Žilinský Večerník

28. marec 2024 | Soňa
| 8°C

Z regiónu

Marek Adamov: Stanica je miesto, kde sa ľudia stretávajú s inakosťou

Občianske združenie Truc sphérique, ktoré prostredníctvom kultúrneho centra (KC) Stanica Žilina-Záriečie organizuje alternatívnu a nezávislú kultúru, oslávi tento rok 20. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti sme sa zhovárali s jedným z jeho zakladateľov a riaditeľom KC Stanica Marekom Adamovom.

15.08.2018 | 09:15

Marek, ste spokojný s tým, ako ste sa v Žiline udo­mácnili medzi kultúrnou verejnosťou?
Začínali sme s jednou akciou do mesiaca. Dnes ich máme tridsať a návštevnosť na kaž­dej z nich je podobná, ako keď sme mali len tú jednu. Doko­py je to teda veľa ľudí.

Je to komunita ľudí, ktorí sa u vás pravidelne stretá­vajú alebo oslovujete širšie masy?
Veľmi sa to rozšírilo. Už to nie je také, že prídem a poznám 80 % publika. Väčšinu ľudí dnes už nepoznám. Sme na kultúrnej mape mesta, ľudia si program pozerajú a vybe­rajú si, čo ich zaujme.

Chodia hlavne Žilinčania?
Celý rok chodia hlavne Žilin­čania. Na festivaly prídu ľu­dia odinakadiaľ. Keď sa ob­čas podarí špeciálny koncert, tak pricestujú ľudia z Čes­ka, Poľska. Začínali sme ako Centrum súčasného umenia, postupne sme však program rozširovali. Súčasné umenie v ňom zostalo, ale pribudli k nemu ďalšie aktivity, akcie. Dnes si tu každý niečo nájde. Komunitné akcie, trhy, cesto­vateľské prednášky, ktoré už s umením úplne nesúvisia. Ale tým, že sme vybudovali infraštruktúru, tak sa priro­dzene začali ozývať aj ďalší ľudia a ponúkať nám, čo by sa u nás dalo robiť. Tak sme program otvorili.

Bolo to dobré rozhodnutie?
Áno, bolo, aj vzhľadom na malé mesto, v ktorom pô­sobíme. Snažíme sa byť tak trošku pre všetkých. Aj keď je to stále pre bežného človeka minoritná dramaturgia alebo alternatíva, tak v skutočnosti je ponuka veľmi široká. Je to aj tým, že sme zostarli a pub­likum do istej miery zostarlo s nami, i keď väčšinu návštev­níkov tvoria stále mladí ľudia, ale už sa to vyrovnáva. Cho­dia aj dôchodcovia. Zmeni­li sme sa tak trošku na fabri­ku. Ideme celý rok a dáva to aj prácu veľa ľuďom, čo tiež nie je zanedbateľné. Sú ľu­dia, ktorí sa kvôli práci na Stanici prisťahovali do Žiliny. Ale stále tu zostal duch veľ­mi neformálneho kolektívu, ktorý to ťahá a navzájom si pomáha.

Kedy ste sa začali meniť?
Postupne, aj s vekom. Naprí­klad, keď sa nám samým na­rodili deti. Prišli sme na to, že čoraz viac vecí chceme robiť pre ne. Tak sme pochopili aj túto cieľovú skupinu. Prečo by sem nemohli chodiť aj ľu­dia, ktorým sa po narodení detí zmenila životná situácia a zrazu nemôžu toľko cho­diť večer von? Hľadajú niečo, čoho sa môžu zúčastniť cez deň. Takto sa program naba­ľuje. Stále riešime, čo robiť, aby to dávalo zmysel nám aj ostatným ľuďom. Úplne pri­rodzene sa to vyvíja, na zá-klade pozorovania našich ži­votov upravujeme program. Stále robíme veci, ktoré nás zaujímajú, a to je umenie. Postupne k tomu pridávame ďalšie a ďalšie veci, poskytu­jeme priestor iným organizá­ciám, iným iniciatívam, lebo ho máme.

Pribudla vám aj Nová synagóga.
Presne tak sa dá pozerať aj na synagógu. Na začiatku sa nám to možno zdalo ako ob­rovský priestor, ktorý nebu­deme vedieť naplniť. Dnes však vidíme, že to bolo dob­ré rozhodnutie a že aj ten sa zíde a dokážeme ho využiť. Teraz sme teda vo fáze, že na Stanici všetko relatívne fun­guje a v synagóge sa to teraz učíme a skúšame. Doteraz bola výzvou rekonštrukcia, teraz je výzvou fungovanie. Čo sa tam hodí, čo nie, čo ro­biť na Stanici, čo v synagóge. Preto sme teraz v takej testo­vacej fáze.

Ako vám to zatiaľ vychádza?
Žánrovo je to jednoduché. Na Stanici robíme kino, divadlo, koncerty a dielne. V synagóge výstavy a presunuli sme tam vážnu hudbu, diskusie a nie­ktoré výnimočné podujatia. Na Kiosku sa však ukázalo, že minimálne rovnako ako na výstavy a koncerty fungu­je synagóga pre súčasný ta­nec, špeciálne pre predstave­nia, ktoré nepotrebujú úplne divadelné prostredie. Zákla­dom sú výstavy – oproti Sta­nici a každodennému ruchu je v synagóge rytmus oveľa pomalší. Tým, že je to väč­šie, oveľa dlhšie trvá príprava a omnoho dlhšie tam potom výstava zostane. Pripravu­je sa 2 – 3 mesiace, potom sa 2 – 3 týždne inštaluje a je dobré, aby tam aspoň 2 – 3 mesiace zostala.

Rekonštrukcia je už defini­tívne skončená?
Ešte nie a asi ani nikdy ne­bude. Tým, že je to taká veľ­ká a architektonicky význam­ná budova, tak niektoré veci, ktoré by sme už na Stanici nechali tak, chceme v syna­góge dokončiť do posledné­ho detailu. Zaujímavé je to aj preto, že musíme stále vy­mýšľať, hľadať. Odkedy sme ju pred rokom otvorili, zis­tili sme, že v Žiline sú aj tu­risti. Vidíme, že ich zaujíma, čo sa tu deje, prídu si pozrieť významné miesta a pekné budovy. V lete máme aj dni, kedy väčšia polovica náv­števníkov sú turisti. To je pre nás novinka – namiesto ru­chu akcií byť rozprávačmi a sprievodcami. Rozprávame im o histórii a nielen o tom, čomu sa my venujeme. Ho­voríme im o pamäti, histórii, Žiline. Ukazujeme im, čo sa ešte dá v Žiline vidieť a oni zistia, že to nie je úplne már­ne mesto a oplatilo sa im tu zastaviť.

Kde beriete stále nové nápady?
Je nás veľa, dokopy 20 – 30 ľudí, ktorí skoro každý deň cho­dia do práce, či už sú to za­mestnanci alebo dobrovoľní­ci, a každý prispieva novými nápadmi. Každý rok máme aj 3 – 5 zahraničných dobro­voľníkov, čo je obrovská po­moc a zdroj informácií. Sú to ľudia aj o 20 rokov mladší od nás, pochádzajúci z rôznych krajín, zo západu aj z výcho­du. Každý donesie niečo nové, o čom sme doteraz nevedeli, alebo nový pohľad. Podporu­jeme ich, aby prišli s iniciatí­vou a vymysleli niečo sami. Tak vznikajú nové aktivity, napríklad jazyková kaviareň. Zistili sme tak, že v Žiline je skupina ľudí, ktorá sa zaujíma o inú kultúru a rada sa učí ko­munikovať v cudzom jazyku. Je to celé pozitívne, lebo asi žijeme v akejsi bubline – ak­tívnej a otvorenej. Ale žije sa nám v nej dobre.

Máte pocit, že mesto aj me­níte? Že ho posúvate sme­rom ku kultúrnosti?
Neviem, či mesto ako celok, ale minimálne to, že sme tu vytvorili takúto relatívne veľ­kú bublinu kultúrnych, to­lerantných, zaujímajúcich sa ľudí, ktorí, nebyť nás, by možno odtiaľto odišli. My sme možno jedným z dôvo­dov, prečo tu môžu zostať žiť, majú tu možnosť kultúr­neho vyžitia a majú miesto, kde sa môžu stretávať. Keď prídu niekam inam, zistia, že aj tí ľudia zvonku toto miesto poznajú, lebo tu boli a že im možno aj takého miesto závidia.

Ako to dokážete financovať?
Máme veľké šťastie, že vzni­kol Fond na podporu umenia a funguje neskutočne dobre. Je to byrokraticky nenároč­né, otvorené, progresívne aj transparentné. Aj keď stále závislé od politikov, ktorí to môžu zmeniť, no zatiaľ fun­guje nezávislo a odborne. To je náš najväčší podporovateľ, čo sa týka programu – ume­leckého a kultúrneho. Zvy­šok sa snažíme ufinancovať sami a získať inú podporu. Stále nám pomáha veľmi veľa ľudí, sponzorov, darcov, dob­rovoľníkov. Naším najväčším lokálnym podporovateľom je Nadácia Kia Motors Slo­vakia. Veľa ľudí je ochotných nám pomôcť, lebo nás poz­najú a fandia nám. Je super, že sme dokázali vybudovať aj takú komunitu, kde podporo­vanie nie je automaticky spo­jené s nejakým marketingom či benefitom. Že dokážu po­môcť nezištne, lebo im naša práca dáva zmysel. Je to však stále boj – nemáme komfort­nú zónu. Stále musíme rie­šiť, ako prežiť, čo robiť. Stále sa niečo rozpadáva, čo mu­síme znovu a znovu opraviť. Ale kým nás to baví, tak je to dobre.

Je to pre vás splnenie sna?
Prišlo to prirodzene. Na za­čiatku som nemal takýto plán. Začínali sme veľmi mla­dí a nedokázali sme to hneď presne definovať, ale som spokojný. Kombinácia toho, aké je to tu fajn a že sme za to zodpovední, je dobrá a vždy preváži nad tým, keby sa mi už nechcelo. Máme výhodu aj v tom, že robíme niečo, čo je viditeľné a súčasne nie príliš masové. Preto sa nám spätná väzba dostáva pomerne rých­lo. Tým, že väčšina podujatí je medzi 30 a 130 ľuďmi, tak nám to dokážu povedať úplne priamo a hneď.

Akých bolo tých 20 rokov, keby ste ich mali v krátkos­ti zhrnúť?
Ušli ako voda. Každý deň sme niečo robili a zrazu je to 20 rokov. Postupne to na­rastalo. Začali sme mladí, zo začiatku to boli úplne ama­térske akcie. Potom sme si prenajali prvý priestor na Mariánskom námestí. Priro­dzene sme potrebovali čoraz väčší priestor. Našli sme Sta­nicu, ktorú sme už po piatich rokoch robili ako tím mladých vyštudovaných ľudí. Potom, po istej dobe, kedy sa to tu re­latívne rozbehlo a zdalo sa, že si to budeme užívať, prišla re­konštrukcia synagógy. Zas nás to vytrhlo z pokojného štádia a nastal ďalší boj. Ešte sme nezažili obdobie, kedy by bol pokoj. To je možno aj dobre.

Čo ďalej?
Teraz máme pred sebou mi­nimálne 2 – 3 roky, aby sme sa naučili, ako to naozaj dob­re robiť. Myslím tým dvoj­kombináciu Stanica – Nová synagóga. Uvidíme. Čo sa týka programu, tam je stále čo robiť. Sú tu témy, ktoré vy­voláva aktuálna spoločenská a politická situácia, a chceme ich riešiť a prispieť k nim.

Nie je určitá zmena aj v tom, že ste začali reflek­tovať aj na takéto témy?
Prirodzene sme to vždy mali. Na rozdiel od iných umeleckých inštitúcií, väč­šina z nás nie je profesio­nálnymi umelcami, resp. len čiastočne. Na to, že sme umelecké a kultúrne cen­trum, tak veľa ľudí z nás študovalo niečo iné – eko­lógiu, ekonómiu, sociálnu prácu. A tak do toho priro­dzene tieto témy vnášame. Rozhodne sa však nechce­me zmeniť na nejakých ak­tivistov a už vôbec nie vstu­povať do politického diania. Len chceme dať priestor témam, ktoré sú podľa nás dôležité, a to vždy aj s ume­leckým rozmerom. Radšej sa o nejakej téme bavíme v podobe dobrého doku­mentu, ktorý je aj filmársky kvalitný, akoby sme mali diskutovať len o nej.

V čom vám toto celé dáva najväčší zmysel?
Aktuálne v tom, že sme vy­tvorili miesta, kde sa ľudia fy­zicky stretávajú, musia spolu žiť a komunikovať. Musia sa učiť novým veciam. Dávame im prácu, keďže po väčšine akcií nejdú domov len s po­citom dobre skonzumovanej zábavy, ale nesú si aj otázky na rozmýšľanie. Nie je to tri­viálne miesto, kde sa ľudia stretávajú pri pive, ale vždy idú odtiaľto aj s novými in­formáciami. Aj bežní ľudia, ktorí sem prídu na pivo, to musia cítiť, že sú na mieste, kde sa stretávajú s inakosťou, ktorá je tu výrazne prítomná. Začína to od drobností, zrazu tu stretnú niekoho z Holand­ska, ktorý tu žije a na niektoré veci sa díva úplne inak. To sa mi zdá najdôležitejšie, že ľu­dia sem neprídu len 10 minút pred akciou a odídu 10 mi­nút po nej, ale zastavia sa tu hocikedy, stretávajú sa, vzni­kajú tu nové kontakty, nové nápady, nové lásky. Vznikol tu akýsi kreatívny network a think tank. Vznikajú tu ná­pady a spojenia. A to nielen tie, ktoré sa tu odohrajú na javisku. Stretávajú sa tu bu­dúci spolupracovníci, ktorí si založia neskôr firmu ale­bo spoločný ateliér. Vo vzťa­hu k mestu ma baví, keď sa tie nápady dostanú postup­ne aj do fungovania mesta. Mám pocit, že máme určitý podiel na tom, že sa začali robiť architektonické súťaže, že niektoré nápady z work­shopov mesto zrealizovalo, napríklad značenie historic­kých budov alebo vyhliadku na Straníku. Boli sme jedným z prvých nezávislých kultúr­nych centier na Slovensku a dnes sú takmer v každom meste. Na tom máme záslu­hu. Tí ľudia sa tu boli pozrieť a vždy sme sa im snažili po­radiť a pomôcť.

Začínali ste pred 20 rok­mi veľmi mladí. O ďalších 20 rokov sa bude pomaly blížiť dôchodok. Kde vidíte sám seba v tomto čase?
Ak sa bude dať, budem na Stanici ako dôchodca po­máhať ako záhradník alebo upratovať a recyklovať od­pad. Možno ma zamestnajú ako upratovačku a budem nadávať na to, čo sa tu zase v noci mohlo diať. Určite už nič ďalšie nebudem začí­nať. Nevidím sa ani v žiad­nej funkcii, lebo produktív­ne roky života a celú energiu som venoval tomuto miestu. Takže už len to tu dotiahnuť a starať sa o to. To ma baví.

Foto: Sarah Massardier, Natália Zajačiková, Robo Blaško

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod