Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

11. august 2022 | Zuzana
| 10°C

Rozhovory

Film žilinskej režisérky Alice Bednárikovej vybrali na renomovaný festival v Cannes

Filmovej tvorbe sa venuje od malička. Už vtedy skúšala prvé triky s kamerou. So svojím študentským dielom Chlieb náš každodenný smeruje na prestížne filmové podujatie. Alica Bednáriková (23) nám pri tejto príležitosti ochotne poskytla tento inšpiratívny rozhovor.

03.05.2022 | 13:43

Študujete na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prečo ste si vybrali tento odbor a práve réžiu?

Vždy ma zaujímal film a audiovizuálne umenie, len som si to dlho nevedela naozaj zhodnotiť. Počas strednej školy som sa prihlásila do umeleckej školy L. Árvaya na divadelný krúžok, kde som stretla podobne zmýšľajúcich ľudí, čo bola zrazu úplná zmena. Začala som písať básne a postupne sme začali spolupracovať na scenároch s naším pedagógom Vladom Moresom. Zrazu som však mala pocit, že namiesto plochy javiska by som potrebovala kameru – a tak som skúsila niečo natočiť a prihlásiť sa na FTF VŠMU.

Čo na tento nápad povedalo vaše okolie?

Myslím, že moja starká stále dúfa, že si to rozmyslím. Musím povedať že na počudovanie som sa stretla s viac-menej pozitívnymi reakciami. Moji rodičia boli vlastne radi, že som si našla niečo, čo ma baví.

Aké boli vaše prvé stretnutia s filmom?

Keď som bola malá, so sesternicou sme natáčali krátke videá na webkameru. Spätne viem, že sme v podstate imitovali prvé filmové triky, samozrejme bez toho, aby sme vedeli, že ich niekto objavil už sto rokov pred nami. Iba sme skúšali čo to dá, strihanie v Movie Maker-i na otcovom počítači.


 

Krátkometrážny film Chlieb náš každodenný je zaradený do súťaže študentských filmov La Cinef v Cannes. Čím podľa vás porotu zaujal?

Verím, že do filmu sa premietla intenzívna spolupráca s viacerými zložkami štábu, ktoré mi s filmom pomáhali a do jeho realizácie vložili mnoho úsilia. S kameramanom Romanom Šupejom, s ktorým sme spolu robili na viacerých filmoch, sa vieme zhodnúť na spoločnej vízií, ktorá nás oboch baví – dúfajúc, že rovnako bude baviť aj diváka. Neviem, či môžem zhodnotiť, čím konkrétne porotu zaujal, ale viem povedať, o čo som sa v ňom snažila. Chcela som byť úprimná v tom, ako zobrazím to, čo poznám. Vložiť do filmu niečo naozaj osobné.


O čom je?

O trojgeneračnej rodine, ktorej členovia sa navzájom ovplyvnili viac ako si myslia.




V recenziách na váš film sme našli názor: „Veľmi ženský a veľmi slovenský film.“ Súhlasíte?

Hoci ide o skupinového hlavného hrdinu, dá sa povedať že dominantnými postavami sú Ilma a Zoja, stará mama a vnučka. Zaujímajú ma ženské postavy, pretože ich nevidím dosť, najmä u nás, a takisto ženské priateľstvá a dynamika vo vzťahoch medzi generáciami, ktoré sú si vekovo vzdialené. Čo sa týka slovenskosti filmu, to je v podstate vedľajší produkt, mojím zámerom bolo podať úprimnú výpoveď, ktorá sa, zhodou okolností, odohráva na Slovensku.

Do filmu ste obsadili aj známe herecké tváre. Ako sa študentke podarilo presvedčiť ich?

Mnoho hercov je ochotných zahrať si v študentskom filme, ak ich projekt zaujme. Je to možno aj priestor vyskúšať si niečo nové, príbehovo ale aj spôsobom práce, ktorý ešte nie je poznačený tým „ako sa niečo má robiť“. Mala som šťastie, že herci, ktorých som do filmu oslovila, boli ochotní spolupracovať a spoločne o postavách diskutovať.


 

Čo všetko musí „klapnúť“, aby ste vôbec mohli nejaký film natočiť?

Nespočetne veľa vecí, ktoré na seba všetky nadväzujú. Keď je napísaný scenár zháňajú sa financie alebo sa plánuje rozpočet, hľadajú sa lokácie, oslovuje sa širší štáb, pripravuje sa obsadenie a potom to všetko musí nejako vyjsť tak, aby všetci ľudia boli dostupní v rovnaké dátumy.

Aká je podľa vás aktuálna situácia v oblasti kinematografie na Slovensku? Sú podmienky pre mladých filmárov dobré?

Čo sa týka podmienok pre začínajúcich filmárov, je tu veľký priestor na zlepšenie. Ponuky v profesionálnom prostredí nie sú nijak zaručené a výziev na vlastné projekty je nedostatok. Samozrejme, záleží na odbore, napríklad kamera alebo zvuk sú remeslá, ktoré sú „praktické“ a, tým pádom, žiaduce. S réžiou je to už trochu iné - aj keď musím povedať, že som mala šťastie, že môj ročník viedol pán Bebjak, ktorý nás zobral na niekoľko jeho natáčaní a naozaj sa nás snažil ukázať nám, ako funguje filmová výroba.

Ženy a tento „priemysel“. Čo do filmov prinášajú?

Ženy vo filme vždy boli, no možno ich je teraz viac vidno. A pomaly dostávajú priestor obsadzovať aj mužmi–dominované pozície. Je skvelé, že máme na Slovensku viac aktívnych režisérok, no trh ani inštitúcie sa tomu ešte stále neprispôsobili, a zábran, ktoré musia prekonať, je stále dosť. Stereotypy pretrvávajú ako v našej spoločnosti, tak v oblasti filmu. Ak chceme vidieť viac komplexných ženských postáv pred kamerou, musí byť viac žien za kamerou. Na to ale najprv treba viesť dialóg, v ktorý stále dúfam.

Venujete sa aj poézii, prenášate ju aj na plátno?

Poézia a film pre mňa fungujú osobitne, hoci som sa párkrát pokúšala ich spojiť. Film je kolektívne dielo, ktoré si vyžaduje extenzívnu spoluprácu všetkých zložiek. Na poéziu si stačím sama, začnem písať a výstup je hneď po dopísaní hotový, čo je niekedy príjemnou zmenou.

 

ALICA BEDNÁRIKOVÁ AKO JU NEPOZNÁTE  

Najväčšiu radosť mi robí: Priatelia.

Najväčší hnev mám z: Nespravodlivosti a hromadnej dopravy.

Hobby: Filmy, divadlo, hudba.

Obľúbené miesto: Istá obec na južnom Slovensku. Posed v lese za Hájikom. Alebo pláž v Skálavíku na Islande.

Obľúbený film: Zvyčajne ten, ktorý vidím naposledy. No je aj mnoho filmov, ku ktorým sa vraciam – Nikto ma nemá rád od Truffaut-a, Lady Bird od Grety Gerwig, filmy Československej novej vlny a, samozrejme, Pelíšky.
 

 

 

 

Autor: Alexandra Janigová

Foto: Archív A.B.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod