Oprášené krpce sú na folklórnej scéne už 15 rokov. Priblížite nám ich históriu?
Dana Šedová: Spolu s Alžbetou Sapietovou, Ivanom Šedom a Tiborom Mahútom sme prakticky zakladajúcimi členmi tohto folklórneho združenia. Sme skupina folklórnych nadšencov – nie sme súbor ako taký. Voláme sa Oprášené krpce a v októbri tohto roku oslávime už 15 rokov existencie.
Nápad na vznik bol veľmi jednoduchý. Tibor Mahút prišiel za mnou s tým, že tu zostala veľká prázdnota pre ľudí, ktorí skončili s aktívnym tancovaním v mládežníckych súboroch. Založili si rodiny, vychovali deti, už majú vnúčatá a zrazu majú viac voľného času, majú chuť byť ešte aktívni a venovať sa folklóru.
Tak sme sa postupne začali stretávať – bývalí členovia folklórnych súborov ako Stavbár, Rozsutec, Jedľovina či Drevár. Dali sme tak dohromady Žilinu aj Kysuce. Dnes sme fungujúca skupina, ktorú tvorí zhruba 12 párov, plus muzika a speváčky a znovu sme „oprášili krpce“ a znovu tancujeme, spievame a hráme.
V ktorom súbore ste vy dve pôsobili pôvodne?
D. Š.: Obidve s Betkou sme boli v Stavbári.
Takže máte za sebou až poloprofesionálne pôsobenie. Stavbár je veľmi aktívny súbor, ktorý často cestuje do zahraničia – to všetko ste si s nimi prešli?
D. Š.: Dá sa povedať, že áno. Ja som z tých zahraničných zájazdov veľa neabsolvovala, pretože po maturite som odišla študovať do Brna, kde som bola 4 roky členkou Vojenského umeleckého súboru Jánošík (neskôr Ondráš), kde som tancovala. Čo máme však s Betkou ešte spoločné, je to, že sme sa dlhé roky venovali a stále sa venujeme detskému folklóru. Pracujeme s detskými kolektívmi a snažíme sa to, čo sme si samy zapamätali, odovzdať mladším generáciám.
Aká je vaša pozícia v tých detských súboroch? Čo presne tam robíte?
Alžbeta Sapietová: Sme vedúce týchto kolektívov – robíme choreografie, pripravujeme detské programy a vedieme nácviky. Danka má aj pomocníkov z radov mladých tanečníkov a tanečníc. Ja som kedysi viedla detský folklórny súbor Stavbárik, potom Terchovček a teraz v Gbeľanoch vediem súbor Bylinka – podľa Koblen, tak sa kedysi nazývali Gbeľany – bola to bylina nazývaná kobylina.
Venovať sa malým deťom a zároveň ešte tancovať a pôsobiť v Oprášených krpcoch, to musí byť časovo náročné.
D. Š.: Áno, obidve sme, dovolím si povedať, aktívne dôchodkyne, stále pracujúce na plný úväzok. Myslím si, že tým, že sa obidve živíme hlavou – tým, čo sme vyštudovali, táto voľnočasová aktivita, či už je to folklór alebo iná forma cvičenia, to rozumne vyrovnáva.
Ja mám dvakrát do týždňa tréningy s deťmi, dvakrát do týždňa máme tréningy s týmto seniorským kolektívom, raz do týždňa ešte predcvičujem pilates, ale mám stále ešte jeden deň voľný (smiech).
Oprášené krpce majú 12 tanečných párov, hudobnú a spevácku zložku. Koľko členov je to dokopy?
D. Š.: Toto číslo je veľmi premenlivé. Momentálne máme napríklad jednu členku po operácii kĺbu a pevne veríme, že sa k nám vráti. Už nie sme mládežnícky, bujarý kolektív, ale sme skôr názorná ukážka a úžasní odborní poradcovia na rôzne formy ortéz a masážnych gélov, aj vzhľadom na náš vek (smiech).
Naším členom je však aj 83-ročný Paľko Cienik, ktorý aj s dvoma bajpasmi je úžasný tanečník aj výborný spevák a pre nás všetkých je obrovským vzorom. Pracujeme a snažíme sa, ale vzhľadom na náš vek a rôzne zdravotné problémy je ten počet aktívnych členov v danom čase premenlivý.
Kto je zriaďovateľom vášho združenia?
D. Š.: Sme úplne samostatné občianske združenie. Nemáme žiadneho zriaďovateľa. Kde cvičíme, tam si platíme nájom za telocvičňu z peňazí, ktoré si zarobíme na vystúpeniach. Všetci naši členovia – tanečníci, speváci aj muzikanti – účinkujú a nacvičujú zadarmo. Nemáme platených interpretov.
Z tohto zárobku platíme nájom za telocvičňu, šijeme a dopĺňame kroje, kupujeme rekvizity alebo zaplatíme autobus na zájazd. Snažíme sa písať aj projekty na získanie grantov. Tento rok to vyzerá nádejne, no po minulé roky nám mesto ani Fond na podporu umenia neboli veľmi naklonení – asi pre nich nie sme adekvátny zdroj na financovanie. Betka s mojím manželom napíše ročne aspoň tri projekty, a hoci je finančný efekt minimálny, snažíme sa a každé euro pomôže.
Kde presne v Žiline trénujete?
D. Š.: Momentálne trénujeme v telocvični Obchodnej akadémie sv. Tomáša Akvinského. Pán riaditeľ je k nám veľmi ústretový a sme mu vďační za rozumné nájomné. Cvičíme dvakrát do týždňa, a keď potrebujeme víkendové sústredenie alebo dlhší nácvik s choreografom, vedenie školy nám vychádza maximálne v ústrety, za čo naozaj veľmi ďakujeme.
Ak by sme zmapovali vaše vystúpenia v priebehu roka, je ich naozaj mnoho, – stavanie májov, fašiangové sprievody, Jánske ohne, dni obcí či vystúpenia v zariadeniach sociálnych služieb.
D. Š.: Najmä v lete vystupujeme takmer každý druhý týždeň. Pamätáme si roky, kedy sme nemali jediný voľný víkend a vystupovali sme v sobotu aj v nedeľu. Stávalo sa dokonca, že sme v sobotu o 16.00 odvystupovali na jednej akcii a o 18.00 vo vedľajšej dedine na druhej.
Tento záujem nás neskutočne teší. Naše heslo totiž znie: „My nemusíme, my chceme.“
A diváci nám hovoria, že to na javisku vidno. Sme šťastní, že ešte zdvihneme nohu, že nám funguje hlas, že sa vieme orientovať v priestore a vytvoriť z toho dielo. Dvakrát do týždňa poctivo cvičíme a chceme, aby to na javisku bolo vidieť. Keď do toho dáme svoju energiu, entuziazmus a hrdosť na to, že to fyzicky zvládame, divák to ocení.
A. S.: Je to veľmi aj o výraze. Vďaka skúsenostiam vieme do tanca dať skutočný výraz a chuť. Kedy sme mali tancovať tance z mladosti, bolo by to trápenie pre nás aj pre diváka, ktorý by len tŕpol, či to prežijeme (smiech).
V roku 2024 ste získali Ocenenie za aktívne občianstvo a ľudskosť za zachovávanie dedičstva starých mám a výskumnú činnosť. Znamená to, že nečerpáte len z toho, čo už nejaký súbor odtancoval, ale venujete sa folklóru hlbšie a robíte aj výskum?
D. Š.: Dá sa povedať, že áno. Pravidelne sa zúčastňujeme na rôznych seniorských festivaloch. Jeden z nich sme dokonca sami založili – volá sa Po rokoch a je to festival seniorských kolektívov Žilinského kraja, kde si prizývame aj hostí. Tento festival je kočovný, pretože ho vždy organizuje iný kolektív, a tak putujeme.
Okrem toho chodíme aj na iné festivaly a vystúpenia. Bez toho, aby to neznelo ako samochvála, sme v seniorskom folklórnom dianí jedineční v tom, že neoprašujeme staré tance, ktoré sme tancovali ako mládežníci. Máme postavený úplne nový repertoár a nové choreografie, ktoré sú adekvátne nášmu veku.
Študovali sme staré filmy zo 60. rokov a v spolupráci s výborným choreografom Vladom Urbanom – čo je choreograf nielen slovenského, ale európskeho formátu – sme prispôsobili choreografie, piesne aj dramaturgickú výstavbu diel nášmu veku. Vyťahujeme staré, archaické veci, ktoré sú nám blízke vekovo aj interpretačne. V tomto sa od ostatných seniorských kolektívov odlišujeme. Mnohé iné kolektívy fungujú tak, že oprašujú choreografie zo svojej mladosti. My však hľadáme nové veci. Máme nádherné autentické pásma z oblastí Kysúc, Terchovej a Zuberca.
A. S.: S týmto prístupom sa prezentujeme aj na súťažných prehliadkach Jazykom tanca. V decembri 2024 sme boli ocenení Radou mládeže Žilinského kraja. Cenu sme dostali za Autentický folklór – Oprášené krpce. Dvakrát sme účinkovali tiež v televíznom programe Kapura.
Máme vlastnú krojovú základňu a kroje si priebežne dopĺňame podľa autentických vzorov. Spolupracujeme s etnografkou Elenou Kotvasovou z Kysuckého múzea a dávame si záležať na tom, aby kroje zodpovedali nášmu veku. Už to nie sú dievčenské kroje – 60-ročnej žene nesmie trčať spodnička, kroj musí mať adekvátnu dĺžku. Na javisko nevybehneme s mašľou vo vlasoch, ale s čepcom či šatkou. Dbáme na to, aby celkový vzhľad na javisku reprezentoval úctu a cit k veku.
Ako vyzerá výskum v praxi?
D. Š.: Záleží od toho, aký región spracovávame. Keď sme robili Kysuce, chodili sme do depozitárov a z odboru kultúry sme získali podklady, piesne a zvyky. Pri Orave nám pomáhala etnografka z Oravského múzea
Čo sa týka Kysúc, získali sme výskumné čierno-biele nahrávky, ktoré robila Slovenská akadémia vied v roku 1961. Boli to nemé filmy – zvuk ku nim nebol. Pán Kužma však vydal zbierku piesní z tejto oblasti. Takže keď sme na filme videli tanec Pilky a v zbierke sme našli melódiu a spev k tancu, spojili sme to dohromady.
A. S.: Boli to staré archívne zábery dedinských ľudí, ktorých filmový štáb zvolal. Zavolali im domácu muziku (dali kalíšok na smelosť, lebo neboli zvyknutí tancovať pred kamerou) a natočili ich. Tí ľudia tancovali s obrovskou chuťou a energiou. Mnoho hodín sme sedeli v telocvični na zemi s pánom choreografom, dokola pozerali tie nahrávky a všímali si detaily: prečo je ten muž tak naklonený, či preferuje pravú nohu, ako drží žena ruky, kedy ich zdvihne a do ktorej strany sa zatočí. Vťahovali sme tie jemné nuansy do nášho prejavu, aby sme zachovali pôvodný charakter tanca.
Pri Zuberci sme zasa spolupracovali s miestnou folklórnou skupinou. Ich vedúca a členovia prišli za nami do kultúrneho domu a učili nás tancovať ich tance (napr. Zajačí, Prostú, Žabäcí...).
D. Š.: Pri výskume je náš vek výhodou. Keď niekam prídeme, vyzeráme seriózne, a tak sa s nami miestni ľudia ľahšie pustia do reči, než kedy prišli 20-ročné študentky.
Mnoho pamätníkov už síce pomaly vymiera, no ďalší problém je, že ľudia na dedinách bývajú zatrpknutí. V minulosti poskytli nahrávku výskumníkom a potom videli svoj tanec či počuli pieseň v rozhlase alebo v podaní profesionálneho súboru, pričom nikde nebolo spomenuté, odkiaľ materiál pochádza (napríklad zo Štiavnika, kde je úžasný folklór). Chýbala tam úcta k pôvodnému zdroju.
Snažíme sa to robiť inak. V našich choreografických blokoch máme aj krátky textový vstup, kde otvorene hovoríme, od koho materiál máme a spomíname konkrétne mená starých majstrov. Neprisvojujeme si to. Rovnako pristupujeme aj ku krojom.
A. S.: Keď sme chceli dať ušiť kroje z Oravy (Zuberec, Habovka), povedala som pani Helene Beňušovej , že tie známe kroje sa mi zdajú už príliš novodobé a pýtala som sa na staršie, archaické vzory. Odporučila čerpať z obrazov maliara Maximiliána Račkaya z Oravy, ktorý okolo roku 1850 maľoval prostý ľud v autentických krojoch. Zohnali sme knihu s jeho maľbami a z nich sme brali inšpiráciu.
Tieto staršie kroje sú iné – nádherne tvarujú ženskú postavu, majú iný čepiec, lajblík či blúzku. Dosť na to dbáme aby sme sa vyhli uniformite, pretože tá bola v minulosti neprípustná. Napríklad, keď sme zháňali goralské blúzky, boli sme ich kupovať na trhoch v poľskej Jablonke priamo od žien, ktoré ich ručne vyšívali, aby bola každá originálna.
D.Š.: Folklór pre nás nie je len o tom vybehnúť na javisko v kroji, zaspievať si a zatancovať. Rovnako dôležité je to „podhubie“ – úcta k tradícii, k odevu a k ľuďom, ktorí tu boli pred nami. Učím to aj deti v detskom súbore, že kroj nie je len kostým, je to odev, ktorý ľudia nosili a vážili si ho. Chceme túto krásu zachovať a odovzdávať ďalej, lebo inak nám pomaly zanikne.
Ako folklórne združenie máte momentálne za sebou Zájazd do macedónskeho Ochridu, kde ste sa festivalu Ochridská perla.
D. Š.: V Ochride sme boli od 7. do 11. júla a na festivale sme mali 1 vystúpenie. Zvyšok času sme strávili poznávacími výletmi po pamiatkach, spoločným nácvikmi a oddychom. Nadviazali sme kontakty s ostatnými folklórnymi kolektívmi, boli tam okrem domácich Macedóncov aj Poliaci, Ukrajinci, Bielorusi, Turci. Na festival sme prišli trochu s obavou, no odchádzali so vztýčenou hlavou, že sa nemáme za čo hanbiť.
A. Š.: Ochrid je nádherné starobylé mesto zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, prvý záznam je z obdobia 400 rokov pred Kristom. Mali sme možnosť prejsť najznámejšie pamiatky ako amfiteáter, hradby, niektoré kostoly aj kláštor.
Na jeseň oslávia Oprášené krpce 15. výročie. Pripravujete galaprogram?
D. Š.: Áno, náš program sa volá podľa úvodnej piesne z nášho posledného pásma zo Zuberca, ktoré pre nás vytvoril Vlado Urban: „Poďte ľudia na divi, jak tancujú šediví.“
Je to pieseň, ktorá funguje ako ideálna pozvánka presne pre nás. V programe predstavíme naše tri veľké spevácko-hudobno-tanečné pásma (Zuberec, Terchová a Kysuce), ktoré majú hlbšiu myšlienku.
V týchto pásmach máme tance, ktoré sme „povyťahovali zo starých truhlíc“. Napríklad v kysuckom pásme máme tanec „Lenivý“, ktorý netancuje nikto na Slovensku a nepoznáme ho v žiadnej inej verzii. Našli sme ho na starých nahrávkach, naučili sme sa ho a interpretujeme ho. Bude to taký náš archív.
Ako hostí sme pozvali Gajdošské združenie z Martina. Jeden ich člen je zároveň naším členom, čo je pre nás veľká pocta a prínos.
A. S.: Srdečne pozývame všetkých, ktorí čítajú tento článok na náš galaprogram, ktorý sa bude konať 17. októbra v Dome odborov.
Ak sa chce niekto pridať k Oprášeným krpcom, musí byť v dôchodkovom veku, alebo ste vekovo neohraničení?
A. S.: Pridať sa môže každý dospelý človek, ktorý má chuť. Nepredpokladáme, že by medzi nás prišli študenti (tí majú vlastné kolektívy), ale ľudia po 40-tke či 45-ťke sú vítaní. Dokonca máme jednu mamičku, ktorá k nám prišla z materskej dovolenky a tancuje s nami už minimálne 5 rokov, je naša najmladšia členka.
V podstate sa často rozprávame o tom, že mladší už nebudeme, ale naopak, a postupne budeme odchádzať, či sa nám to páči alebo nie. Máme však veľmi dobrý a bohatý repertoár aj pekné kroje. Bolo by skvelé, kedy sa k nám pridala nejaká mladšia veková skupina a ťahala to ďalej. Cítim, že je to veľmi potrebné, aby naša práca nezanikla, lebo by to bola veľká škoda. Náš repertoár je zaujímavý a žiadaný.
S členmi nášho zoskupenia Oprášené krpce sa poznáme dlhé roky. 10 – 15 rokov sme spolu fungovali vo folklórnych súboroch ako mladí a teraz po čase sme spolu znova. Máme veľmi pekné priateľské vzťahy, kde sa nemusíme na nič hrať, sme k sebe otvorení a pomáhame si aj v osobnom živote.
D. Š.: Príďte sa pozrieť na náš galaprogram a ak vo vás koluje čo len kvapka folklórnej krvi a chcete sa ešte trochu hýbať v rytme tanca, zaspievať si a byť súčasťou niečoho pekného, dvere máte otvorené.
