Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

3. december 2022 | Oldrich
| -4°C

Spravodajstvo

Diecézna charita Žilina otvára svoju náruč každý deň: Základom je dodržiavať pravidlá

Práve v čase, keď si ľudia v obývačkách urobia pohodlie v obľúbenom kresle a zapnú večerné správy, v Dome charity svätého Vincenta v Žiline sa začína služba. Nocľaháreň každý večer poskytne bezpečné útočisko pre mužov a ženy, ktorí nemajú vlastné bývanie.

04.10.2022 | 14:45

SKÚŠKA PRI VSTUPE

 

Budova stojí v odľahlej časti mesta, na ulici Bratislavská. Z cesty vidieť desiatky prepravných kontajnerov, ktoré sú naukladané jeden na druhom. Prezrádzajú, že neďaleko sa nachádza rušňové depo a potvrdzuje to aj zvuk brzdenia vlakov, ktorý sem dolieha. Je podvečer. Ulica je tmavá a opustená a ani zďaleka tak nepripomína vychytenú promenádu. Napriek tomu sem večer čo večer prichádzajú obvykle tí istí ľudia, s túžbou po posteli a streche nad hlavou. Zamestnanci Diecéznej charity Žilina tento komfort každý deň doprajú viac ako šesťdesiatim ľuďom. Cesta za teplom a pohodlím sa však začína kontrolou. Vo dverách zariadenia musí každý klient vykonať dychovú skúšku. Kto ňou prejde, pokračuje ďalej. Pred tými, ktorým červené číslo na testovacom zariadení ukáže prítomnosť alkoholu v dychu, sa však zatvárajú dvere. „Ak tu máme spolu fungovať, musíme dodržiavať určité pravidlá,“ hovorí za žilinskú charitu Rastislav Kolman. „Jedným z nich je, že ľudia žiadajúci o nocľah nemôžu prekročiť povolenú hladinu alkoholu. Ak sú na jej hranici, počkajú na dvore zariadenia a test si môžu zopakovať o dve hodiny ešte raz,“ vysvetľuje. Dôležité je, aby v nocľahárni medzi nimi nebolo napätie, lebo vtedy zvyknú na povrch vyplávať rôzne spory, ktoré majú medzi sebou. Vzťahy formované ulicou sú často naštrbené a vzbĺknutý konflikt počas noci by bol to posledné, čo by si ktokoľvek prial.

POMÁHAŤ, ALE NEČAKAŤ ZÁZRAKY


Na večeru sa podáva teplý čaj a bageta. Za symbolickú sumu je v ponuke aj instantná polievka, alebo si nocľažníci do jedálne prinesú vlastné jedlo. Po večeri môžu vyjsť pred budovu na krátku fajčiarsku pauzu a o ôsmej si už chystajú postele. Rastislav Kolman pôsobí pri komunikácii s klientmi pokojne. V živote si vyskúšal viaceré povolania, no nikdy si nemyslel, že jeho poslaním bude práca s ľuďmi bez domova. „Pamätám si na moje charitné začiatky, keď som bol presvedčený, že cesta z ulice nemôže byť taká zložitá. Jedného staršieho pána sme vtedy počas dňa ostrihali, osprchovali, čisto obliekli a v piatok od nás odchádzal so slovami, že vyzerá ako Versace. Bol som šťastný z toho, čo sa nám podarilo. V pondelok ráno, keď som do Žiliny prichádzal vlakom, som ho zbadal na ulici zašpineného a s fľašou vína v ruke. Musel som to celé pochopiť. Od týchto ľudí často počúvame ich dôvody, prečo to nejde. Zvyknú si tiež nastaviť latku príliš vysoko. Hovoria o práci, no keď dostanú príležitosť, odmietnu ju. Za roky v tejto službe som prijal skutočnosť, že sa nemôžem hrať na spasiteľa. Som tu a sme tu, aby sme im pomáhali a sprevádzali ich životom, no nečakali zázraky, iba ak tie Božie.“

ÚTOČISKO AJ POČAS DŇA

Súčasťou Domu charity svätého Vincenta je aj nízkoprahové denné centrum. Cez pracovné dni tak ľudia bez domova nemusia opustiť zariadenie hneď po prebudení, čo je veľkým pozitívnom najmä počas jesene a zimy. V nízkoprahových denných centrách pomáha žilinská charita aj v Martine a v Čadci – kde zároveň prevádzkuje nocľaháreň a útulok. Pomoc Diecéznej charity Žilina využíva v týchto zariadeniach až 800 ľudí bez domova a tých, ktorým bezdomovectvo reálne hrozí. „Nie v každom slovenskom meste majú núdzni takúto možnosť ako u nás. Som presvedčený, že aj vďaka komplexnosti našich služieb čítame menej o tom, že ľudia bez domova zamŕzajú na ulici a že sme svedkami tých príbehov, keď sa im z ulice podarí dostať,“ dodáva Rastislav Kolman.

Autor: - r -

Foto: archív

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod