počas dielne ma vrátili k tomu, čo mi kedysi robilo radosť – keď som bola v ich veku. Písanie pre mňa bývalo spôsobom, ako sa odreagovať. Keď sa z niečoho stane profesia, tak sa ten vzťah mení. Aspoň pre mňa to tak bolo. Sledovať mladých ľudí ako tvoria, ako sa zaujímajú o divadlo, ako ich to baví – je pre mňa návrat k pôvodným emóciám.
Myslím si, že Dielňa má okrem získavania skúseností v tvorbe obrovskú nadstavbu v tom, že tu mladí nájdu komunitu ľudí, s ktorými môžu zdieľať témy o kultúre a umení, témy, ku ktorým sa v širšom školskom kolektíve zahltení inými povinnosťami nedostanú. Nerada to nazývam tak, že „učíme sa písať“. Pre mňa je oveľa dôležitejšie, že sa vytvára sieť ľudí okolo divadla. Stretávajú sa aj mimo dielne. Nadviazali kontakty. A aj keď niekedy môže prísť jeden a zostaneme sa rozprávať len vo dvojici a na záver sa vyplaví vďaka, úľava, objatie či slová „ako dobre mi to padlo“. Je to o práci s mladými ľuďmi – o tom, aké dôležité je ich počúvať a skúsiť navnímať, čo ich zaujíma.
Spolupracovali ste na príprave inscenácie Deti ticha. Tá bola na Slovensku prelomová tým, že spájala svet počujúcich a nepočujúcich. Ako ste sa k takejto téme dostali? Museli ste absolvovať prípravu so špecialistom, aby ste vedeli správne pristupovať k takémuto projektu?
Inscenácia Deti ticha otvorila úplne novú skúsenosť. Išlo o školský projekt, na ktorom som spolupracovala s režisérkou a mojou spolužiačkou Barborou Nitschovou. Text bol pôvodne napísaný ako divadelná hra, ale existuje aj filmová verzia, v češtine známa ako Deti zapomenuté Bohem. Film bol taký romantickejší, ale v pôvodnej divadelnej hre namiesto romantiky dominovalo prepojenie sveta počujúcich a nepočujúcich. Príbeh sa odohrával v prostredí špeciálnej školy pre nepočujúcich.
Autor hry bol fascinovaný jednou nepočujúcou americkou herečkou, s ktorou spolupracoval v divadle. Chceli vytvoriť inscenáciu zrozumiteľnú pre počujúcich aj nepočujúcich divákov, a to sa rovnako stalo aj našou výzvou. Aby to bolo možné, potrebovali sme zabezpečiť kurzy slovenského posunkového jazyka pre hercov aj inscenačný tím, nielen kvôli trénovaniu posunkov, ale najmä kvôli pochopeniu a uchopeniu ich komunity.
Hlavná postava bola úplne nepočujúca, ktorá zároveň odmietala robiť ústupky voči počujúcim a nechcela sa učiť rozprávať. Táto rola bola na naštudovanie veľmi náročná. Rovnako aj druhá hlavná postava počujúceho učiteľa, ktorý predstavoval dôležité prepojenie dvoch svetov. Autor hru napísal tak, že učiteľ posunkoval aj zároveň celkom nenútene tlmočil, čo posunkuje alebo čo posunkovali ostatní nepočujúci žiaci. Samozrejme, všetko dopĺňali titulky, vďaka čomu to mohla byť naozaj prvá inscenácia na Slovenku, ktorá bola aj pre počujúcich aj nepočujúcich. Vznikol netradičný divadelný zážitok, ktorý kombinoval jazyk, pohyb, vizualitu a empatiu.
Zároveň aj zabezpečujete titulkované predstavenia pre sluchovo postihnutých. Ako vnímate dôležitosť inklúzie v divadle a ako na tieto aktivity reagujú diváci?
Ešte pred Deťmi ticha sme mali v škole inú skúsenosť – do jednej študentskej inscenácie boli prizvaní umeleckí tlmočníci slovenského posunkového jazyka. Vybrali si náš projekt Nože v sliepkach, pretože išlo o trojpostavovú hru, čo je ideálne aj z pohľadu náročnosti tlmočenia.
Umelecké tlmočenie je veľmi špecifické – nejde o simultánny preklad, ako ho poznáme z televízie, ale o interpretáciu hereckého prejavu cez posunky. Tlmočníci sa pripravujú dopredu, poznajú text, rozdelia si úlohy a prispôsobujú sa výrazu konkrétnych postáv. Niekedy stoja bokom javiska, inokedy sa pohybujú spolu s hercom.
Bolo to veľmi pekné obdobie počas štúdia. Komunita bola nesmierne vďačná. Pre mnohých z nich to bol výnimočný zážitok – divadelné predstavenie v ich jazyku. Viacerí povedali, že titulky úplne vždy nefungujú a môžu byť nezrozumiteľné – slovenský jazyk totiž nie je ich materinský jazyk. Ich prvým jazykom je posunkový a až potom písaný slovenský.
V Žiline som prišla do kontaktu s komunitou, keď sme začali pripravovať predstavenia s titulkami. Mala som skúsenosti zo školy, takže som sa ponúkla, že pomôžem. V Bratislave sa kládol väčší dôraz aj na tlmočenie, komunita v Žiline preferovala skôr titulky, ale začínali sme s predstaveniami pre nepočujúcich, ktoré boli titulkované a zároveň aj simultánne tlmočené – ako pri živých prenosoch. Postupne sme prešli už len na formu s titulkami, najmä kvôli náročnosti prípravy a nedostatku tlmočníkov. Aktuálne v divadle funguje titulkovanie len občasne, žilinské publikum je malé. Rada by som v najbližšom čase opäť obnovila aktívnejší dialóg s komunitou, aby sme pre nich mohli sprístupniť viacero predstavení a v častejších intervaloch.
Mestské divadlo Žilina je známe svojou progresívnou dramaturgiou. Podľa čoho sa vyberajú tituly a čím sa snažíte osloviť žilinského diváka?
Mám pocit, že o histórii žilinského divadelníctva sa vie len veľmi málo a nie je úplne ucelene spracovaná. Známe a podrobnejšie zdokumentované pramene sa objavujú až od zahájenia stavby budovy divadla a po jeho dostavaní a otvorení. Ale aj tie sú pomerne rozpačité. Striedavo sa hrávalo, nehrávalo. Žilinské divadlo naprieč rokmi nemalo charakteristické osobnosti, ktoré by ho v rôznych obdobiach výrazne smerovali. Aj keď, samozrejme, súčasťou histórie je napríklad významné zoskupenie okolo Divadla pre deti a mládež Maják. Ale v rámci dlhšieho vývoja sa Žilina a jej divadelná tradícia či divadelné návyky nachádzali na úplne odlišnej pozícii ako napríklad v blízkom Martine, ktorého história je úplne iná.
Pre súčasné smerovanie divadla bol určujúci príchod umeleckého šéfa Eduarda Kudláča. Mal víziu Žilinu na slovenskej divadelnej mape odlíšiť a zároveň vytvoriť nový „divadelný návyk“. Priniesol repertoár s nekonvenčnými spracovaniami veľkých klasických titulov, ale najmä súčasných textov, ktoré si iné divadlá dovtedy nedovolili. Samozrejme, to čo bolo odvážne pred 20 rokmi, je dnes už bežnou súčasťou repertoárov aj ostatných divadiel. Súčasné vnímanie divadla sa neustále vyvíja. Žilina stále zostáva experimentálnejšia množstvom autorských projektov, výberom tém alebo aj režijných osobností. Okrem známych mien z oblasti divadla pozýva aj osobnosti, ktoré pôsobia v oblasti tanca či vizuálneho umenia. No a napokon dáva priestor najmä mladým tvorcom.
Spolupracovali ste na viacerých autorských projektoch. Ktorý z nich bol pre vás osobne najzásadnejší a prečo?
Najpoučnejším bola príprava inscenácie Coco Chanel. Prvý autorský text a zároveň veľká príležitosť na Veľkej sále po skončení vysokej školy. Na Coco sme spolupracovali s režisérkou Barborou Nitschovou. Prípravy tejto inscenácie sa posúvali a medzitým vznikla Kreutzerova sonáta/Čia vina? s režisérom Pavlom Viechom a spoluautorom Matejom Feldbauerom a taktiež patrí medzi zásadné projekty. Je to nové spracovanie klasickej knižnej novely inšpirované vzťahom manželov Tolstých. Asi najdiskutovanejším bol projekt Manifest, pri ktorom sme (opäť s Pavlom Viechom) spracovávali manifesty extrémistov. Súčasťou každej reprízy boli diskusie s odborníkmi. Môj úplne prvý autorský projekt, ktorý som dramaturgicky viedla bol Hej! Slováci a ponúkal rôzne prístupy k téme inakosti. Spolupracovala som na ňom s režisérmi Pavlom Viechom, Annou Šoltýsovou a Tomášom Procházkom. Práve Tomáš sa po šiestich rokoch opäť vráti do Žiliny, v zime budeme v Štúdiu pripravovať jeho autobiografický projekt s názvom The Island of Misfit Toys. Priestor Štúdia v tejto sezóne ponúkne aj ďalší experimentálny titul. Pripravuje ho dramaturgička Zuzka Palenčíková s vizuálnou umelkyňou Katarínou Poliačikovou, ktorá bola nedávno hostkou v Čitárni.
Čitáreň súčasnej literatúry je váš aktuálny projekt. Okrem toho pripravujete aj Prológy pred vybranými predstaveniami. Sú to pomerne nové iniciatívy v rámci divadla. Čo pre vás znamenajú a aký majú ohlas u verejnosti?
Vďaka divadlu vzniklo niekoľko takýchto komorných projektov. Napríklad Čítaj a zaži – naši herci chodili pravidelne čítať úryvky do Krajskej knižnice, diskusie po predstaveniach, ktoré otvárali témy zneužívania a násilia alebo najnovšie, po premiére inscenácie Vojna. Mier., obohatil program divadla aj nový formát s názvom Prológ. Ponúka jedinečnú príležitosť nahliadnuť do zákulisia tvorby, spoznať inšpirácie a tvorivé prístupy autorov inscenácií a lepšie porozumieť témam, ktoré rezonujú v aktuálnom repertoári divadla.
Dôležitou dramaturgickou líniou divadla je prezentácia a podpora súčasnej slovenskej a svetovej literatúry a súčasťou tejto podpory je aj projekt Čitárne. Za počiatočnou ideou stojí umelecký šéf Eduard Kudláč a vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Vznikla počas skúšobného procesu monodrámy Táto izba sa nedá zjesť. Projekt Čitárne ma veľmi baví, našla som sa v ňom. Od oslovovania vydavateľstiev, cez plánovanie programu až po stretnutia s hosťami. Každá spolupráca či beseda prináša novú knihu, novú tému a novú skúsenosť. S podujatiami mi pomáha naša marketingová špecialistka Natália Zahradníková, ktorá zachytáva atmosféru počas jednotlivých večerov a tiež pripravuje grafické materiály.
Stáva sa, že keď oslovujem ďalších nových hostí, povedia: „...spomínali mi, že u vás bola super beseda a cítili sa veľmi príjemne.“ Veľmi ma teší, že zážitky z Čitárne putujú v knižnej a literárnej komunite. Rovnako aj ohlasy od diváčok a divákov. Nie je cieľom, aby malý priestor bývalej kaviarne „praskal vo švíkoch“, aj keď si by si to každé podujatie zaslúžilo, ale dôležité je, aby si našlo ľudí, ktorí majú úprimný záujem. Vtedy sa vedia besedy natiahnuť aj na dve hodiny priateľských rozhovorov, hostia cítia, že prišli ľudia, ktorí poznajú ich tvorbu, chcú sa pýtať, zdieľajú spätnú väzbu.
Čitáreň si už získala svojich fanúšikov. Budete pokračovať aj v nasledujúcej sezóne s rovnakou programovou štruktúrou?
Zatiaľ áno, aj keď nevylučujem, že nastane nejaká zmena, pretože práve to posúva projekt vpred. Projekt Čitárne v tejto voľne prístupnej forme je vzácny a ojedinelý a budem rada, ak ešte zotrvá alebo sa jej podoby budú rozvíjať. V pripravovanom programe budete stále môcť nájsť rôzne besedy so spisovateľkami a spisovateľmi, prezentácie knižných noviniek, večery s vydavateľstvom KK Bagala, ale aj prednášky z histórie Žiliny a približne každé dva – tri mesiace organizujeme Literárny lab.
Novinkou je, že september začneme hosťovaním na Žilinskom literárnom festivale. Čitáreň by sa mala počas festivalových dní presťahovať do Novej synagógy, kde pripravujeme besedy s herečkami Zuzanou Fialovou a Janou Oľhovou, ktoré budú súčasťou programu.
Ďalej nás v septembri čaká ešte štvrtá prednáška o architektovi M. M. Scheerovi a vydavateľ Koloman Kertész Bagala pricestuje so spisovateľom Karlosom Kolbasom a spoločne predstavia jeho novú knihu Zmar.
Kto je návštevník Čitárne súčasnej literatúry?
Je to rôznorodé. Podľa typu podujatia alebo žánru prezentovanej knihy. Iné publikum príde na prednášku o histórii Žiliny, iné na poéziu alebo na prezentáciu nekomerčného vydavateľstva. Niektoré podujatia navštevujú pedagógovia so žiakmi, ale určite sa aj niektoré tváre opakujú a sú už pravidelnou súčasťou „čitárňovej komunity“. Od otvorenia Čitárne k nám chodil pán, ktorý tento projekt podporoval nielen dobrovoľným príspevkom, ale priniesol novú zásobu čajov, upiekol muffiny či bábovku. Bolo to veľmi milé. Všimla som si, že sa zaujíma aj o naše predstavenia, nechýba na premiérach alebo navštevuje náročnejšie hosťujúce predstavenia či nekomerčné projekty. Veľmi ma teší, ak je Čitáreň projektom, vďaka ktorému získavame nových divákov.
Už ste spomenuli Literárny lab. Predstavíte ho bližšie?
Literárny lab vznikol ako súčasť dramaturgie Čitárne súčasnej literatúry. Je to projekt koncipovaný ako priestor pre úplne začínajúcich mladých tvorcov – často bez širších skúseností s publikovaním alebo prezentovaním vlastných textov. Táto výzva vznikla so zámerom osloviť a podporiť najmä mladšie ročníky, ktoré hľadajú prvé príležitosti, ako zdieľať svoju prácu a vstúpiť do kontaktu s publikom či komunitou so spoločným záujmom o literatúru.
Spočiatku sme začínali s prezentáciou textov autoriek a autorov z Dielne tvorivého písania. Postupne sa to rozrástlo a dnes sa na Literárnych laboch stretávajú aj autori z rôznych zoskupení – napríklad zo združenia Kvírko alebo členovia literárnej skupiny Absencia významu, ktorá prišla predstaviť zbierku poézie Požičovňa múz. Literárny lab môže mať rôzne formáty – niekedy čítajú autori a autorky na pódiu, inokedy všetci sedia v kruhu a debatujú. Je to živé, spontánne a otvorené.
Čo vás ako dramaturgičku aktuálne najviac zaujíma v slovenskom alebo svetovom divadle?
Autorské projekty, proces ich vzniku. Od prvej idey, cez zber materiálov a nachádzanie divadelného jazyka pre sprostredkovanie kľúčových tém. Alebo spolupráce s tvorcami, akým je napríklad Miklós Forgács. S jeho nekonvenčným a asociatívnym písaním som sa zoznámila hneď prvé dni, ako som nastúpila do Mestského divadla Žilina. Eduard Kudláč práve pripravoval jeho hru Bezzubatá.
Mrzí ma, že bežne divadlo vnímame len ako médium, vďaka ktorému môžeme byť bližšie obľúbeným tváram, ktoré poznáme z televízie. Divadlo nie je iba prostriedok zábavy, ale jeho podoby a formy reflektujú príjemné aj nepríjemné témy, otvárajú priestor zamyslieť sa nad tým, čo by nám bežne nenapadlo. Napríklad – ako videl tému smrti Miklós Forgács pri Bezzubatej? Je len na nás, či prijmeme pozvanie...
