Vitajte v Kosove
Hranica medzi Severným Macedónskom a Kosovom je obyčajnou balkánskou hranicou a nesľubuje žiadnu exotiku, hoci vstupujete do najmladšej krajiny Európy. Medzi oboma hlavnými mestami je necelých 100 kilometrov a za oknami rýchlo uteká zvlnená krajina posiata horami. Objavia sa prvé modré vlajky so žltým obrysom krajiny, nad ktorým sa vznáša šesť bielych hviezdičiek, a každému je jasné, že už stojí oboma nohami v Kosove. Svoju nezávislosť vyhlásila krajina iba 17. februára v roku 2008 a dodnes ho uznáva zhruba 100 členských krajín OSN. Bolo ich dokonca viac, ale niektoré africké štáty či krajiny v Oceánii sa po čase stiahli a dodnes je pomerne nejasné povedať presné číslo. Slovensko dokonca patrí medzi minimum krajín Európskej únie, ktoré Kosovo ako nezávislý štát neuznalo. Tak či onak, krajina je naplnená lákavými miestami a nájdete tu to, čo hľadáte. Krásne kláštory, historické miesta, osmanské stopy aj unikátnu a takmer nepoznanú balkánsku prírodu, kde sa nebudete musieť tlačiť v turistických davoch. Kosovo má čo ponúknuť, no nesie si so sebou stigmu vojny a problémového miesta, ktoré mnohých odradí od návštevy. Kto však príde, ten objaví nádherný kus Európy.
Skvelé macchiato v hlavnom meste
Kosovská Priština zrejme nie je miesto, kam sa vyberiete za pamiatkami, no skôr zo zvedavosti. Veď sa o nej takmer nehovorí, málokto si vie predstaviť čo i len jednu jedinú stavbu a napokon, keď tá pomyselná zvedavosť zvíťazí, ocitnete sa v Prištine a objavíte jedno mimoriadne príjemné miesto. Budete v nej tráviť hodiny a hodiny spoznávaním či vysedávaním v miestnych kaviarničkách, ktoré udávajú tón života v meste. Priština mala kedysi krásnu osmanskú štvrť, pretože obrovská Osmanská ríša vystierala svoje ruky aj sem na Balkán.
Zo štvrte ozdobenej mešitami, bazárom a kúpeľmi ostali dodnes len zlomky. Trhovisko sa rozlieva ulicou aj dnes, ale je chaotickejšie, neupravené a pripomína trhoviská niekde na Blízkom Východe. Až za ním sa dvíhajú minarety mešity Mehmeta Fatiha. Kúsok odtiaľ nájdete aj osmanský hammam, ale to je takmer všetko, čo si ešte pamätá nadvládu Osmanov. Orientálny ráz mesta zmizol v 19. a 20. storočí, najmä počas komunistickej Juhoslávie, ktorá razila teóriu „zbaviť sa starého a postaviť nové“. Vtedy Priština utrpela veľa škôd a mnohé miesta sa nenávratne stratili. Modernú Prištinu pretína bulvár posiaty kaviarňami či rôznymi sochami a bizarnými pomníkmi. Na hlavnom námestí sa na okoloidúcich díva socha Ibrahima Rugovu, pár metrov od nej sedí Skanderbeg na svojom koni, neskôr nájdete pamätník na bojovníkov KFOR a o minútku-dve sa vynorí socha Matky Terezy. Všetko je tu namiešané.
Kaviarničky sú pre Prištinu typické a už ráno tu ľudia posedávajú a vychutnávajú si svoj pohár macchiata. Kým v Taliansku sa všade ráno pije espresso alebo capuccino, tu si ľudia ulietavajú práve na macchiate a hovorí sa, že ho tu robia najlepšie na svete. Priniesli ho sem Taliani počas 2. svetovej vojny, keď tieto končiny okupovali. Medzi najzvláštnejšie monumenty hlavného mesta patrí busta pre Madeleine Albrightovú a napokon na sídlisku okolo kosovských panelákov natrafíte aj na sochu Billa Clintona. Kosovčania ho vnímajú ako hrdinu, pretože v roku 1999 sa vo vojne postavil na ich stranu a NATO stálo proti Srbsku, čo vyústilo do bombardovania nielen Belehradu.
Dnes tu, teda v Prištine, nájdete bulvár Billa Clintona s jeho sochou, nad ktorou sa na paneláku vyníma americká vlajka s jeho portrétom. Priština dokáže namiešať aj takéto bizarnosti. Už len nápis „Newborne“ pripomínajúci zrodenie mladej republiky a monumenty máte za sebou.
Ikonická knižnica
Najznámejšie stavby Prištiny stoja kúsok od seba. Tou prvou je Katedrála Matky Terezy s vysokou zvonicou. Začali ju stavať už v roku 2005, neskôr ju na 100. výročie narodenia Matky Terezy v roku 2010 otvorili, aby v nej slúžili svätú omšu a po nej ju znovu zatvorili a otvorili ju opätovne až v roku 2017 na 100. výročie úmrtia Matky Terezy. Jej matka bola z Kosova z dedinky Gjakova a otec z Prizrenu, a tak ju berú za svoju, hoci sa narodila v Skopje, no v tom čase sa hranice kreslili inak ako dnes. Katedrála ešte stále dýcha novotou. Kosovo je síce moslimská krajina, no stále tu žije cca 65 000 katolíkov a nezabudli na nich.
Oproti cez cestu je park a v ňom nájdete kosovskú knižnicu. Podľa mnohých je to najškaredšia budova sveta, ale nemyslím, že si zaslúži tento zvláštny titul. Je len iná, možno príliš moderná na svoju dobu, možno zvláštna, ale keď na ňu hľadíte z opusteného parku, tak sa vám táto budova páči. Architekti hovoria, že jej tvar vznikol splynutím byzantskej aj islamskej architektúry, mestskej aj vidieckej vízie a k tomu všetkému má odrážať tradičnú albánsku pokrývku hlavy Plisi. Má 99 kupol, je obtiahnutá akýmsi oceľovým obalom a je ponorená do ticha. Knižnica má pohnuté osudy, pretože cez vojnu v roku 1999 slúžila ako štáb srbskej armády s vedomím, že táto stavba sa nebude bombardovať a odniesli odtiaľto vzácne knihy či spisy, ktoré jednoducho skartovali a Kosovo prišlo o veľkú časť dôležitej histórie.
Po prehliadke Prištiny je čas ísť sa najesť, a ak milujete výborné jedlo, toto mesto si vás hneď získa. Ochutnajte kosovský šalát s lokálnym syrom šar s typicky jemnou slanou chuťou, ktorý sa dopĺňa s paradajkami či uhorkami. K najtradičnejším jedlám Kosova patrí tavë kosi. Jedna z verzií tohto jedla je taká, že na stôl dostanete zapekaciu misku a v nej bude dokonalé jahňacie mäso s fermentovaným jogurtom. Dáte si k jedlu lokálne kosovské pivo Peja? Alebo stavíte na miestny pivovar Prishtina? Ste v moslimskej krajine, no nemusíte tu piť len kávu alebo čaj. Však má napokon tá Priština niečo do seba?
Kláštor Gračanica
Len niekoľko kilometrov od hlavného mesta nájdete jedno z najunikátnejších miest celého Kosova. Je ním mestečko Gračanica, kde leží vzácny stredoveký a rovnomenný kláštor. Gračanica je veľmi zvláštne miesto. Je totiž srbské, zo všetkých strán obkolesené Kosovom, a teda tu nechýbajú ostnaté drôty, kamery a zvláštna atmosféra, ktorá nepatrí k tým najpríjemnejším.
Spory medzi Kosovom a Srbskom môžete dať bokom, pretože kláštor, ktorý tu stojí, jednoducho musíte vidieť. Je príliš unikátny na to, aby ste mu nevenovali pozornosť. Už v roku 1321 ho nechal postaviť srbský kráľ Štefan Uroš II. Milutin. História ukázala, že to bola jedna z posledných vecí, ktoré vôbec vykonal, pretože v tom istom roku panovník zomiera. Nový kláštor sa hneď v 14. storočí stal dôležitým svätostánkom a sídlom eparchie z Lipjanu. Zasvätili ho Zvestovaniu Pána, no neskôr sa premenil na Kláštor Usnutia Panny Márie. Vidno ho už z diaľky, tak nie je problém k nemu trafiť. Cestou stretnete zopár pútnikov, návštevníkov či domácich, ktorí merajú cestu, aby mohli v kláštore zapáliť sviečky a pomodliť sa. Za kamenným múrom je oáza pokoja premenená na upravenú záhradu, vďaka ktorej ešte viac vynikne krása kláštora. V časoch, keď kláštor vznikal, bola stále v móde byzantská architektúra, tak aj Gračanica má tri lode a napokon ho ozdobili aj piatimi kupolami. Zaujímavosťou ostáva aj fakt, že keď prišli Osmani a dostali do rúk časť južného Balkánu, kláštor neničili, ba naopak, povýšili Gračanicu na jedno z dôležitých kultúrnych centier. V priebehu storočí sa výzor a detaily kláštora niekoľkokrát menili až do dnešnej podoby, no stále si zachoval svoj príjemný stredoveký vzhľad. Kláštor poničila aj druhá svetová vojna a dokonca aj vojna z roku 1999. Gračanica sa premenila dokonca na najdôležitejšie spirituálne srdce Srbov v Kosove, to preto tá zvláštna atmosféra. Kláštor sa môže popýšiť nádhernými freskami zo 14. storočia. Zachytávajú zázraky Krista, ale aj portréty kráľa Štefana Milutina, kráľovnej Simonidy či kráľovej matky. Objavíte tu aj scény zo života sv. Mikuláša a napokon výjavy zo Starého zákona a života Krista. Novšie fresky pochádzajú aj zo 16. storočia. Vďaka freskám, no aj vďaka histórii a architektúre sa dostal v roku 2006 na zoznam UNESCO. Vojdete dnu do jemného prítmia a necháte na seba padať stáročné fresky. Tá mágia sa podobným miestam jednoducho nedá uprieť. Len stojte, hľaďte okolo seba a vnímajte pokoj podlomený tichým praskaním medových sviečok.
Závan dejín na Kosovom poli
Hoci Kosovo nie je obrovská krajina, má v sebe náboj pomerne zaujímavej histórie, a ak by sme mali vybrať najznámejšie a najslávnejšie miesto, potom by sme ukázali prstom na Kosovo pole. Práve tu sa odohrala v roku 1389 epická bitka medzi Osmanskou ríšou a Srbskom, ktorej výsledok na niekoľko nasledujúcich stáročí udával tón takmer celému Balkánu. Leží len niekoľko kilometrov za Prištinou, a aby ste ho jednoduchšie našli, stojí tu dnes pamätník Gazimestan. Dokonca sa tento pamätník vďaka lokalite vyšvihol na jedno z najznámejších miest Kosova. Dnešný pamätník stojí v strede ničoho na prahu malej, takmer nepatrnej dedinky Mazgit. Starší pamätník zničila druhá svetová vojna, no súčasný už má vyše 70 rokov a zapustil do zeme korene v čase, keď bolo Kosovo ešte súčasťou veľkej Juhoslávie.
Zdolajte niekoľko schodov a vyjdite až na samotný vrchol pamätníka, ktorý sľubuje panoramatickú vyhliadku na legendárne bojisko. Ak by ste nevedeli, kde ste, nikdy by vám nenapadlo, že pod vašimi nohami sa tvorili dejiny celého Balkánu. Predstavte si, ako sa tu stretli dve veľké armády, ktoré mali dokopy viac než 50 000 mužov. Ten hluk, rinčanie zbraní, pokriky, stonanie či vojenské bubny, to všetko muselo byť strašidelné. Osmanskú armádu viedol sultán Murad I., srbskú armádu, kde bojovali aj Albánci, Bulhari či vojaci z Rakúsko-Uhorska, mal zas pod taktovkou cár Štefan Lazar I. Obaja panovníci v bitke padli a stali sa prakticky nesmrteľnými, pretože zaplnili legendy o udatných vládcoch. Srbský cár sa stal mučeníkom a zakotvil v srbskom panteóne. Okrem výhľadu tu nájdete aj zaujímavú mapu bitky s popisom, aby ste sa lepšie zorientovali. Naposledy Gazimestan vošiel do dejín v roku 1989, keď sa konali oslavy 600. výročia bitky. Vtedajším rečníkom bol Slobodan Miloševič a jeho prejav sa považuje za začiatok pohybu, ktorý vyústil až do rozpadu Juhoslávie.
Najkrajšie mesto Kosova
Priština je známa vďaka tomu, že je hlavným mestom, no za najkrajšie miesto celého Kosova sa právom považuje mesto Prizren ležiace na juhu krajiny. Medzi oboma mestami je len niečo cez 80 kilometrov, ale zmení sa všetko. Priština sa zmieta v modernej dobe hľadajúc identitu, Prizren má v sebe dušu starého mesta, ktoré skrášlili Osmani počas stáročí svojho panovania. Prizren totiž nemá povesť len najkrajšieho mesta Kosova, ale patrí k tomu najkrajšiemu, čo môžete vidieť v celom balkánskom regióne.
Mikrobus z Prištiny zaparkuje na anonymnej autobusovej stanici a už sa stačí len prebiť zástavbou mesta, aby ste prišli na prah starého centra. Preteká ním rieka Prizrenska Bistrica a Prizren je krásne uložený v údolí, no škriabe sa aj na okolité kopce. Najlepšie to dokazuje obrovská kamenná pevnosť nad mestom, ktorá už pri prvom pohľade sľubuje dokonalý výhľad. Spleť ulíc, uličiek aj skrytých námestí tvorí kostru starého mesta a kde-tu vykukne štíhly minaret. Ak by človek nevedel, kde je, mohol by pokojne tipovať aj Turecko. Turečtina je dokonca aj jazyk, ktorý na miestnych uliciach často započuť, no ešte sa tu pomerne ľahko dohovoríte aj po nemecky. Mnohí Kosovčania kedysi v Nemecku pracovali a vrátili sa nazad, aby tu ostali žiť. V malej čajovni pod stromom sa popíja čierny čaj a turecká káva a je to miesto milých stretnutí. Domáci sú zvedaví, radi sa spýtajú na to, kde ste boli, čo ste videli, či sa vám u nich páči. Jediným problémom je otázka „odkiaľ ste?“, pretože po odpovedi, si mnohí pamätajú, že práve Slovensko patrí ku krajinám, ktoré nezávislosť Kosova neuznali. Počas cestovania Kosovom sa zrejme každý stretne s tým, že občas miestni na chvíľku stratia úsmev a mrzí ich to. Nemajú to za zlé vám, ale zamrzí ich to. Uličky stúpajú nahor, klesajú k riečke a majú v sebe romantiku. K najkrajším miestam patrí námestie na brehu rieky, z ktorého vystreľuje ikonický kamenný most. Osmani ho postavili v 16. storočí a v druhej polovici 20. storočia ho, žiaľ, zničili silné záplavy, no podarilo sa ho obnoviť, aby mesto nestratilo kúsok svojej pamäte. Vedľa neho sa dvíha mešita a občas z jej minaretu započuť zvolávanie na modlitbu. Vtedy sa námestím premelie zástup najmä starších mužov, ktorí sú rozlezení v okolitých kaviarničkách, pomodlia sa a zase sa vrátia k svojej takmer orientálnej rutine. Hrajú stolové hry, popíjajú silnú kávu alebo čaj a hodiny sa zhovárajú, aby prebrali všetko od svetovej politiky až po to, aké mal kto obuté topánky na poslednej svadbe. Večer sa sem na námestie naleje život a vôňa grilovaného mäsa by snáď zlákala aj vegetariána. Dajte si kebaby z mletého jahňacieho mäsa alebo bombicu plnenú syrom a pokojne skúste aj pohárik domácej rakije.
Rozpadnutý kláštor a výhľad z pevnosti
Ráno je v uličkách Prizrenu príjemný pokoj a mesto sa len pomaličky prebúdza. Niet sa kam náhliť, takéto niečo tu nikdy nefungovalo, takže sa vyberte do mesta a predtým, než sa vrhnete na jeho pamiatky, pohľadajte si malú lokálnu pekárničku.
Zaručene v nej nájdete čerstvý burek plnený slaným syrom alebo mletým mäsom a o raňajky máte postarané. Vyberte sa na prechádzku smerom k pevnosti, ktorá tróni nad mestom. Uličky sa rozpletú zo starého labyrintu a začínate jemne stúpať nahor. Predtým, než sa jej dotknete, sa do cesty dostane kamenná ruina Kláštora Svätej spásy zo 14. storočia. Ostalo z neho len kamenné torzo, prázdne steny a malá kaplnka. Nezničilo ho zemetrasenie ani nič podobné, ale osudným sa mu stali nepokoje, ktoré otriasli jedným marcovým dňom v roku 2004. Vtedy sa objavila správa, že traja chlapci sa utopili, pretože ich naháňali kosovskí Srbi, a už sa nedal pogrom zastaviť. Počas neho sa Prizren aj iné miesta zahalili do čiernych farieb a miestni zničili po celom Kosove viac než tri desiatky vzácnych srbských kláštorov. Nepokoje si vyžiadali život najmenej 19 ľudí a viac než 4000 kosovských Srbov muselo opustiť oblasť a utiecť do Srbska. Etnické napätie tu bolo vždy prisilné a stačí iskra, aby všetko vzbĺklo. Tu sa ničili kláštory a srbské domy, v Belehrade zase dav vypaľoval mešity. Nikto v tomto balkánskom kúte nie je bez viny. Práve kláštor sa stal akýmsi symbolom týchto zbytočných nepokojov. Stačí niekoľko krokov a atmosféra sa totálne zmení. To už je Prizrenská pevnosť skutočne na dosah. Tento takmer 500 metrov vysoký pahorok lákal ľudí už od pradávna a ľudia tu žili už počas doby bronzovej a inak to nebolo ani počas staroveku či stredoveku. Už byzantský cisár Justinián tu nechal obnoviť pevnosť aj s okolitými hradbami a platila jednoduchá rovnica, teda kto ovládal pevnosť, ten držal v rukách mesto. Najväčšiu pečať po sebe nechali Osmani, pretože za hradby vtlačili rezidenčné budovy, hammam, mešitu či baraky pre vojakov. V 20. storočí začala upadať, a hoci prešla viacerými opravami, už nikdy nebola na výslní tak ako predtým. Tesne pod pevnosťou si oddýchnite v kaviarničke a napokon ešte zdolajte pár výškových metrov a vychutnajte si panorámu celého Prizrenu. Pod nohami mesto, nad ktorým sa vznášajú minarety, a za mestom zelené kopce pohoria Šar. Však je to najkrajšie miesto celého Kosova? A napokon neprekvapila vás táto krajina? Rozhodne stojí za návštevu!
