Jedno ráno som si v telefóne všimla množstvo neprijatých hovorov. Všetky boli od mojej kolegyne psychologičky. Keď som jej zavolala späť, jej hlas niesol naliehavosť aj bezmocnosť. Prosila ma o vyšetrenie syna rodinných známych – nazvime ho Erik.
Rodičia už vyčerpali takmer všetky možnosti. Ich syn, nadpriemerne inteligentný študent osemročného gymnázia, dlhodobo trpel úpornými bolesťami hlavy. Absolvoval sériu odborných vyšetrení – neurologických, metabolických aj otorinolaryngologických. Navštívil množstvo špecializovaných ambulancií, no odpoveď na jeho ťažkosti stále neprichádzala. Bolesti pretrvávali a postupne zasahovali aj do jeho schopnosti sústrediť sa a celkového prežívania. Až neskôr zaznelo odporúčanie obrátiť sa na psychológa – s podozrením na Aspergerov syndróm. A tak prišli.
Erik pôsobil od prvého momentu napäto. Jeho telo bolo stuhnuté, pohľad neistý. Na každej ruke mal dvoje hodinky. Spolu Štyri. Keď som sa ho opýtala, prečo ich nosí, odpovedal s úplnou samozrejmosťou: „Aby som mal istotu, že budem vedieť presný čas. Keby sa jedny pokazili, aby som sa nestratil v čase.“ Istota bola pre neho nevyhnutná. Bez nej prichádzala úzkosť.
Počas vyšetrenia som si všimla, že mimoriadne citlivo reaguje na zvuky – ruch z ulice, zvonenie na chodbe. V takých chvíľach akoby sa odpojil od rozhovoru, prestával rozumieť otázkam a potreboval ich zopakovanie. Pozornosť sa tak prirodzene presunula k jeho vnímaniu hluku. V praxi používame aj jednoduché pomôcky – napríklad ochranné slúchadlá, aké nosia robotníci na stavbách. Podala som mu ich a požiadala ho, aby si ich nasadil. Potom sme len sedeli v tichu. Minúty plynuli. Desať. Pätnásť. Dvadsať.
A potom sa to stalo. Erikovi sa na tvári objavil pokojný, úprimný úsmev. Zložil si slúchadlá a potichu povedal: „Mňa už vôbec nebolí hlava.“ V tej chvíli bolo všetko jasné.
Diagnostický proces následne potvrdil Aspergerov syndróm so zvýšenou senzitivitou na hluk a výraznou potrebou štruktúry v čase. To, čo sa dovtedy javilo ako nevysvetliteľná fyzická bolesť, dostalo nový význam.
Odvtedy sa pravidelne stretávame. Na terapii, ktorá je jednoduchá – a predsa výnimočná. Nie preto, že by sme v nej robili niečo zložité. Ale preto, že sme konečne prestali hľadať odpovede v hluku sveta – a začali ich počúvať v tichu, ktoré mu dovtedy nikto nedovolil zažiť.
