A presne preto vznikajú tréningové centrá bezpečnej jazdy, školy šmyku. Nie pre profíkov, ale pre bežných vodičov, ktorí veria mýtom, používajú zastarané techniky, podceňujú riziko alebo sa preceňujú. „Šmyk chceme iba na tréningových plochách. Je lepšie si šmyk nacvičiť, ako sa ho zľaknúť na reálnej ceste. Aj keď každá krízová situácia je iná, vždy ide o sekundy, a preto je tak veľmi dôležité natrénovať si správne reakcie a zrýchliť reakčný čas, čo sa dá práve jazdou na umelo vytvorených dráhach, ktoré simulujú sneh či ľad,“ vysvetľuje Lucia Solomon, inštruktorka bezpečnej jazdy zo SuperDRIVE.
Mýtus 1: Šoférujem už 20 rokov, školu šmyku nepotrebujem
Šoférujete roky, bez nehody, denne jazdíte do práce a späť. Odborníčka na bezpečnú jazdu Lucia Solomon upozorňuje na fakt, ktorý mnohých zarazí: väčšina vodičov by dnes neurobila ani vodičský test. Doslova. „Skúste si na internete urobiť test, ktorý ste robili na vodičák. Asi tridsať percent ľudí by ho dnes nezvládlo,” hovorí.
A nehovorí pritom o žiadnych zapeklitých otázkach, ale o úplných základoch vodičskej gramotnosti. Jednou z najzákladnejších otázok, na ktorú by mal vedieť odpovedať každý vodič, je tá o rozostupoch medzi autami. A predsa, keď sa ľudí opýtate, koľko majú nechať miesta za vozidlom pred sebou, väčšina odpovie „asi desať metrov“, alebo „koľko cítim, že potrebujem“.
Lucia Solomon.
Bezpečný odstup sa meria v sekundách
Minimálne dve sekundy, to je zákonný základ. Štyri sekundy sú odporúčaným komfortným odstupom, pri ktorom má vodič reálnu šancu zareagovať aj v momentoch, keď sa stane niečo nečakané. Keď jazdíte mestom päťdesiatkou, vaše auto prejde približne štrnásť metrov za sekundu. Desaťmetrový rozostup, ktorý mnohým pripadá ako dostatočný rozostup, tu ešte možno ako-tak funguje, aj to len za ideálnych okolností. Na suchu, v plnej pozornosti, bez momentu váhania. Lenže, keď sa presunieme na diaľnicu, všetko sa zmení. Pri rýchlosti 130 kilometrov za hodinu prejde auto približne tridsaťdeväť metrov za jedinú sekundu. Desať metrov odstupu je zrazu menej ako tretina sekundy jazdy. A tu už vôbec nie je priestor na reakciu. A reakcia je presne to, čo rozhoduje.
Ľudské telo má prirodzenú reakčnú dobu okolo jednej sekundy. Často aj dlhšiu, ak je vodič unavený, rozptýlený, alebo dokonca len obyčajne zamyslený. Na konci dňa platí jednoduché pravidlo, ktoré by malo byť vyryté v hlave každého vodiča: na cestách nezachraňujú životy metre, zachraňuje ich čas. A čas si kupujeme práve odstupom.
Mýtus 2: Ženy sú za volantom horšie
Lucia zo sedadla inštruktorky vidí obrovský priestor v práci s mladými vodičmi - po získaní vodičáku je práca s nimi minimálna. „V krízovej situácii nezáleží na pohlaví. Každý človek zareaguje šokom a inštinktom. A tie inštinkty treba natrénovať. Ženy na tréningoch školy šmyku zvládajú manévre veľmi porovnateľne ako muži. Sú síce ostražitejšie, ale nie neschopnejšie. Ženy menej riskujú a sú viac odolné voči adrenalínu. Muži si viac veria, viac riskujú a nechajú sa viac unášať adrenalínom.“
Štatistiky nehodovosti na Slovensku hovoria, že pomer medzi mužni a ženami je približne 77 % muži a 23 % ženy ako vodiči, ktorí spôsobili fatálnu nehodu.
Mýtus 3: Hands-free je bezpečné
Pravda? Je rovnako rizikové ako držať telefón v ruke. „Pri hands-free sa nesústredíme na to, čo sa deje okolo nás. Naša pozornosť sa fixuje na jeden bod pred autom. Strácame periférne videnie. To znamená, že nevidíme deti, cyklistu, auto z bočnej ulice a podobne,“ upozorňuje Solomon. Hands-free nie je problém technický. Je to problém kognitívny, váš mozog sa venuje telefonátu, nie jazde. Vodič má pritom často falošný pocit bezpečia. Veď všetko robí podľa zákona, mobil nedrží v ruke, takže má tendenciu riziko úplne podceniť. Lucia pripomína, že podobne rozptyľujúco môžu pôsobiť aj dlhé telefonáty so šéfom, emotívne rozhovory či náročné podcasty, ktoré si vyžadujú plnú pozornosť. Preto radí jednoduché pravidlo: „Zdvihnem len vtedy, keď je to bezpečné. A prvá veta: Šoférujem, je to súrne? Ak nie, telefonát počká.”
Mýtus 4: Tempomat, jazdné pruhy a autonómne systémy sú všemocné
Moderné autá sú plné technológií. Asistent jazdných pruhov, adaptívny tempomat, autonómne brzdenie. Ale Lucia varuje: „Príliš sa spoliehať na techniku je cesta do pekla. Vodiči vypínajú mozog, pretože si myslia, že auto za nich dobrzdí. A potom si sadnú do auta bez týchto systémov. A je to 90 % na nehodu.“ Problémom je, že človek si postupne preprogramuje svoje návyky. Prestane si strážiť rozostup, nepozerá sa tak často do spätných zrkadiel a v zákrutách sa spolieha na to, že ho auto podrží. Keď potom presadne do staršieho auta, ktoré žiadneho asistenta nemá, jazdí stále ako keby tam boli, len tentoraz ho už nič nezachráni.
Systémy sú pomocníci, nie náhrada vodiča. Väčším problémom ako rýchlosť je nepripravenosť vodiča. Ak im neveríte, radšej ich vypnite. Ak ich chcete používať, naučte sa, ako fungujú. Najmä kedy brzdia, kedy upozorňujú a vždy buďte pripravený, že technika môže zlyhať. Za posledných 20 rokov na slovenských cestách pribudlo viac ako milión áut s oveľa vyspelejšími technológiami, pričom kvalita či kapacita ciest sa výrazne nezmenila. Rovnako tak ani metodika výučby v autoškolách neprešla tak výraznými zmenami, ako by si situácia na cestách vyžadovala.
Mýtus 5: Šmyk zvládnem, veď stačí zatočiť
Šmyk je situácia, pri ktorej začiatočník aj skúsený vodič zlyhá v tom istom bode a to v panike. „Problém je stres. Keď auto nebrzdí alebo nejde, kam chcem. Vodič začne prudko uťahovať volant a často aj prudko brzdiť. Ale kolesá sa nedokážu efektívne aj zatáčať aj brzdiť na 100 %. Tým si situáciu ešte zhorší,“ opisuje jeden z ďalších inštruktorov zo školy šmyku SuperDRIVE Martin Vyskoč.
A potom prichádza ďalšia chyba: nesprávny úchop volantu. Staré autoškolské poučky už neplatia. „Správna poloha rúk je 9 a 3. Tak máte najväčší rozsah pohybu, auto môžete ovládať na 180° bez toho, aby ste pustili volant. A zároveň vás v prípade nárazu airbag netrafí do rúk,“ vysvetľuje Martin.
A chybná poloha tela? To je ešte horšie. Vystreté ruky, opierka skoro poležiačky, pás pod pazuchou… výsledkom je, že v prípade kolízie, ani pás, ani airbag nedokážu ochrániť telo tak, ako boli navrhnuté.
Mýtus 6: Vieme krízovo brzdiť
Nevieme. Až približne 80 % vodičov robí pri brzdení v strese chyby a tou najčastejšou je, paradoxne, slabé a neefektívne brzdenie. Ľudia majú pocit, že keď trochu viac pritlačia, stačí to. Nestačí. „Krízovo brzdiť znamená skočiť celou silou na brzdu. Neriešim jemnosť, neriešim cit. Auto má ABS, ono prerušovane brzdí za mňa. Moja úloha je dupnúť čo najrýchlejšie,“ vysvetľuje inštruktor Martin Vyskoč. Práve vďaka ABS sa dá pri plnom brzdení zároveň vyhnúť prekážke, kolesá sa nezablokujú a auto ostáva do istej miery ovládateľné. Vodič môže meniť smer a nie je odsúdený len na bezmocné šmýkanie rovno vpred. Tento systém však dokáže pracovať naplno len vtedy, keď vodič dupne na pedál okamžite, nie postupne a opatrne, ako to mnohí robia zo zvyku alebo zo strachu. „Pol sekundy váhania pri rýchlosti 100 km/h je nesmierne veľa času,“ hovorí Vyskoč. V prepočte na metre je to niekedy rozdiel medzi vystrašeným výdychom a nárazom.
Mýtus 7: Rúž si dám len na križovatke
Aj malý zvyk sa mení na veľký problém. „Začne to na križovatke. O pár mesiacov si ho dávaš v zápche. O rok aj pri rozbehnutej jazde. Lebo si vybudovala zlý návyk a utvrdila sa, že to zvládaš,“ hovorí Lucia. Nepozornosť je najväčší zabijak. A nepozornosť začína pri malých veciach: make-up, pitie kávy, hľadanie vecí v kabelke, podcast, GPS, alebo najčastejšie mobil. Z psychologického hľadiska ide o typický mechanizmus. Mozog si zvykne, že sa doteraz nič nestalo, a začne hranicu rizika posúvať ďalej a ďalej.
Mýtus 8: Rýchlosť nie je problém, hlavne nech mám kontrolu
Rýchlosť je pritom druhým najčastejším dôvodom fatálnych nehôd na Slovensku. Mnohí vodiči majú pocit, že pokiaľ majú auto pod kontrolou, môžu si dovoliť ísť o pár kilometrov rýchlejšie, než dovoľuje situácia či predpisy. Lenže kontrola je často len ilúzia. Skutočná hranica možností auta a pneumatík je oveľa bližšie, než si myslíme. „Nedovolená rýchlosť znamená, že neviem odhadnúť, čo moje auto zvládne. V zákrute stačí zvýšiť rýchlosť o tri – štyri kilometre za hodinu a už auto nedokáže držať stopu a zväčšuje sa polomer jeho zatáčania,“ pripomína Lucia.
A na klzkej ploche? Tam stačí jeden jediný kilometer navyše. To, čo vodič subjektívne vníma ako zanedbateľný rozdiel, môže v praxi rozhodnúť o tom, či zákrutu prejde, alebo skončí mimo cesty. Práve na to slúži škola šmyku. Je to jediný priestor, kde sa naozaj oplatí robiť chyby. Tréningy prebiehajú na špeciálne pripravených klzkých povrchoch, ktoré simulujú ľad či sneh. V reálnej premávke by bola takáto jazda životu nebezpečná, no na tréningových plochách je vytvorené maximálne bezpečné prostredie.
Otázka preto neznie, či sa oplatí školu šmyku absolvovať, ale skôr ako často. „Ideálne každé dva roky. Počas bežnej jazdy sa vybudujú zlozvyky. A keď jazdíte veľa, ste ešte náchylnejší k automatizácii a autopilot je nebezpečný,“ tvrdí inštruktor Martin. Pripomína aj to, že autoškoly na Slovensku často fungujú podľa tridsať rokov starých osnov, ktoré nereflektujú moderné autá ani dnešnú premávku. V Rakúsku je kurz šmyku povinnou súčasťou cesty k vodičskému preukazu, a rozhodne nejde o formalitu. Výsledkom je podľa dostupných údajov približne o 40 % menej nehôd u mladých vodičov v Rakúsku ako pred zavedením tohto pravidla.
Najväčší mýtus zo všetkých? „Mne sa nič nestane.“
Práve tento postoj stojí v pozadí mnohých nehôd, pri ktorých sa ešte deň predtým všetci cítili ako dobrí a skúsení vodiči. Lucia Solomon to pomenúva jasne: „Život má nevyčísliteľnú hodnotu. A zvýšiť svoje bezpečie za volantom dokáže každý z nás, ak si prizná, že nie je dokonalý a má sa čo učiť,“ hovorí. Šoférovanie nie je rutina, ktorú si odbavíme medzi nákupom a pracovnou poradou. Nie je to samozrejmosť, ani len ďalšia činnosť popri telefonáte či počúvaní podcastu. Každé sadnutie za volant je v skutočnosti rozhodovanie o živote a smrti. Vlastnom aj cudzom. A ak sa máme niekde učiť robiť chyby, skúšať hranice a zisťovať, čo naozaj zvládneme, tak jedine tam, kde to nebolí. Na tréningových plochách, pod dohľadom inštruktora, v prostredí, kde je najhorším následkom zničený kužeľ, nie zničený život.
