Ján Peťko alias Johny. Ako sám hovorí, má 47 rokov, je šťastne slobodný, má 8-ročnú dcérku, a čo je najdôležitejšie, je ťažký alkoholik. „Som závislý od alkoholu. Jednoducho neviem piť,“ povedal o sebe hneď v úvode na besede v Krajskej knižnici v Žiline. O ňom, jeho každodennom boji s alkoholom i celkovo o alkoholizme – metle ľudstva, sme sa spolu pozhovárali.
Kedy ste sa prvýkrát dostali k poháriku?
Ak nerátam to obliznutie, keď malým deckám dajú liznúť penu z piva, tak to bolo v 8. triede na základnej škole. Z takého protestu, aby som sa dostal do partie. Učil som sa na jednotky, mali ma za bifľoša a ja som chcel zapadnúť. Pridal som sa k vyvrheľom, začal som pofajčievať a popíjať čučo. Z neho som mal aj prvú opicu.
Mali ste obľúbený alkohol?
V tej dobe, za komunistov, sa väčšinou pila borovička a rum. Vodku skoro nikto nepil a kto si dal stock, ten bol považovaný za frajera. Takže pil som borovičku, pivo a tiež víno. Červené.
Odkiaľ ste brali ako chalan na alkohol peniaze?
Od mladších študentov, „somrovali sme“. Potom peniaze, ktoré som od našich dostával na stravné lístky a tiež som chodil makať. Celé prázdniny som pásaval kravy, takže som si niečo zarobil. K tomu som chodil závodne tancovať spoločenské tance, hrával som futbal. Dosť som pendloval medzi Žilinou a Gbeľanmi a dostával som vreckové, aby som si kúpil trebárs horalku alebo hranolčeky, no a mal som tak hneď na pivo. Každý deň som si kúpil škatuľku Marsiek, stáli vtedy štyri koruny. Celkovo v tej dobe nebol problém zohnať peniaze na chľast alebo sa pri niekom „zviesť“. Na gymnázium som chodil do výberovej triedy, kam chodili deti komunistických pohlavárov a doktorov, a občas spolužiak dobre situovaných rodičov niečo na pitie doniesol. Vždy to boli nejaké fajnové koňaky. Potom, tým, že som hrával futbal za Gbeľany, každý utorok a štvrtok bol tréning a po tréningu sa šlo do krčmy, kde inde? A v piatky, soboty bývali zábavy v Nededzi, v Mojši... Tam som už šiel párkrát riadne do kolien.
Aký typ alkoholika ste boli?
Trepal som somariny, bavil som ľudí. To som bral ako svoju povinnosť. Robil som zo seba šaša, ale triezvy som to robiť nevedel. Preto mi ostala aj prezývka „blázon Johny“.
Kedy ste si uvedomili, že máte problém s alkoholom?
Po tom, ako ma nevzali na vysokú školu (chcel som ísť za herca), šiel som robiť do pridruženej výroby do pivovaru. To bolo tesne pred revolúciou. V pivovare som mal pivo zadarmo. Na tú dobu som aj zarábal veľké peniaze a cez víkend, keď som sa vrátil domov, sa išlo do baru. Potom som šiel do Bábkového divadla do Košíc na konkurz. Hľadali nevyštudovaných elévov. Vzali ma a začala sodoma a gomora. Býval som na slobodárke, na siedmich poschodiach dievčatá, na jednom chalani. Keďže som hrával na gitare, hrával som dievčatám na izbách – vždy ktorási oslavovala. Alkohol tiekol potokom. A tam som mal prvé ranné absťáky.
Ako sa to prejavovalo?
Trasenie, ťažko sa ti dýcha, je ti mŕtvolne zle, zima, teplo, potenie... A čo je najhoršie, ja som každé ráno hral dve predstavenia pre deti. A vieš si predstaviť, že ti je zle, ťahá z teba ako zo suda? Tak čo urobíš? Klin sa klinom vybíja - tak som začal s prvými popravkami – pol deci a pivo hneď ráno, aby som sa oklepal. Tak u mňa vznikala závislosť tzv. hladinkového alkoholika. To znamená, že po celý deň som musel mať istú dávku promile, aby som bol schopný robiť a potom som sa dorazil až večer.
Koľko ste za deň vypili?
V posledných štádiách alkoholizmu to boli 2 litre tvrdého denne alebo 4-5 litrov červeného vína s kofolou. Pravdaže, nie na posedenie, ale v rámci celého dňa. Napríklad v Žiline som robil vo Frontinuse, čítal som správy v TV Sever, hral v divadle Archa. Popritom som chodil do Martina na hosťovačky. Celý deň som mal robotu. Bol som vorkoholik. Počas dňa som neustále popíjal. V noci som sa vždy „dorachotil“ a ráno som tú hladinu musel vyrovnávať. Znie to neuveriteľne, neznesiteľne, ale je to pravda. Alkoholik potrebuje obrovské množstvo chľastu, aby zažil ten pocit, že mu je na chvíľu dobre.
Robili ste niečo preto, aby ste sa z toho dostali?
Keď som sa po skončení herectva na VŠMU vrátil do Žiliny a robil som v už spomínaných médiách, asi trikrát som počas roka skončil v Bytčici na zastavení ťahu. Robil tam vtedy doktor Chaban, najväčšia kapacita tu v Žiline. Vzal si ma pod patronát. Povedal mi: „Jano, máš 24 a je z teba troska, už tretíkrát si tu v Bytčici zavretý a nechceš ísť na liečenie...“ Robil so mnou experimenty, dával mi akupunktúru do uší, ale nepomáhalo to. Nakoniec som sa nechal prehovoriť. Šiel som na liečenie do Veľkého Zálužia. Vtedy ešte fungovala tzv. antabusová liečba. No vydržal som tri mesiace a jedného dňa som ten antabus pekne krásne prepil. Celé roky som potom chodil na zastavenie ťahu. Mesiac som nepil, potom som bol zase dva-tri mesiace v kuse v liehu a znova som šiel na zastavenie ťahu.
Ako to pokračovalo?
Po treťom neúspešnom pokuse o samovraždu som šiel o 10 rokov neskôr na druhé liečenie do Pezinka. A to sa zadarilo. Už sa neliečilo antabusom, ale terapeutickými sedeniami. Tam ma niečo „osvietilo“ a držal som sa 12 rokov.
Kam ste šli po liečení?
Pravdou je, že som po liečení vypadol zo Slovenska. Mal som tu toho plné zuby. Nikto ma už nepoznal inak, len ako toho ožrana Johnyho. Lebo zákonite skončíš v 5. cenovej skupine, spávaš po staniciach. Ja som bežne zaspal kdesi s poslednými „pobudami“. Ono, každý alkoholik nakoniec skončí pri kontajneri, je to len otázka času, kedy. Ja som bol totálna troska a po druhom liečení som sa chcel vyhnúť krčmám, prostrediu, v ktorom som dovtedy žil. Cítil som, že potrebujem zmeniť všetko. Odišiel som do Anglicka.
Ako bolo v Anglicku?
Začal som zametať ulice, umývať autá, potom som robil fušky na stavbe a spravil si stavbársku živnosť. Bál som sa tam spustiť, lebo som vedel, že by mi tam nemal kto dať pomocnú ruku a skapal by som na ulici... Nejaký pud sebazáchovy. Asi preto som nepil. No po ôsmich rokoch mi to tam už nič nové nedávalo a vrátil som sa domov. Nastúpil som znova do médií. Narodila sa mi dcérka, potom ale prišli nejaké vzťahové problémy, stal sa mi pracovný úraz, prišli depresie, a tak sa stalo, že po 12 rokoch som si opäť raz „vydrúzgal“. No a dopadlo to strašne, znova počas roka som bol trikrát na psychiatrii tu v Žiline, zrecidivoval som.
Čo sa dialo predtým, ako ste si znova vypili?
Bol to nenormálny boj. Dáš si, nedáš si? Stále dokola. Ale základné pravidlo abstinencie je, že si nemôžeš dať ani len hlt, lebo do toho spadneš znova. To je to isté ako u narkomana, nemôžeš si povedať, že si dáš len trošku dávky... neexistuje. Hladina sa u alkoholika vypestuje ako u narkomana, dáš si gram, potom dva, päť a potrebuješ viac, až si dáš zlatú dávku a dovidenia. Rovnako to má aj alkoholik - potrebuje toho chľastu nenormálne množstvo. Stále viac a viac, až prídeš do takého štádia, že sa prepiješ do triezva. Potom môžeš liať alkohol do seba po litroch, nezaberie nič. Si stále triezvy, je ti nenormálne zle, telo a mozog sa zbláznia a vtedy človek väčšinou dostane delírium. Jediná záchrana je ísť okamžite do nemocnice na psychiatriu, lebo ten stav je smrteľný, a pokúsiť sa zastaviť ťah. Ten som ja absolvoval asi tridsaťkrát. Znamená to, že ťa napichajú na infúzie, dajú ti pri ich dobrej vôli akési injekcie do zadku na upokojenie, dostaneš diazepam a nezostáva nič iné, len dúfať, že to možno prežiješ bez následkov...
Teraz ale znova nepijete. Čo vás nakoplo?
Keď som skončil trikrát na psychiatrii a doslova som ušiel hrobárovi zázračne z lopaty, nenormálne som sa zľakol. Počas tej poslednej hospitalizácie som totiž cítil, že zomieram. Tri dni som bol v akejsi agónii a vôbec nič si nepamätám. Pomyslel som si, že teraz, keď chcem žiť pre svoju dcérku, tak mám zomrieť? To bola taká facka, že som si povedal a zaprisahal sa, že už nikdy viac. A začal som písať knihu.
Kniha sa volá Démon chlast I. Nalej, hrozí vytriezvenie...! Ako sa rodila?
S myšlienkou, že napíšem knihu, som koketoval dávno. Začal som ju písať pred štyrmi rokmi a vždy, keď som napísal nejakú kapitolu, nevedel som, či to bude mať význam alebo nebude. Tiež som myslel na svojich rodičov – že ak to mám všetko popravde dať na papier, tak naši skolabujú... Myslel som si, že to vydám až po ich smrti. Ale po tom poslednom zážitku so smrťou som si povedal, že niekto hore asi chce, aby som tu ešte bol, že tu zjavne mám na svete nejaký zmysel a význam, že to, čo sa za tie roky so mnou dialo, sa dialo pre niečo... Dostal som totiž toľko šancí na život. Dnes som presvedčený o tom, že to bola posledná šanca a ak by som ešte raz, nedajbože, zrecidivoval, bol by to môj definitívny koniec... Rozhodol som sa, že to musím dať všetko na papier, kým nie je neskoro...
So svojou knihou, so svojím životom chodíte aj po besedách. Stretávate sa so študentmi, dokonca so žiakmi. Čo sa pýtajú? Načo sú zvedaví?
Ja som začal piť v 8. ročníku, tak to beriem tak, že je najvyšší čas podchytiť už tieto decká. Rady počúvajú príbehy druhých ľudí. Druhá vec je, čo tvrdím, bohužiaľ, že takmer v každej druhej rodine na Slovensku sú deti konfrontované s alkoholom. Či je to u tatka, starého tatka, mamky, ujca alebo u strýka. Tie decká nevedia, prečo sa ten dotyčný tak správa, prečo ho trasie, prečo uteká do krčmy, prečo sa háda so ženou... Sú vďačné, že sa im to snažím priblížiť. Beseda končí spoločnou diskusiou. Mnohokrát aj po besede tam ostane nejaký, čo sa chce o tom porozprávať sám. Decká sa mi tiež priznali, že chodia na pivo. A čo je zarážajúce, nielen chalani, ale aj dievčatá. Ďalší alarmujúci fakt je, že v dnešnej dobe je na liečení pomaly viac žien ako mužov.
Čo myslíte, čím alkohol láka ľudí?
Najväčšia hlúposť je to, že je to u nás tolerovaná droga. Nie je za to nejaký postih dovtedy, kým niečo pod vplyvom alkoholu neurobíš – nabúraš, niekoho zbiješ, zabiješ, niečo ukradneš. A čo je najhoršie, v televízii naň chodia reklamy. Je to naše „kultúrne dedičstvo“. Je to naša tradícia – aj tí naši píjavali, aj my píjať budeme. Veď starí tatkovia tiež pili... Ale zase pili domácu pálenku, od rána do večera makali na roliach. Dali si štamprlík, zajedli slaninku, chlebík a znova makali. Dnes síce nie sú krčmy také preplnené ako kedysi, ale ľudia pijú viac doma. Tiež sú k alkoholu tolerantní aj samotní rodičia. Pretože aj oni si dali, keď boli mladí, tak prečo by nedopriali svojim deťom? A to je choré.
