Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

23. august 2019 | Filip
| 18°C

Z regiónu

Johny Peťko: Alkoholik potrebuje množstvo chľastu, aby mu bolo aspoň na chvíľu dobre

Alkohol sa stal v jeho živote číslom jeden. Celý deň rozmýšľal nad tým, kde zohnať prísun alkoholu a kde naň zohnať peniaze. V abstinencii mu teraz pomáha dcérka Terezka a autobiografická kniha s príznačným názvom Démon chlast I. s podtitulom Nalej, hrozí vytriezvenie...!, ktorú napísal.

23.01.2018 | 15:14

Ján Peťko alias Johny. Ako sám hovorí, má 47 rokov, je šťastne slobodný, má 8-ročnú dcérku, a čo je najdôle­žitejšie, je ťažký alkoholik. „Som závislý od alkoholu. Jednoducho neviem piť,“ povedal o sebe hneď v úvo­de na besede v Krajskej knižnici v Žiline. O ňom, jeho každodennom boji s alkoholom i celkovo o al­koholizme – metle ľudstva, sme sa spolu pozhovárali.

Kedy ste sa prvýkrát dostali k poháriku?
Ak nerátam to obliznutie, keď malým deckám dajú liznúť penu z piva, tak to bolo v 8. triede na základ­nej škole. Z takého protes­tu, aby som sa dostal do partie. Učil som sa na jed­notky, mali ma za bifľoša a ja som chcel zapadnúť. Pridal som sa k vyvrheľom, začal som pofajčievať a po­píjať čučo. Z neho som mal aj prvú opicu.

Mali ste obľúbený alkohol?
V tej dobe, za komunis­tov, sa väčšinou pila bo­rovička a rum. Vodku sko­ro nikto nepil a kto si dal stock, ten bol považovaný za frajera. Takže pil som borovičku, pivo a tiež víno. Červené.

Odkiaľ ste brali ako chalan na alkohol peniaze?
Od mladších študentov, „somrovali sme“. Potom pe­niaze, ktoré som od našich dostával na stravné líst­ky a tiež som chodil makať. Celé prázdniny som pásaval kravy, takže som si niečo zarobil. K tomu som chodil závodne tancovať spoločen­ské tance, hrával som futbal. Dosť som pendloval medzi Žilinou a Gbeľanmi a do­stával som vreckové, aby som si kúpil trebárs horal­ku alebo hranolčeky, no a mal som tak hneď na pivo. Kaž­dý deň som si kúpil škatuľku Marsiek, stáli vtedy štyri koruny. Celkovo v tej dobe nebol problém zohnať pe­niaze na chľast alebo sa pri niekom „zviesť“. Na gymná­zium som chodil do výbero­vej triedy, kam chodili deti komunistických pohlavárov a doktorov, a občas spolu­žiak dobre situovaných rodi­čov niečo na pitie doniesol. Vždy to boli nejaké fajno­vé koňaky. Potom, tým, že som hrával futbal za Gbeľa­ny, každý utorok a štvrtok bol tréning a po tréningu sa šlo do krčmy, kde inde? A v piatky, soboty bývali zá­bavy v Nededzi, v Mojši... Tam som už šiel párkrát riadne do kolien.

Aký typ alkoholika ste boli?
Trepal som somariny, bavil som ľudí. To som bral ako svoju povinnosť. Robil som zo seba šaša, ale triezvy som to robiť nevedel. Preto mi ostala aj prezývka „blázon Johny“.

Kedy ste si uvedomi­li, že máte problém s alkoholom?
Po tom, ako ma nevzali na vysokú školu (chcel som ísť za herca), šiel som ro­biť do pridruženej výroby do pivovaru. To bolo tesne pred revolúciou. V pivova­re som mal pivo zadarmo. Na tú dobu som aj zarábal veľké peniaze a cez víkend, keď som sa vrátil domov, sa išlo do baru. Potom som šiel do Bábkového divadla do Košíc na konkurz. Hľa­dali nevyštudovaných elé­vov. Vzali ma a začala so­doma a gomora. Býval som na slobodárke, na siedmich poschodiach dievčatá, na jednom chalani. Ke­ďže som hrával na gitare, hrával som dievčatám na izbách – vždy ktorási osla­vovala. Alkohol tiekol po­tokom. A tam som mal prvé ranné absťáky.

Ako sa to prejavovalo?
Trasenie, ťažko sa ti dýcha, je ti mŕtvolne zle, zima, tep­lo, potenie... A čo je naj­horšie, ja som každé ráno hral dve predstavenia pre deti. A vieš si predstaviť, že ti je zle, ťahá z teba ako zo suda? Tak čo urobíš? Klin sa klinom vybíja - tak som začal s prvými popravkami – pol deci a pivo hneď ráno, aby som sa oklepal. Tak u mňa vznikala závislosť tzv. hladinkového alkoholi­ka. To znamená, že po celý deň som musel mať istú dávku promile, aby som bol schopný robiť a potom som sa dorazil až večer.

Koľko ste za deň vypili?
V posledných štádiách al­koholizmu to boli 2 lit­re tvrdého denne alebo 4-5 litrov červeného vína s kofolou. Pravdaže, nie na posedenie, ale v rámci ce­lého dňa. Napríklad v Žili­ne som robil vo Frontinuse, čítal som správy v TV Se­ver, hral v divadle Archa. Popritom som chodil do Martina na hosťovačky. Celý deň som mal robotu. Bol som vorkoholik. Počas dňa som neustále popíjal. V noci som sa vždy „dora­chotil“ a ráno som tú hladi­nu musel vyrovnávať. Znie to neuveriteľne, neznesi­teľne, ale je to pravda. Al­koholik potrebuje obrov­ské množstvo chľastu, aby zažil ten pocit, že mu je na chvíľu dobre.

Robili ste niečo preto, aby ste sa z toho dostali?
Keď som sa po skončení he­rectva na VŠMU vrátil do Žiliny a robil som v už spo­mínaných médiách, asi tri­krát som počas roka skončil v Bytčici na zastavení ťahu. Robil tam vtedy doktor Chaban, najväčšia kapacita tu v Žiline. Vzal si ma pod patronát. Povedal mi: „Jano, máš 24 a je z teba troska, už tretíkrát si tu v Bytči­ci zavretý a nechceš ísť na liečenie...“ Robil so mnou experimenty, dával mi aku­punktúru do uší, ale nepo­máhalo to. Nakoniec som sa nechal prehovoriť. Šiel som na liečenie do Veľkého Zálužia. Vtedy ešte fungo­vala tzv. antabusová liečba. No vydržal som tri mesiace a jedného dňa som ten an­tabus pekne krásne prepil. Celé roky som potom chodil na zastavenie ťahu. Mesiac som nepil, potom som bol zase dva-tri mesiace v kuse v liehu a znova som šiel na zastavenie ťahu.

Ako to pokračovalo?
Po treťom neúspešnom po­kuse o samovraždu som šiel o 10 rokov neskôr na druhé liečenie do Pezinka. A to sa zadarilo. Už sa ne­liečilo antabusom, ale tera­peutickými sedeniami. Tam ma niečo „osvietilo“ a držal som sa 12 rokov.

Kam ste šli po liečení?
Pravdou je, že som po lie­čení vypadol zo Slovenska. Mal som tu toho plné zuby. Nikto ma už nepoznal inak, len ako toho ožrana Johny­ho. Lebo zákonite skončíš v 5. cenovej skupine, spá­vaš po staniciach. Ja som bežne zaspal kdesi s po­slednými „pobudami“. Ono, každý alkoholik nakoniec skončí pri kontajneri, je to len otázka času, kedy. Ja som bol totálna troska a po druhom liečení som sa chcel vyhnúť krčmám, pro­strediu, v ktorom som do­vtedy žil. Cítil som, že po­trebujem zmeniť všetko. Odišiel som do Anglicka.

Ako bolo v Anglicku?
Začal som zametať ulice, umývať autá, potom som robil fušky na stavbe a spra­vil si stavbársku živnosť. Bál som sa tam spustiť, lebo som vedel, že by mi tam ne­mal kto dať pomocnú ruku a skapal by som na ulici... Nejaký pud sebazáchovy. Asi preto som nepil. No po ôsmich rokoch mi to tam už nič nové nedávalo a vrá­til som sa domov. Nastúpil som znova do médií. Naro­dila sa mi dcérka, potom ale prišli nejaké vzťahové prob­lémy, stal sa mi pracovný úraz, prišli depresie, a tak sa stalo, že po 12 rokoch som si opäť raz „vydrúzgal“. No a dopadlo to strašne, znova počas roka som bol trikrát na psychiatrii tu v Žiline, zrecidivoval som.

Čo sa dialo predtým, ako ste si znova vypili?
Bol to nenormálny boj. Dáš si, nedáš si? Stále dokola. Ale základné pravidlo ab­stinencie je, že si nemôžeš dať ani len hlt, lebo do toho spadneš znova. To je to isté ako u narkomana, nemô­žeš si povedať, že si dáš len trošku dávky... neexistuje. Hladina sa u alkoholika vypestuje ako u narkoma­na, dáš si gram, potom dva, päť a potrebuješ viac, až si dáš zlatú dávku a dovidenia. Rovnako to má aj alkoho­lik - potrebuje toho chľastu nenormálne množstvo. Stá­le viac a viac, až prídeš do takého štádia, že sa prepi­ješ do triezva. Potom môžeš liať alkohol do seba po lit­roch, nezaberie nič. Si stá­le triezvy, je ti nenormálne zle, telo a mozog sa zbláz­nia a vtedy človek väčšinou dostane delírium. Jediná záchrana je ísť okamžite do nemocnice na psychiat­riu, lebo ten stav je smr­teľný, a pokúsiť sa zastaviť ťah. Ten som ja absolvoval asi tridsaťkrát. Znamená to, že ťa napichajú na infúzie, dajú ti pri ich dobrej vôli akési injekcie do zadku na upokojenie, dostaneš diaze­pam a nezostáva nič iné, len dúfať, že to možno pre­žiješ bez následkov...

Teraz ale znova nepijete. Čo vás nakoplo?
Keď som skončil trikrát na psy­chiatrii a doslova som ušiel hrobárovi zázračne z lo­paty, nenormálne som sa zľakol. Počas tej posled­nej hospitalizácie som to­tiž cítil, že zomieram. Tri dni som bol v akejsi agónii a vôbec nič si nepamätám. Pomyslel som si, že teraz, keď chcem žiť pre svoju dcérku, tak mám zomrieť? To bola taká facka, že som si povedal a zaprisahal sa, že už nikdy viac. A začal som písať knihu.

Kniha sa volá Démon chlast I. Nalej, hrozí vy­triezvenie...! Ako sa rodila?
S myšlienkou, že napí­šem knihu, som koketoval dávno. Začal som ju písať pred štyrmi rokmi a vždy, keď som napísal nejakú kapitolu, nevedel som, či to bude mať význam alebo nebude. Tiež som myslel na svojich rodičov – že ak to mám všetko popravde dať na papier, tak naši skola­bujú... Myslel som si, že to vydám až po ich smrti. Ale po tom poslednom zážit­ku so smrťou som si pove­dal, že niekto hore asi chce, aby som tu ešte bol, že tu zjavne mám na svete neja­ký zmysel a význam, že to, čo sa za tie roky so mnou dialo, sa dialo pre niečo... Dostal som totiž toľko šan­cí na život. Dnes som pre­svedčený o tom, že to bola posledná šanca a ak by som ešte raz, nedajbože, zreci­divoval, bol by to môj de­finitívny koniec... Rozho­dol som sa, že to musím dať všetko na papier, kým nie je neskoro...

So svojou knihou, so svo­jím životom chodíte aj po besedách. Stretávate sa so študentmi, dokonca so žiakmi. Čo sa pýtajú? Načo sú zvedaví?
Ja som začal piť v 8. roční­ku, tak to beriem tak, že je najvyšší čas podchytiť už tieto decká. Rady počúvajú príbehy druhých ľudí. Dru­há vec je, čo tvrdím, bo­hužiaľ, že takmer v každej druhej rodine na Sloven­sku sú deti konfrontované s alkoholom. Či je to u tat­ka, starého tatka, mamky, ujca alebo u strýka. Tie decká nevedia, prečo sa ten dotyčný tak správa, prečo ho trasie, prečo uteká do krčmy, prečo sa háda so že­nou... Sú vďačné, že sa im to snažím priblížiť. Bese­da končí spoločnou disku­siou. Mnohokrát aj po besede tam ostane ne­jaký, čo sa chce o tom porozprávať sám. Decká sa mi tiež priznali, že chodia na pivo. A čo je zarážajúce, nielen chalani, ale aj diev­čatá. Ďalší alarmujúci fakt je, že v dnešnej dobe je na liečení pomaly viac žien ako mužov.

Čo myslíte, čím alkohol láka ľudí?
Najväčšia hlúposť je to, že je to u nás tolerovaná dro­ga. Nie je za to nejaký po­stih dovtedy, kým niečo pod vplyvom alkoholu neuro­bíš – nabúraš, niekoho zbi­ješ, zabiješ, niečo ukradneš. A čo je najhoršie, v televízii naň chodia reklamy. Je to naše „kultúrne dedičstvo“. Je to naša tradícia – aj tí naši píjavali, aj my píjať bu­deme. Veď starí tatkovia tiež pili... Ale zase pili domácu pálenku, od rána do veče­ra makali na roliach. Dali si štamprlík, zajedli slanin­ku, chlebík a znova makali. Dnes síce nie sú krčmy také preplnené ako kedysi, ale ľudia pijú viac doma. Tiež sú k alkoholu tolerantní aj samotní rodičia. Pretože aj oni si dali, keď boli mladí, tak prečo by nedopriali svo­jim deťom? A to je choré.

Autor: Katarína Kvašňovská

Foto: Autorka, archív Jána Peťka

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod