Pojem kultúra
Britský antropológ Adam Kuper je presvedčený, že pojem kultúra ukrýva v sebe najmenej tri významy, ktoré sú od seba úplne odlišné a ktoré sa nakoniec pomiešali.
Prvý význam popísali vo svojich názoroch na civilizáciu francúzski klasici 18. storočia: civilizácia je všeobecný proces, ktorý odlišuje ľudskú bytosť od zvierat a základ civilizácie je dôvodom pre fungovanie vedy s jej technickými aplikáciami schopnými kontrolovať prírodu. Je to prejav celkom logického vývoja, ktorý podnietil v 19. storočí zrod evolucionizmu, pozitivizmu, utilitarizmu, socializmu a marxizmu. V 20. storočí sa vplyv ich myšlienok prejavil v modernizácii a globalizácii.
V opozícii k takýmto myšlienkam smerujú diskusie o nemeckej a stredoeurópskej kultúre. Kultúra je to, čo odlišuje jednu populáciu od druhej: každá populácia má vlastnú kultúru, ktorá nie je racionálna, resp. vedecká, ale jazyková, duchovná a umelecká. Pramene kultúry možno pozorovať v ľudových zvykoch, ktoré garantujú autentickosť danej kultúry.
Nakoniec existuje tretí zaužívaný význam pre slovo kultúra. Je vnímaný ako typicky britský, (nezahŕňa združenia vedcov a umelcov, ale iba veľkých umelcov európskej tradície). Je to typicky „haute culture“ (exkluzívna elitárska kultúra najvyšších štandardov), ktorá pochádza z antiky alebo sa jej približuje avšak bez náznaku vývoja: Homér a Virgílius figuruje v takej istej línii ako Dante.
Tieto tri koncepcie kultúry označujú úplne odlišné skutočnosti. Chápeme, že termín kultúra, pokiaľ presne neurčíme, v akom zmysle ho chceme použiť, je dosť nejasný. Z druhej strany, v USA sa tradícia humanitných vied podriaďuje rozdeleniu sveta práce: tí, ktorí študovali ekonómiu, študovali iba túto oblasť a nie ostatné. Teda aj špecialisti na kultúru sa zaujímajú len o svet princípov a symbolov, pretože to je definícia, ktorá bola podaná antropológmi. Kultúra určuje predmet poznania seba samého, niečoho, čo možno študovať nezávisle od zvyšku. V Európe tradične nevidíme veci takýmto spôsobom. Existuje silná závislosť medzi sociálnymi vzťahmi a princípmi. Politický radikalizmus sa vyvíja úplne odlišným spôsobom v Európe ako v USA. Americká kultúra prináša pragmatizmus: význam nejakej idey spočíva len v jej praktických dôsledkoch, akoby idea bez praktických dôsledkov nemala význam. Tým sa stráca koncept hĺbajúceho premýšľania ako samotného účelu. Možno to označiť aj ako útok na európsku metafyziku a jej istým spôsobom nepraktickosť: funkčnosť sa stala jediným kritériom – dokonca kritériom pravdivosti... Americká kultúra je vnímaná ako znepokojujúce zlúčenie Biblie a počítača, tradičných hodnôt a radikálnej inovácie. Toto tvorí jadro americkej kultúrnej hegemónie, ktorá bude podľa niektorých futurológov trvať minimálne nasledovných 100 rokov.
Metamorfózy kultúry
Všeobecne akceptovanými vzormi sa stali manažér a terapeut. Interpretovať tieto obrazy sa dajú v zmysle, že súčasný človek pociťuje ťažkosti a choroby a potrebuje hľadania uzdravenia – a hľadá ich takmer kdekoľvek (aj u šarlatána), len nech je to svojím spôsobom „odborník“. Nehľadá riešenia vo viere a v inštitúcii cirkvi, lebo to už považované za ideologické. Súčasnosť dokáže vidieť symptómy a dokáže ich aj pomenovať, ale pri stanovovaní diagnózy sa obmedzuje len na sekulárnu oblasť a tam hľadá aj riešenia problémov. Že to nestačí a často to absolútne nerieši situáciu, netreba si ani pripomínať. Súčasný svet často ponúka len placebo, ktoré z času na čas zaberie a potom sa všetci utvrdzujeme, akí sme dobrí a ako všetko vieme a všetko zvládame. Ale absolútne to nelieči koreň a príčinu choroby. Len to odďaľuje pravdivé riešenie a je otázka času, kedy sa to vráti s ešte väčšou nástojčivosťou ako bumerang.
P. A. Sorokin vo svojom diele Kríza nášho veku píše o fázach kultúry, jej duchovného prerodu od kultúry ideačnej (duchovnej) cez kultúru idealistickú (duchovno-zmyslovú) po kultúru senzitívnu. Načrtáva obdobie krízy, skúšky, očisty, omilostenia a napokon vzkriesenia kultúry. Najrozhodujúcejší vplyv v priebehu pretvárania kultúry ľudskej spoločnosti zohralo podľa neho náboženstvo a len ono má schopnosť pretvárať človeka zvnútornením duchovných hodnôt. Len ono dokáže vidieť v jeho rozmere takého, aký je: ako homo culturalis.
Ak prijmeme tento model a budeme vychádzať z pozorovaní súčasných filozofov a sociológov, nachádzame sa v období krízy, resp. smerujeme k dobe skúšky a očisty. Je to naozaj tak? Friedman tvrdí, že kultúry žijú v jednom z troch stavov: barbarstvo, civilizácia a dekadencia. Podstatou barbarstva je zjednodušenie kultúry na jednoduchú hnaciu silu, ktorá netoleruje žiadnu odchýlku alebo konkurenciu. Z homo culturalis sa stáva homo barbaricus. A medzištádium je homo pragmaticus... Pragmatizmus sa stáva ideálom kultúry XXI. storočia – čo je úplne barbarský ideál.
Michael Gallagher tvrdí, že kresťanská spiritualita ukazuje živú skúsenosť viery a kladie väčší dôraz na odpoveď danú Bohu skrze vieru viac než na samotnú doktrínu a učí aj praktickým zručnostiam a schopnostiam. A ako je to so vzťahom ku kultúre? Má aj kultúra nejakú spiritualitu?
Spiritualita ako základné vnútorné nastavenie človeka
Jedna z definícií hovorí o spiritualite ako o učení o duchovnom živote, o askéze (aktivite) a mystike (skúsenosti). V súvislosti so spiritualitou hovoríme o impulze v zbožnosti, každodenných duchovných praktikách modlitby, o kulte. Ide o charakter vnútorného prežívania viery a nasmerovania jej celkových prejavov. Je to vlastne odpoveď človeka na aktuálne historické výzvy, ktorá sa rodí v otvorenom dialógu s Bohom.
Odpoveď Katolíckej cirkvi na modernizmus a výzvy čias bola zväčša negatívna až do polovice 20. storočia (argument je jasný: kresťan by nemal byť z tohto sveta – porov. Jn 17,14). Pojmy ako demokracia, sloboda prejavu a náboženská sloboda boli vnímané ako negatívne. Toto stanovisko zabraňovalo efektívnejšiemu dialógu Katolíckej cirkvi so svetom a pestovalo spiritualitu, ktorá bola izolovaná a defenzívna – vytvárala mentalitu geta. Encyklika pápeža Leva XIII. Rerum novarum (1891) vniesla Cirkev späť do dialógu s moderným svetom.
Súčasná spiritualita
Cirkev od polovice šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia bola otvorenejšia k dialógu s modernosťou: zostala učiteľkou, ale mala odvahu byť aj žiakom. Pápež Ján XXIII. v encyklike Pacem in terris prvý raz obsiahol celú tradíciu ľudských práv, ktorá sa vyvíjala od doby osvietenstva. Druhý vatikánsky koncil išiel o krok ďalej pri potvrdení hodnoty náboženskej slobody – neuvažoval len v intenciách katolíkov a kresťanov – hovoril o právach pre všetkých ľudí. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes explicitne pomenovala mnoho tém vyplývajúcich z prítomnosti Cirkvi vo svete: poukázala na jej prítomnosť v rozpätí od politiky cez kultúru až k rodinnému životu. Koncil povzbudil ku kristocentrickej spiritualite spojenej s šírením evanjelia po svete. Osobitne pripomenul univerzálne povolanie každého pokrsteného k svätosti a vyzdvihol laickú spiritualitu živenú liturgiou a zasvätenú dielu pokoja a spravodlivosti.
Za hlavné línie súčasnej spirituality možno považovať skutočnosť, že spiritualita je vnímaná ako základná voľba a dôležitá súčasť existencie – objavuje život ako dar a poslania. Súčasná spiritualita je objavovaná ako skúsenosť s Bohom, skúsenosť, ktorá má charakter kozmologický, antropologický a historicko-spásonosný. Spiritualita je však chápaná aj ako angažovanosť vo svete – teda nie je považovaná len ako pasívne prijímanie. Popri mnohých zviazanostiach tohto veku je to práve spiritualita, ktorá oslobodzuje človeka a tým mu prináša pokoj. Súčasná spiritualita je veľakrát komunikovaná v kontexte spoločenstva – je prezentovaný nielen individuálny rozmer viery, ale aj rozmer sociálny.
Dôstojnosť kultúry
V čom tkvie dôstojnosť kultúry? Kultúra vyjadruje, že človek prostredníctvom kultúry a v kultúre nielen napodobňuje historického Krista, ale identifikuje sa s ním ako so svojím Vykupiteľom a Spasiteľom. Kristus prekonával rozličné nástrahy náboženského a kultúrneho charakteru. Najlepšie to možno pozorovať v situácii, keď komunikoval so Samaritánkou (porov. Jn 4, 1-42). Kristus je človekom aktuálnej ľudskej kultúry, ale prekračuje jej obmedzenia a povyšuje ju za nástroj vykúpenia a spásy – nástroj však nie exkluzívny a výlučný. Kultúra nie je posledná inštancia pri hľadaní viery, je nástrojom, nie cieľom.
Kultúra nemôže byť otázkou len šikovnosti človeka. Ako veriaci vnímame rozhodujúcu úlohu v našom živote spojenú s inšpiráciou Ducha Svätého, reagujeme na jeho výzvy. Práve preto kultúra musí ponechávať vnútorný priestor, v ktorom sa človek stáva tým, čím má z Božej vôle byť; nemôže sa nechať zviazať sa s kultúrou, aby mu to nedovolilo rásť vo viere, nádeji a láske. Snaha súčasného kresťana je presne opačná: prostredníctvom viery, nádeje a lásky zapojiť kultúru do diela spásy ako jeho prirodzenú súčasť.
Duchovná zrelosť v kultúre
Ak hovoríme o duchovnej zrelosti v kultúre, vnímame najmä dva rozmery: rozmer služby a angažovanosti ako takej a o rozmere prijatí kríža v kultúre. Preto každú krízu vnímame skôr ako výzvu, ako cestu k svetlu a zmŕtvychvstaniu. Potom dokáže rozpoznať aj paschálny rozmer spirituality kultúry: zánik (smrť) kultúry ako nevyhnutnosť zrodenia sa nového života. Paschálny charakter spirituality kultúry úzko súvisí aj s účinkami hriechu v živote jednotlivca, rodiny, komunity a spoločnosti.
Nemecký teológ Jan Loffeld v knihe Keď Boh nikomu nechýba hovorí o tom, že stále viac moderných ľudí 21. storočia sa už v rámci súradníc, ktoré kedysi kresťanstvo nastavilo ako zásadné ukazovatele cesty, neorientuje. Cirkev odpovedá tým, že optimalizuje svoje pôsobenie a snaží sa reformovať svoje štruktúry. Napriek tomu sila, intenzita a dynamika sekularizácie je taká, že nedokáže zatiaľ nájsť primeranú odpoveď. Uvedomujeme si však to zásadné: Boh je Stvoriteľ človeka, Kristus je Vykupiteľ, On je Spasiteľ.
