Pán Mucha, vy ste vedúci Folklórneho súboru Rozsutec súboru od roku 2012. Mali ste nejaké očakávanie pred nástupom do tejto pozície?
Š.M.: Nemal som hneď na tanieri, že budem šéfom, lebo ja som dlhé roky chodieval robiť Rozsutcu choreografie, réžiu a podobne. Mal som súboru tak trošku pomôcť napredovať, priniesť víziu.
P.B.: Ešte v tom období, keď si nebol vedúci, si nám urobil aj celý jeden výročný program a ten bol prelomový.
Š.M.: Áno, tak sa začala moja éra a náklonnosť k Folkornému súboru Rozsutec. Bola tu vždy dobrá atmosféra, začali sme sa s členmi spoznávať... Trvalo to celkom dlho, približne 7 alebo 8 rokov, čo som sem chodil a mali sme intenzívnu komunikáciu o tom, čo a ako by sa dalo v súbore robiť.
Tvrdím a stále budem tvrdiť, že ja som srdcom „SĽUK–ár“. Nie tanečník, netancoval som v živote SĽUK–u, ale fascinoval ma pán majster Ďuso Kubánka, jeho škola a jeho tancovanie. Bola to pre mňa vízia toho, čo raz chcem robiť, a to som ponúkol Folklórnemu súboru Rozsutec. Že budem mať ucelené programy, ktoré budú mať dramaturgiu a dej, že to nebude iba číslo o čísle – spev, tanec, spev, tanec, ale bude to mať príbeh. Dostal som zelenú od bývalého vedenia, že to môžem skúsiť v programe k 45. výročiu, a tam sa to začalo.
P.B.: Bol to pre nás úplne nový prístup, ktorý nám priniesol nové obzory a všetkým sa to páčilo. Do jeho spôsobu práce sme sa zamilovali a chceli sme ho všetci, tak potom sa nám to aj podarilo presadiť a Štefan prišiel sem k nám. Nenadarmo sa hovorí, že jedna osobnosť dokáže zrazu zmeniť smerovanie celej veľkej skupiny ľudí. My sme takéhoto človeka v podobe Štefana Muchu dostali. Našťastie, nahrala tomu aj iná okolnosť...
Š.M.: Áno, tou okolnosťou je, že mám manželku z tohto súboru. Toto zahralo dosť veľkú rolu.
P.B.: Všetko sa to tak spojilo.
Keď ste, pán Mucha, mali predstavu, že by ste chceli robiť svoje predstavenia tak, ako to robí SĽUK, môžete s odstupom času povedať, že sa vám to darí?
Š.M.: Áno, môžem povedať, že tejto predstavy sa viac–menej stále držím.
P.B.: Je to taký prístup a tanečný štýl, ktorým v tancoch zobrazujeme aj dej, máme krásnu scéniku, všetko to je výstižné.
Spomenuli ste prelomový výročný program. Ktorý to bol?
P.B.: Bolo to 45. výročie, ktoré malo názov Rezbárov divotvorný sen a Štefan nám urobil taký program, že to bolo niečo nádherné. V tom predstavení mal Rezbár sochy, ktoré postupne ožívali. Ľuďom sa to veľmi páčilo a odvtedy už robí výročia iba on.
FS Rozsutec máva výročné 5–ročné programy?
P.B.: Áno, všetky súbory na Slovensku to tak majú.
M.S.: Býva to 5–ročnica, ale s výnimkou kovidu, kedy sme museli predstavenie 2–krát posúvať. Tým pádom posledný výročný program nebol po 5, ale až 7 rokoch, keď sa zrušili opatrenia a mohli sme znova vystupovať.
Š.M.: Presne tak, teraz sme mali na prípravu iba 3 roky. Takže to bolo ťažšie a o to je to ťažšie teraz, lebo sa nám aj zmenili generácie. Momentálne máme nových mladých ľudí, máme teraz ansábel od 15 rokov a najstaršia je tu asi 30–ročná alebo 30–ročný. Takže strednú generáciu nemáme, skôr tú mladšiu, ktorá k nám teraz prišla, dá sa povedať, že vo veľmi dobrej spolupráci s detským folklórnym súborom Lieska, s ktorý spolupracujeme. Učia tam naši tanečníci, alebo pomáhajú Vierke Poliakovej Hriechovej, ktorá tento DFS vedie. Ona tam vychováva tanečníkov, ktorí potom prídu sem do Rozsutca a od nás pokračujú ďalej. To naznačuje, že cesta, pre ktorú sme sa my ako súbor rozhodli, prináša ovocie a už máme aj takých profesionálnych a technicky dobrých tanečníkov, ktorí pokračujú v SĽUK–u alebo v Lúčnici.
Nedávno ste robili konkurz do súboru. Kto sa ho môže zúčastniť? Máte vekovú hranicu alebo musí mať záujemca skúsenosti z folklóru?
P.B.: Máme vekovú hranicu 14 až 15 rokov, ale budúci člen nemusí byť hotovým tanečníkom, pretože my nie sme ako Žilina takí vychytení, že by tu bolo toľko záujemcov. Máme takú politiku, že zoberieme každého, ale dáme mu skúšobnú dobu 3 mesiace. Keď vidíme, že sa ten človek veľmi snaží aj keď nie je až taký dobrý tanečník, tak si ho necháme. Ale keď je dobrý, ale nesnaží sa vôbec, tak nech ide preč. Neviem, či sme niekomu niekedy povedali na konkurze že: „Teba neberieme..." Prípadne sa človek môže presunúť do speváckej zložky súboru, ak má dobrú intonáciu a hlas.
Š.M.: Na margo toho poviem, že tu máme pár takých výnimiek, tanečníkov, ktorých sme sa po konkurze rozhodli zobrať, aj keď sme si mysleli, že nevydrží, nemá predpoklady. No nakoniec sa ten človek do toho tak „zažral" a vynaložil také obrovské úsilie, že nás prekvapil a o rok, o dva bol z neho sólista. Samozrejme, choreografia sa dá naučiť aj za dva týždne, ale nebude dostatočne dobre technicky zvládnutá.
P.B.: Len tak pre predstavu – priemerný tanečník, ktorý k nám príde alebo taký ten trošku slabší sa dostane na javisko približne po roku, závisí aj od talentu. Naše tance sú náročné. Na rozdiel od toho, keď príde speváčka, ak dobre spieva, za dva týždne môže ísť na javisko.
Chodí sa aj v rámci folklóru do tanečného dôchodku?
Š.M.: V minulej generácii odchádzali ľudia do tanečného dôchodku väčšinou preto, že si založili rodiny a tým pádom už nestíhali tréningy. Alebo je zvykom, že keď máme výročie, tak v danom roku jednoducho určitá generácia skončí a odíde niekoľko členov zároveň. V našom súbore bola nevýhodou aj korona. Pred ňou sme mali pretlak tanečníkov, mali sme Á–čko a B–čko, čo znamenalo dvojité tréningy, lebo inak sme nestíhali. Po korone to však zmizlo, všade folklór zanikal, zanikali folklórne telesá.
P.B.: Ale vydržali sme to. Akonáhle sa dalo vystupovať aspoň v 3 pároch, tak sme chodili, nacvičovali.
Š.M.: Ale teda ten tanečný dôchodok záleží iba od toho, ako sa človek cíti. Máme aj tanečníka, ktorý odišiel s jednou generáciou a teraz po čase mu ten folklór chýbal, tak sa vrátil a funguje s touto 15–ročnou generáciou. Je im zároveň aj takým vzorom, ukazuje im, ako má čo byť a usmerňuje ich. Aj Peter Brxa je u nás príkladom nestarnúceho tanečníka a pedagóga. Koľko rokov si už v súbore?
P.B.: Od roku 1985, takže 40 rokov.
K 50. výročiu založenia FS Rozsutec vydala Júlia Marcinová, bývalá členka súboru, knihu A veru, Rozsutec. Pripravujete podobné prekvapenie aj teraz?
Š.M.: Keďže oslavujeme prakticky už po 3 rokoch, nestihli sme pripraviť nič podobné ako na päťdesiatku. Ono sa to zdá, že je to dlhý čas, ale len príprava knihy zabrala 1 a pol roka intenzívnej práce, pre Júliu určite aj viac.
My sme teraz v podstate rok len hľadali a vymýšľali tému, ktorá by sa k nášmu súboru hodila. Pripravili sme veľmi pekný program, diváci uvidia niečo aj zo starých vecí, ktoré sme trošku, ako sa to povie po novom, „upgradovali", premenili. Hovorím teraz konkrétne o karičke, ktorú sme predviedli aj na festivale v Terchovej. Mnohé bývalé tanečnice ju poznajú v pôvodnej verzii a mysleli si, že to nebude dobré. Ale keď videli výsledok aj s novou hudbou, zapáčil sa im.
P.B.: Na našom výročnom programe spolupracujeme s hudobným skladateľom Petrom Jantoščiakom, ktorý nám ponúkol do jednotlivých čísiel zaujímavé hudobné aranžmány. Sú novátorskejšie a umeleckejšie, a naozaj veľmi pekné.
Š.M.: Môžem povedať, že súčasný program je špecifický, posúva nás zase viac k profesionálnemu prejavu. Dohodli sme sa, že do príprav sa zapojí aj Milan Smoleňák, ktorý k nám prišiel ako tanečník z Lúčnice a predpokladáme, že raz bude pokračovať v mojej a Petrovej práci. Venoval sa spolu s manželkou výskumu tancov na Kysuciach, čo je oblasť, ktorú sme doteraz nemali spracovanú, ak vyjmeme Terchovú. Do programu vytvorili choreografie z tejto oblasti.
M.S.: Ja som pôvodne prišiel k Rozsutcu ako kamarát z iného súboru – Vagonár z Popradu. Keďže som si tu tiež našiel manželku, presťahoval som sa do Žiliny a ostal v Rozsutci pracovať ako tanečník a neskôr aj ako tanečný pedagóg a dokonca sme teraz aj s mojou manželkou Alžbetkou dostali možnosť vytvárať aj nové choreografie.
Š.M.: Zmeny, ktoré robíme po hudobnej aj tanečnej stránke budú otvárať u niektorých ľudí otázku, prečo sme sa nedržali toho tradičného. Ja sa, naopak, pýtam, prečo by sme sa mali? Áno, dodržiavame veľa aj z toho pôvodného, ale dovolíme si experimentovať. Hudobný aranžmán je umeleckejší a profesionálnejší, a tomu sme museli prispôsobiť aj choreografie. Vďaka novej muzike sa naši hudobníci síce vytrápili, ale na druhú stranu aj zlepšili. Dostali ťažké partitúry, ktoré hrá na pódiu 12–členný orchester a keď to divák vidí a vypočuje si to , bude to pre neho ohromujúce.
Každý výročný program má určitú tému, tentokrát sú to Cesty domov. Čo si pod týmto názvom môže divák predstaviť a ktoré oblasti Slovenska spracovávate?
P.B.: Prvé pásmo bude Kysucko–Terchovské, ďalšie sú Liptovské, Horehronské a východniarske.
Š.M.: Dosť dlho sme hľadali námet a možnosti a s touto témou vracania sa domov som sa vedel stotožniť. Lúčenie a prichádzanie znovu domov bolo niekedy veselé a niekedy zase veľmi smutné a celé to v nás všetkých zarezonovalo.
P.B.: Tých návratov je veľa. Či už to boli drotári odchádzajúci do sveta alebo dievča, ktoré odišlo do ťažkej služby, chlapec, ktorý odišiel do vojny, alebo aj liptovskí murári, ktorí merali cestu za robotou až do Viedne a po dlhej dobe prišli naspäť domov...
Š.M.: Pri murároch sme nemali veľa možností na robenie výskumu, pretože liptovské murárske cechy už zanikli. Peter Jantoščiak čerpal melódie z dediny Bobrovec, my sme sledovali videá, aby sme vedeli, čo všetko sa tam robilo. To bude pre diváka tiež príťažlivé, že sme zapojili veľa scéniky a hrania, budú tam žartovné momenty, ale aj symbolika, hádanky. Nechcem priveľa prezrádzať. Nech posúdia diváci, čo sme vymysleli a či sa nám to podarilo. Ja si myslím, že každý z nás dal do toho celé svoje srdce či po muzikantskej, tanečnej, choreografickej stránke. Zase ukážeme prerod Folklórneho súboru Rozsutec na niečo nové.
Koľko trvá príprava celého programu, ak sa bavíme aj o výskume, ktorý tomu predchádza?
Š.M.: V priebehu celých troch rokov sme hľadali a získavali materiál – melódie, nahrávky, videá. Museli sme sa držať toho pôvodného originálu, ale s posunom k súčasnosti. Keď predsa tancuje 15–ročný chlapec, nebude to vyzerať rovnako, ako keď tancoval 60–ročný chlap. A hlavne, to, čo robíme my, je javisková forma, čomu musíme prispôsobiť aj všetky činnosti, ktoré sme chceli v deji zachytiť.
P.B.: Pre diváka vytvárame obrazy, ktoré budú emotívne a pekné.
Š.M.: Za posledný rok sme počas sezóny ako súbor veľa nevystupovali, dokonca sme obmedzovali aj dovolenky, všetci veľa robíme, trénujeme. My už teraz vidíme na členoch súboru, že sú unavení, pretože od januára tohto roku nepretržite nacvičujeme. Ale je nám všetkým jasné, že v deň „D“ únava pominie a vystrieda ju adrenalín, radosť a eufória .
A čo kroje? Máte všetky k dispozícii alebo museli vznikať aj nové?
Š.M.: Keď som prišiel do Rozsutca, bol som veľmi nadšený tunajšou krojárňou a tým, aké projekty sa dajú aj vďaka nej robiť, keďže Rozsutec má kroje z mnohých regiónov. A to ma práve lákalo odjakživa.
V období príprav programu sme sa veľa venovali krojom, ktoré pre nás vyrába Martin Šimko a pomáha nám aj po výtvarnej stránke vytvoriť kostýmy. Je pre nás veľkým prínosom, pretože sa nebojí prijať výzvy, používať aj iné ako pôvodné materiály a zároveň zachovať originalitu. Nerobí mu problém dohľadať si reálny dobový vzhľad odevu. Výzvou bolo aj prispôsobiť kroje tomu, že tanečníci sa musia pri jednotlivých obrazoch rýchlo prezliekať, mnohokrát majú na to aj menej ako 2 minúty.
Na konci novembra vás teda čakajú tri dni, počas ktorých odohráte predstavenia. Lístky sú už v predaji?
Š.M.: Lístky sú v predaji od 20. októbra. Snažíme sa v prvom rade vyjsť v ústrety bývalým členom súboru, a tak sme sa tento rok rozhodli garantovať každému z nich jeden lístok, ak oň prejaví záujem. Rozbiehame tiež rokovania s divadlom o tom, že po novom roku, približne vo februári/marci by sme začali tento program reprízovať, aby ho malo možnosť vidieť čo najviac ľudí.
P.B.: Máme skúsenosť z predchádzajúcich ročníkov, že nielen premiéry, ale aj reprízy bývajú vypredané a majú veľký úspech.
Š.M.: Musím povedať, že sme naozaj veľmi radi za možnosť byť tu, v Mestskom divadle Žilina, ktoré nám poskytuje zázemie. Máme tu k dispozícii scénu, ktorú už poznáme a vieme, čo si môžeme, prípadne nemôžeme dovoliť. Konzultujeme s technikmi, navzájom sa tu poznáme, riaditeľ nám vychádza v ústrety, a to je pre nás obrovská výhoda. Mnohé iné telesá také šťastie nemajú. A chcem spomenúť aj mesto Žilina – nemať primátora a poslancov, ktorí za nami stoja, zrejme by sme skončili ako mnohé súbory, ktoré po korone skrachovali a skončili. Zároveň oni vidia aj našu prácu a snahu, keďže reprezentujeme Žilinský kraj na vystúpeniach doma aj v zahraničí, na ktorých prezentujeme hlavne Terchovú, ktorú máme ako súbor vo vienku a dopĺňame to ostatnými oblasťami.
Popri náročných prípravách výročia, ktoré momentálne vrcholia, stihnete spraviť aj vianočné vystúpenie?
Š.M.: Náš autorský vianočný program sme tento rok úplne vypustili. Mestu sme ale prisľúbili našu účasť na vystúpení na vianočných trhoch. Tu teda odprezentujeme ukážky z vianočného programu, pričom sa budeme zameriavať najmä na koledy a spevy, samozrejme, bude aj trochu tanca. My chápeme, že naši tanečníci sú za tento rok naozaj vyčerpaní, a tak som stopol viacero vystúpení vrátane vianočného programu. Nemáme kapacitu nacvičiť si niečo navyše, keďže je pre nás momentálne podstatné výročie, kde smerujeme všetku energiu.
Príprave takéhoto veľkého programu určite prináša aj nemalé náklady. Kto všetko vás v tomto smere najviac podporil?
Š.M.: Náš program Cesty domov z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Značnú podporu nám v tomto smere poskytlo aj mesto Žilina, Žilinský samosprávny kraj a mnohí prajní sponzori. Samozrejme im všetkým patrí z našej strany veľká vďaka.
Š.M: Chcel by ešte na záver povedať, že si myslím, že FS Rozsutec má na slovenskej folklórnej scéne svoje nezameniteľné miesto a svoju váhu a bude ju mať, kým v ňom budú ľudia, ktorí budú chcieť na sebe tvrdo pracovať a kým bude divákom prinášať také nezabudnuteľné zážitky, ako je tomu doteraz.
