Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

15. november 2018 | Leopold

Rozhovory

Ikona reportážnej fotografie, Jan Šibík, navštívil Žilinu

Bol pri páde Berlínskeho múru, zamatovej revolúcii v Československu, bol svedkom masakry v Sierra Leone či Libérii. Od roku 1985 cestuje Jan Šibík do tých kútov sveta, kde vojnové konflikty a prírodné katastrofy po sebe zanechávajú hrôzostrašné stopy. Známy reportážny fotograf, ktorého práce najčastejšie vidíme v českom časopise Reflex, sa minulý víkend pohyboval i v uliciach Žiliny. Spolu s výhercami, ktorí sa zapojili do súťaže Žilinského večerníka o účasť na jeho fotografickom workshope. My sme ho na chvíľu vyrušili a položili mu pár otázok.

16.05.2013 | 14:56

Keď porovnáte časy, keď sa vyvolávali fotografie v tmavej fotokomore a teraz, ktorý má pre vás väčšie čaro?


Nerozlišoval by som to. Pre mňa je dôležitá súčasnosť. To, že sa fotografia výrazne zmenila, a že namiesto vyvolávania vo vývojke pracujete s počítačom, je mi v podstate jedno. Pre mňa je dôležitý výsledok. Plno fotografov v sebe chová akúsi sentimentálnosť k dobe, keď fotili na film a vyvolávali fotografie, sentimentálnosť k zrnu, ktoré bolo vtedy hlavný prvok fotografie. Teraz nie je zrno, je pixel, ale dôležité ostali samotné fotografie.
 

Dvadsať rokov ste verný časopisu Reflex. Mali ste pritom aj lákavé ponuky z USA. Prečo ste ostali v Česku?

Pretože som v Reflexe spokojný. Umožňuje mi cestovať a fotografovať tie svetové udalosti, na ktoré sa najviac zameriavam, a aj ich publikovať, čo je v dnešnej dobe absolútny luxus. Nesmierne rýchlo ubúdajú časopisy, ktoré majú záujem o tento druh fotografie, a tí, ktorí sú ochotní investovať tisíce eur do ciest. Pritom si môžu fotografie kúpiť vo fotobanke za desiatky eur. Tým, že kríza výrazne postihla Česko, aj počet mojich ciest sa zmenšil, preto si chcem na niektoré zarobiť a začal som robiť aj workshopy. Robí to veľa skvelých fotografov v zahraničí, pretože zrazu nemajú zákazky. Končia tlačené časopisy, presúvajú sa na internet a tam fotografia nemá hodnotu ako v časopise. Má hodnotu niekoľkých hodín. Bojím sa, že väčšina médií bude onedlho internetových. Mladá generácia nemá potrebu ľahnúť si na gauč a mať v ruke noviny.

 


Takže tlačené médiá podľa vás zaniknú.
Rád by som sa mýlil. Ale mám pocit, že nástup digitálnej techniky a internetu je raketový. Tlačeným médiám by som dal maximálne 5 rokov. Nemyslím, že zaniknú všetky, ale budú sa musieť prispôsobiť záujmu ľudí. Niekomu to pripadá ako „zbulvárnenie“, ale podľa mňa ide o prispôsobenie sa témam, ktoré zaujímajú väčšinu publika. Malý príklad: počas udalostí v Iráne, kde protestujúci boli odsúdení na trest smrti, som išiel za šéfredaktorom s tým, že to je zásadná vec, ktorú by som chcel fotiť. Práve ale zomrel Michael Jackson. Kam myslíte, že som išiel? Do Teheránu alebo do Los Angeles? Do Los Angeles. To sú kompromisy, ktoré musím byť ochotný prehrýzť.

 

(Foto: Jan Šibík s účastníkmi fotografického workshopu.)

 


Ste svedkami rôznych konfliktov vo svete a takmer vždy ide o veľmi ťažké situácie. Aké sú vaše priority v živote, keď to všetko zažívate?

Ťažká otázka. Som emocionálny človek, takže to vo mne vrie. A nedokážem byť nestranný. Lepšie sa mi fotí na tej strane, kde cítim pravdu. Ale žiadna vojna nie je spravodlivá. Nikdy nie je spravodlivá smrť, a tá býva na obidvoch stranách. Keď bol konflikt v Bosne, bol som na strane Bosniakov, pretože mi pripadalo, že konflikt začali Srbi. Aj keď potom obidve strany začali robiť zverstvá. Pre mňa je dôležité niečo takéto kultivovane zaznamenať. Je pre mňa satisfakcia, keď sa mi to podarí. Čo sa týka priorít, kedysi by som odpovedal, že to je fotografia. Pred niekoľkými rokmi som zistil, že sú dôležitejšie veci. Pre mňa je teraz najdôležitejšia priorita priateľka a syn, a potom sloboda. Hneď tesne za tým je fotografia. Som spokojný človek, pretože robím to, čo ma baví, a dokonca ma to živí. Len sa bojím, že to nebude navždy.
 

Pamätáte si na svoje prvé stretnutie so smrťou? Čo to s vami robilo a čo to robí dnes?

Asi vás odpoveď prekvapí. Väčšina ľudí má pocit, že keď som videl stovky mŕtvych, po čase si zvyknem. Ale na smrť sa nedá zvyknúť. Som z toho v tranze, skoro ako prvýkrát. Prvý raz to bolo v decembri 1998 po zemetrasení v Arménsku. Bolo to drsné - spadnuté panely škôlky, mŕtve deti. Čo sa zmenilo, je to, že zo začiatku som nebol schopný takéto zábery fotiť. Ale obdivujem policajných fotografov, ktorí musia zdokumentovať nehodu tak, ako sa stala. Mne sa z toho robí zle. Plno fotografov povie, že si na smrť zvykli, ale podľa mňa „machrujú“.
 

Potrebujete si niekedy od fotografovania oddýchnuť? Máte obdobie, kedy nechcete fotoaparát ani vidieť?

Nie, neviem si predstaviť niekde jazdiť bez fotoaparátu. Oddýchnuť si, to áno. Keď niekde som, maximálny čas chcem tráviť fotením. Potom doma idem s kamarátmi alebo priateľkou von, užívam si teplú vodu a čistú vaňu, kde môžem hodinu ležať. Tieto drobnosti si užijete vtedy, keď ich istú dobu nemáte. Ale bez fotoaparátu si viem predstaviť tak jeden deň, dva dni už nie. To sa nestalo od doby, čo fotografujem. <

 

Jan Šibík
V súťaži Czech Press Photo získal celkom 42 ocenení, z toho dvakrát hlavnú cenu. Trikrát bol ocenený vo Fuji Press Photographer a dvakrát získal hlavnú cenu na medzinárodnej súťaži Golden Prisma Award. Je laureátom Ceny 1. júna, ktorú udeľuje mesto Plzeň za šírenie myšlienok demokracie a obhajobu ľudských práv. V roku 2000 zorganizoval humanitárnu akciu „Podajte ruky deťom zo Sierra Leone“, o štyri roky neskôr projekt „Chcem ešte žiť!“ na pomoc chorým AIDS v ukrajinskej Odese. Vydal fotografické publikácie Keby všetky slzy sveta (1997), Diabol v nás (2001) a Stories, ktorá mapuje jeho prácu v rokoch 2001 – 2005.

 

Veronika Cvinčeková, Anna Metlická
Snímky Anna Metlická, Jan Šibík

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA SOBOTA
5 °C
3 °C
-2 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod