Už dlho pracovne pôsobíte v Žiline, ste pôvodom odtiaľto?
Celé svoje detstvo, dospievanie a ranú dospelosť som prežila v Bytči. Vo svojich 20-tich rokoch som sa presťahovala do Žiliny a odvtedy som hrdá Žilinčanka.
Váš profesijný život spája viac úplne odlišných oblastí – hudbu, reklamu aj prácu v PR u hasičov. Aké bolo vaše prvé povolanie?
Úplným začiatkom bola práve hudba. Už aj meno mám podľa Mariky Gombitovej. Vtipná udalosť z môjho detstva, ktorú si nepamätám, ale neraz mi ju doma rozprávali, že som celý svoj krst v kostole preplakala. Kňaz vtedy povedal mojim rodičom, že budem speváčka. Asi mi to predpovedal, keďže hudbe som sa venovala od detstva.
Od svojich šiestich rokov som chodila aj na Základnú umeleckú školu v Bytči, kde som hrala na klavíri, spievala, absolvovala súťaže. Po gymnáziu som nastúpila na vysokú školu, kde som vyštudovala učiteľstvo hudobnej výchovy. Ako učiteľka som pôsobila chvíľu popri vysokej škole, ale po škole a po následnej materskej dovolenke som sa zamestnala na Úrade Žilinského samosprávneho kraja, kde som pracovala ako komunikačný manažér. To bola veľmi silná a intenzívna škola práve v oblasti komunikácie a PR. Následne som sa opäť vrátila k tej druhej časti, k učiteľstvu hudby. V mojom živote sa stále tieto dve oblasti striedali alebo prelínali. Väčšinou som mala dve zamestnania naraz, a vždy sa jedno týkalo PR, marketingu a komunikácie a to druhé hudby.
Boli ste komunikatívna od detstva?
Áno. A popri práci som absolvovala rôzne kurzy a školenie, kde som získala medzinárodný certifikát hovorcu. Neskôr sme s manželom založili reklamnú agentúru, kde som sa venovala najmä copywritingu alebo vypracovávaniu komunikačných či celkovo marketingových stratégií. Pred pár rokmi našiel manžel inzerát, že Hasičský a záchranný zbor hľadá hovorcu. Povedala som si: „Wow, toto je presne niečo pre mňa“. Vtipné na tom je, že som vôbec netušila, že budem profesionálny hasič. Myslela som si, že je to civilná pozícia. Takže keď som na pohovore dostala informáciu, že o týždeň mám previerku fyzickej zdatnosti hasiča, bolo to pre mňa veľké prekvapenie. Našťastie celý život športujem a dopadlo to výborne.
Akým športom sa venujete?
Od 5 rokov som sa venovala gymnastike. Človek pri nej získa silu a vie pracovať s vlastným telom, aj si rozložiť sily, a to mu ostane naozaj na celý život. Aj keď práve nešportuje, svalová pamäť funguje. Potom som sa venovala modernému tancu a neskôr horskej cyklistike. Tá je kondične aj silovo náročná.
Priblížte nám vašu prácu v Hasičskom a záchrannom zbore.
Aj ako hovorkyne sa ma týka všetko to, čo každého príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Pri nástupe do zboru musíme splniť všetky zákonné podmienky, prejsť ústnym pohovorom, uspieť vo fyzických testoch a psychologickom vyšetrení a prejsť lekárskou prehliadkou. Každý rok absolvujeme opakované fyzické preskúšanie.
Chodievate aj vy do terénu?
Ak prídu na miesto médiá, tak ako hovorkyňa chodievam k niektorým zásahom, ale nezúčastňujem sa ich priamo. Napriek tomu, ako príslušníčka zboru absolvujem rôzne kurzy. Napríklad po nástupe do Hasičského a záchranného zboru musíme všetci prejsť rovnakou základnou prípravou príslušníka HaZZ. Je jedno, či ste zásahový hasič alebo hovorca, 120-kilový svalnatý muž, alebo 50-kilová žena. Následne máme každý svoje špecializácie: hasič záchranár, technik-strojník, štátny požiarny dozor a iné.
Práve ten základný kurz bol jednou z najúžasnejších skúseností v mojom živote, kedy som sa zamilovala do „hasičstva“.
Ako si môžeme predstaviť váš bežný deň?
Tým, že som hovorca Hasičského a záchranného zboru, asi každému ako prvé napadne, že stojím pred kamerou. Toto je len menšia časť mojej práce. Väčšia časť spočíva v písaní tlačových správ, alebo vo všeobecnosti v poskytovaní akýchkoľvek informácií, v akejkoľvek forme médiám. Takmer stále mi zvoní telefón. Telefonujú mi médiá, alebo kolegovia zo zásahu, ktorých sa médiá pýtajú na mediálne výstupy, a spolu tvoríme odpovede.
Zároveň máme krajskú facebookovú stránku (pozn. Hasičský a záchranný zbor – Žilinský kraj), ktorú sme založili minulý rok. Spravovanie tejto stránky zaberá značnú časť môjho služobného času. Väčšinu dňa odpovedám na otázky médií ohľadom zásahov, zisťujem a preverujem, ako sa situácia na mieste udalosti vyvíja.
Je niečo, čo možno ľudia o hasičoch nevedia?
Pri slove „hasič“ si každý predstaví zásahového hasiča. To sú aj pre mňa tí najväčší hrdinovia. Oni naozaj bežia tam, odkiaľ všetci ostatní utekajú. Hasiči sú však aj denní hasiči, to je tá šedá eminencia, ktorá pripravuje nielen legislatívu, ale aj všetky podmienky na to, aby zásahoví hasiči mohli vykonávať svoju prácu a mohli ju vykonávať dobre. Či už ide o riaditeľov, vedúcich, kolegov z oddelenia operatívno-technického, vnútorného oddelenia, oddelenia požiarnej prevencie alebo operačného strediska. Aj im patrí veľká vďaka za to, že Hasičský a záchranný zbor funguje ako hodinky.
Čím dlhšie s hasičmi pracujem, tým viac ich obdivujem. Práve preto, že vidím, čo všetko robia. Ako sa stále vzdelávajú, ako na sebe „makajú“ aj fyzicky, aj po všetkých stránkach. Dennodenne podstupujú riziko a zachraňujú iných, hoci sami majú doma rodiny. No nech sa v ich životoch deje čokoľvek, sú profesionáli a vždy inú tam, kde ich iní potrebujú.
Práca hovorkyne prináša aj komunikáciu v krízových a emotívnych situáciách. Ako zvládate tlak médií či stres pri zásahoch?
Priznám sa, že spočiatku som si musela zvyknúť. Keď ste nováčik, všetko beriete s nadšením. To bola prvá etapa. Druhá etapa prišla, keď som si naozaj do hĺbky uvedomila, o čom píšem. Som veľmi optimistický človek, ktorý sa stále usmieva, a zrazu som na pozícii, kde hovorím neustále o ľudských tragédiách. Hovorím aj o úmrtiach, o poškodení zdravia, o tom, ako ľudia prišli o majetok alebo o dopravných nehodách. Mala som určitú fázu, kedy to na mňa vplývalo veľmi negatívne a musela som sa s tým naučiť pracovať. Našťastie, možno práve vďaka môjmu životnému pozitivizmu, som sa naučila s tým veľmi rýchlo narábať. Odosobniť sa asi nikdy nedokážem. Skôr som si zvykla, že žiaľ, aj toto sa v živote deje. Keď teraz rozprávam o všetkých týchto udalostiach, vnímam ich nielen z pohľadu tragédie, ktorá sa stala, ale aj z pohľadu hrdinstva mojich kolegov, ktorí prišli, urobili maximum čo mohli a vedeli, a naozaj zachránili a pomohli.
Pamätáte si nejaký zásah, ktorý sa vás osobne dotkol alebo zanechal silný dojem?
Každý zásah určitým spôsobom na mňa zapôsobí. Napríklad keď zhorí miesto, kde som bola, na ktoré mám pekné spomienky. Snáď každý zásahový hasič by povedal, že najťažší zásah je ten, pri ktorom zomrie alebo sa zraní dieťa. Mne sa o tom ťažko už len píše a neviem si predstaviť, že by som bola ten prvý kontakt na mieste udalosti. Takže opäť patrí kolegom obrovská vďaka a obdiv, že to zvládajú.
Prednedávnom sme mali výjazd, pri ktorom hasiči poskytovali KPR jednému mužovi. Už sa ho, žiaľ, nepodarilo zachrániť. A ja som sa hneď potom dozvedela, že to bol môj veľmi blízky kamarát...
Vráťme sa teraz opäť k hudbe. Kto vás k nej priviedol?
Moja mamina je hudobníčka, spieva, hrá na akordeón. A zároveň dedko z otcovej strany bol známy heligonkár. Kdekoľvek som sa v rodine ako dieťa pohla, všade bola hudba. Aj moja staršia sestra hrala na klavíri a tiež pekne spievala, mladší brat rovnako. Hudbu som mala všade naokolo a tým pádom aj podporu. Mamina so mnou chodila na súťaže, pomáhala mi, trénovala so mnou, motivovala ma. Od narodenia sme doma stále spievali - keď som sa okolo nej motala v kuchyni, keď sme varili, upratovali, čokoľvek. Potom som chodila na základnú umeleckú školu a počas gymnázia na druhý cyklus ZUŠ.
A konzervatórium vás nelákalo?
Samozrejme, chcela som ísť na konzervatórium, ale rodičia mi odporúčali gymnázium, nech mám otvorené dvere. A vlastne som rada, že to tak dopadlo. Ako vysokoškolské štúdium som si predsa len vybrala učiteľstvo hudby. Počkala si na mňa a krátko po nástupe na výšku som začala spievať v zbore. Jedno zo slov, ktoré ma najviac vystihuje počas celého života, je zboristka. Som príslušníčka Hasičského a záchranného zboru a zároveň spievam v zbore Omnia. A bola som aj členkou pedagogického zboru na základnej umeleckej škole.
Ako sa to dá všetko stíhať?
Mala som toho málo (smiech), tak som tento rok začala ešte študovať PhD. v odbore Bezpečnostné vedy. Motivovala ma k tomu moja práca. Venujem sa téme vzdelávania hasičov v oblasti komunikácie s médiami.
Môžeme sa vrátiť aj k vášmu pôsobeniu na základnej umeleckej škole?
V Žiline na základnej umeleckej škole Ferka Špániho som pôsobila 4 roky, učila som dejiny hudby, hudobnú teóriu a môj milovaný klavír. Práca učiteľa sa dá dobre robiť jedine srdcom. Keď som nastúpila do Hasičského a záchranného zboru, vymenila som pedagogický zbor za ten hasičský. Hŕstke svojich žiakov už teraz pomáham len individuálne vo voľnom čase.
Odkedy ste členkou speváckeho zboru Omnia?
Spevácky zbor Omnia vznikol na Žilinskej univerzite v roku 2003. Spievala som v ňom počas celého vysokoškolského štúdia. Zbor založila naša úžasná dirigentka doc. Monika Bažíková spolu s našim vysokoškolským učiteľom. Obaja v Omnii pôsobia dodnes. Potom som ale mala v zbore pauzu a vrátila som sa naspäť pred 5 rokmi. Keďže deti odrástli, mohla som sa opäť viac venovať spievaniu. Nácviky bývajú večer, koncerty sú väčšinou cez víkendy, takže človek musí byť flexibilný a mať zázemie, aby sa mohol realizovať týmto spôsobom.
Takže opäť spievam a je to pre mňa jediný čas v mojom nabitom harmonograme, kedy som len „tu a teraz“. Omnia je miesto, kde sa spájajú nádherné tóny a úžasní ľudia.
To je kombinácia predurčená k úspechu.
Omnia má na konte naozaj veľa úspechov. V septembri tohto roku sme vyhrali celoslovenskú súťaž Viva Il Canto. Najskôr sme zvíťazili v krajskom kole tu v Žiline a následne sa celoslovenské kolo konalo v Spišskej Novej Vsi. Vyhrali sme Zlaté pásmo, absolútneho víťaza súťaže a aj dve špeciálne ceny - za najlepšiu dramaturgiu a za najlepšiu dirigentku. Nech chodíme kdekoľvek po svete, vždy získame cenu za najlepšiu dirigentku. Zaslúžene.
V roku 2023 sme boli na Svetovej olympiáde zborov (World Choir Games) v Južnej Kórei. Všetci poznáme olympijské hry športové, no rovnaké olympijské hry sú aj spevácke. Na jednom mieste sa stretli speváci zo 46 krajín z celého sveta. Súťažilo sa v rôznych kategóriách. My sme z tejto Svetovej olympiády pre Slovensko s hrdosťou doniesli jednu zlatú a jednu striebornú medailu. Niesli sme tam slovenskú vlajku, reprezentovali svoju krajinu.
Budúci rok sa koná Svetová olympiáda zborov vo Švédsku. Veríme, že sa nám podarí získať finančné prostriedky na zabezpečenie našej účasti. Naše medzinárodné úspechy hrejú pri srdiečku nielen nás, členov Omnie, ale sú krásnou vizitkou aj pre Žilinu a Slovensko. Naša kultúra má vo svete naozaj veľké miesto. Máme svetu čo ponúknuť a ukázať. A pre mňa je veľká česť, že môžem byť toho súčasťou.
Čo vaše súkromie, prezradíte niečo aj o svojej rodine?
V živote mám veľmi veľa aktivít, ale rodina je pre mňa vždy na prvom mieste. Človek môže v živote dokázať mnoho, ak má skvelé zázemie. Bez podpory rodiny by to nešlo. Rodina je to, čo ma stále drží nad vodou a motivuje ma nikdy sa nevzdať. Aj vďaka podpore môjho manžela sa môžem realizovať a cestovať so zborom. Niekedy by ma možno chcel viac mať doma, pre seba. Ale plne rešpektuje všetky moje aktivity a viem, že nech sa rozhodnem akokoľvek, vždy bude stáť za mnou.
Moje deti sú rovnako mojou motiváciou. Chcem byť tou najlepšou verziou samej seba, aby som im bola dobrým vzorom. Pretože hodnoty, nie tie, ktoré im rozprávame, ale tie, ktoré ukazujeme svojim správaním, vidia a aplikujú vo vlastnom živote. Každý večer, keď zaspávam, každé ráno, keď vstávam, viem, že môžem byť na nich hrdá.
Vizitka: Mária Pohanková Zahatlanová (41)
Rodina: vydatá, syn (20), dcéra (10)
Najlepší relax: turistika, hory, bicyklovanie, čítanie kníh – beletria najmä Paolo Coelho, odborná literatúra
Obľúbená hudba: klavírne skladby od Frederyka Chopina
Cestovateľský sen: severské krajiny - Škandinávia, Island, Aljaška, Grónsko
Životné motto: Netlač rieku, tečie sama.
