Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

20. september 2018 | Ľuboslav, Ľuboslava

Zdravie a životný štýl

Neurológovia v Žiline liečia aj Hossu s Višňovským

Neurologické oddelenie žilinskej nemocnice dosahuje pomerne slušné výsledky. Veľmi úspešné je aj pri liečbe chrbtice. Jeho služby využíva napríklad celá slovenská hokejová špička na čele s Mariánom Hossom či Ľubomírom Višňovským. Aj o tom, prečo je dnes na Slovensku nedostatok neurológov, sme hovorili s primárom Jurajom Vyletelkom.

15.02.2016 | 12:51

 

Odkedy funguje neurologické oddelenie žilinskej nemocnice?

Toto oddelenie bolo založené v roku 1951 medzi prvými na Slovensku. Prvým primárom sa stal Štefan Comorek. Prišiel sem z Bratislavy, kde bol hlavným asistentom akademika Černáčka, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho slovenského neurológa. Zo začiatku to bolo krajské neurologické oddelenie, potom okresné. Ale vždy sme sa radili na úroveň fakultných nemocníc. Aj keď sme pracovali s menším počtom personálu, čo sa týka jeho odbornosti, boli sme na tom veľmi dobre. Keďže máme veľkú spádovú oblasť, tak pacientov sme mávali ešte viac, ako veľké kliniky v Bratislave a Košiciach.

 

Aké ochorenia liečite?

V prvom rade sú to mozgovo-cievne príhody, ktoré boli kedysi na pokraji záujmu. Nedali sa liečiť a nikto tých pacientov nechcel liečiť. Ešte tak 15 rokov dozadu sme sa pri prijímaní pacientov striedali s interným oddelením. Väčšinou sú to totiž pacienti s cukrovkou, srdcovo-cievnym problémom, vysokým tlakom, cholesterolom. Mozgová porážka je totiž väčšinou následkom iných ochorení.

 

Kedy sa to zmenilo?

Zhruba od polovičky 80-tych rokov sa týmto pacientom začala venovať pozornosť a mozgové príhody sa dostali na úroveň srdcového infarktu. Zistilo sa, že je možné týchto pacientov liečiť. Rozdiel je však v tom, že ak pacient srdcový infarkt prežije, tak väčšinou je sebestačný. Väčšina z nich nie je odkázaná na pomoc iných. Pri mozgovo-cievnych príhodách, ak je cieva upchaná alebo praskne, polovička pacientov zomierala a druhá zostala trvalo poškodená. Z nich ešte tri štvrtiny boli pripútané na lôžko, takže potrebovali následnú starostlivosť. Teda len štvrtina pacientov, ktorí prežili, mohli ďalej normálne fungovať. Bolo to finančne veľmi náročné. Preto sa tomuto ochoreniu začala celosvetovo venovať väčšia dôležitosť. Vznikol celosvetový konsenzus, že všetci pacienti s mozgovými príhodami musia byť prijatí na neurologickom oddelení. Mesačne máme takýchto pacientov 60 – 80, čo je viac ako polovica zo všetkých u nás hospitalizovaných.

 

Nie je to číslo príliš vysoké?

Áno. Zo štatistického hľadiska sme jeden z mála štátov, kde ešte stále tieto ochorenia narastajú. Pretože Slováci po revolúcii vedú stresový spôsob života.

 

Aké sú hlavné rizikové faktory?

Sú to hlavne vysoký tlak, ochorenia srdca, cukrovka, obezita a fajčenie. Tieto ochorenia sú navyše u nás veľmi zle liečené. Pacienti si tlak liečia tak, ako si zmyslia. Na cholesterol ľudia nedržia diétu, pacienti berú inzulín a jedia sladkosti. Nefunguje u nás osveta a prevencia, a tak všade vo svete počet týchto pacientov, ale aj ich úmrtnosť klesajú, ale u nás stúpajú. Našťastie však tým, že neurologické oddelenia sú nútené týchto pacientov prijímať, podstatne sa zlepšila liečba, aj následný stav pacientov. Cieľom je, aby maximálne štvrtina z nich zostala trvale postihnutých. Tí ostatní by sa mali dostať buď do normálneho stavu, alebo aspoň by mali byť sebestační. Dnes už aj vysoký vek patrí k rizikovým faktorom. Dĺžka života sa predlžuje, a tak pacientov pribúda. Isté však je, že keby sme dokázali podchytiť liečbu vysokého tlaku, ochorení srdca, najmä arytmiu, cukrovku, liečbu vysokého cholesterolu a ľudia by zároveň mali správnu životosprávu, obmedzili by sa tieto príhody na 10 %.

 

Ktoré metódy hlavne pomohli?

Povinne sa na oddeleniach zriadili jednotky intenzívnej starostlivosti. Každý pacient, ktorý je v akútnom stave, sa tam musí liečiť aspoň 24 hodín. Pred piatimi rokmi sa zaviedla aj trombolitická liečba. Začal sa pacientom podávať liek, ktorý priamo dokáže rozpustiť zrazeninu. Tento liek má veľmi dobré účinky, ale môže sa podať len do 4,5 hodiny od začiatku príhody. Musí byť jednoznačne stanovený čas. Je to problém v tom, že najmä starší ľudia dostávajú väčšinou porážky v noci. Večer si ľahne spať a keď sa zobudí, je ochrnutý. Nevie sa čas a nemôže sa mu dať tento liek, pretože ak je mozog nedokrvením postihnutý dlhšie, cievy popraskajú a pacient dostane krvácanie do mozgu. Dnes už sa dá na základe magnetickej rezonancie zistiť, kedy asi príhoda začala. Musí sa urobiť CT, aby nemal krvácanie do mozgu, alebo nádor. Až potom sa môže liek podať. Ten tečie asi hodinu. Najväčšiu šancu majú, keď prídu do troch hodín. Po troch hodinách účinok klesá. Čím skôr pacient príde, tým sú lepšie výsledky. Pacienti, ktorí prídu do hodiny, sa skoro všetci vyliečia. Dnes už sa však robí aj priame odstraňovanie zrazenín z mozgu – tromboktómia. Môže sa to urobiť najneskôr do 10 hodín od príhody. Takýchto pacientov sme prevážali do Bratislavy, teraz už to robia aj v Martine.

 

Ako pacient vie, že je zle a treba sa ponáhľať?

Začne im tŕpnuť tvár, oslabne ruka, noha, vykriví im ústa a majú problémy s rečou. Vtedy by mali čím skôr prísť do nemocnice. Keď to urobia, majú šancu na vyliečenie. Bohužiaľ, aj napriek osvete mnohí tieto varovné signály ignorujú.

 

Aké ďalšie ochorenia liečite?

Ďalšou veľkou skupinou sú pacienti s ochoreniami chrbtice. To sú tie klasické ochorenia, keď pacientovi, ľudovo povedané, sekne v krížoch a bolesť mu vystreľuje do nohy. Je to veľmi bolestivý stav. My sme jedno z najlepších pracovísk na Slovensku, ktoré robí kompletnú liečbu. Nikde nerobia všetko to, čo my. Máme tu aj neurochirurgiu, takže sa môže hneď operovať. Ale od operácií sa už ustupuje. Už nie je dôvod na operáciu, keď má pacient bolesti a nález na magnetickej rezonancii. Dôležité je, ako funguje nerv, ktorý je stlačený platničkou. Pokiaľ funguje, tak nie je dôvod urýchľovať operáciu. Hľadajú sa jednoduchšie metódy, ako mu pomôcť.

 

Prečo?

Lebo sa zistilo, že po dvoch rokoch pacienti, ktorí sa s rovnakými ťažkosťami dali operovať a tí, čo sa nedali operovať, sú na tom rovnako. Operácia síce z krátkodobého hľadiska prinesie účinok v tom, že pacient rýchlo stratí bolesť, ale za nejakú dobu sa mu to vráti a má chronické ťažkosti. Ako prví na Slovensku sme už v roku 2004 začali metódu, pri ktorej picháme do platničky špeciálne ozónové injekcie. Platnička ako by sa zmenšila a tým prestane tlačiť na nerv. Je to jednoduchá metóda, šetrný zákrok. Robí sa to ambulantne a po týždni môže pacient začať rehabilitovať. Po operácii by musel 6 týždňov ležať. Robí sa to pod kontrolou na CT-čku. Ihla sa zavedie do platničky. Je to o tretinu lacnejšia liečba a výsledok je rovnaký.

 

Takže ste priekopníkmi tejto metódy?

Už to robia aj inde na Slovensku, ale nemajú také výsledky, ako my. Máme 90 % úspešnosť. Chodia k nám vrcholoví športovci, hokejisti z NHL, futbalisti, aj iní. Z 300 liečených boli len dvaja na operácii. Všetci ostatní normálne fungujú. Chodí k nám Višňovský, Hossovci, Graňák, Országh, Handzuš, Rúžička, Nagy. V lete, keď prídu domov, tak sa tu každoročne viacerí stretnú. Z futbalistov tu bol aj Miro Karhan. Niektorí majú takú platničku, že 80 % bežných ľudí by s tým ledva chodilo. Oni v pohode hrajú. Športovci majú výhodu v tom, že majú telo dobre vypracované, takže veľmi rýchlo môžu normálne fungovať.

 

Takže ste aj lekárom športových „celebrít“. Čo však ďalší pacienti?

Spektrum chorôb je potom veľmi široké. Liečime pacientov so sklerózou multiplex. To je ochorenie väčšinou mladých ľudí, hlavne žien medzi 20 – 30 rokmi. Prejavuje sa poruchami zraku, dvojitým videním, krátkodobým oslepnutím, závratmi, tŕpnutím rúk a nôh. Keď som v nemocnici začínal, tak 80 % z nich končilo na vozíku, lebo liečba neexistovala. Ochorenie má pôvod v poruche imunity. Telo si začne vytvárať protilátky proti vlastným nervovým vláknam. Posledných 15 rokov sú však už na to účinné lieky. Aj my sa zapájame do ich vývoja, robíme štúdie, vlastnú výskumnú činnosť. Tie lieky, ktoré sú dostupné, síce ochorenie nevyliečia, ale môžu ho zastaviť. Život týchto pacientov sa podstatne zlepšil. Už si ani nespomínam, že by niektorí pacient skončil na vozíčku. Je to však veľmi nákladná liečba. Stojí asi 1000 eur mesačne. Ďalej je to aj Parkinsonova choroba, ktorá sa prejavuje trasením, stuhnutosťou svalov a celkovou spomalenosťou. Máme aj pacientov s epilepsiou, ktorá je dnes liečiteľná. Veľa pacientov chodí aj so závratmi rôzneho druhu. Väčšinou nimi trpia pacienti s vysokým tlakom. Ďalej sú to pacienti s mozgovými nádormi a nádormi miechy. To je smutná stránka. Veľa nádorov je nezhubných. Pokiaľ je to na mieste, že sú chirurgicky odstrániteľné, tak nemusia potom ani užívať lieky. Klasické nádory vychádzajúce z mozgového tkaniva sú zhubné, rastú pomaly a plazivo, väčšinou sa neskoro zistia a sú operačne ťažko odstrániteľné. Je síce aj chemoterapia, aj ožarovanie, ale efekt stále nie je taký, ako by sme si priali. Bohužiaľ, stále majú nepriaznivú prognózu. Potom sú to ochorenia periférnych nervov.

 

Takže vývoj ide rýchlo dopredu.

Dnes už sa aj vďaka zlepšeným diagnostickým metódam dajú zachytiť aj také ochorenia, ktoré sme v minulosti diagnostikovať nedokázali. Neurológia išla pomerne veľmi dopredu. Aj keď našim handicapom, samozrejme, je to, že sa nemôžeme pacientovi pozrieť do hlavy. Nemôžeme mu ju len tak navŕtať, takže musíme vychádzať z anatómie a príznakov, a tak sa dopracovať k diagnóze. Je to pomerne zaujímavý odbor. Ale finančne u nás veľmi poddimenzovaný. Predvlani vyšla v rámci európskej zdravotníckej organizácie štúdia o tom, koľko financií je potrebných na liečbu chorôb konkrétnych orgánov. Na ochorenia mozgu, ktorými sa zaoberá neurológia, neurochirurgia a psychiatria, by sa v rámci liečby, výskumu, rehabilitácie, malo dať 40 % prostriedkov, ktoré idú do zdravotníctva. Čiže skoro polovica. A na ostatných 50 odborov by mala ísť tá druhá polovica. U nás je to však úplne inak. V Žiline ide na to možno tak 5 % prostriedkov. Je totiž veľa ochorení, ktoré sú preventabilné. Ale v neurológii, okrem cievnych príhod, nemajú ochorenia prevenciu. Nevieme, prečo a kedy vznikajú.

 

Hovorí sa, že peňazí v zdravotníctve je málo.

Keby sa urobila reforma zdravotníctva, tak by tých peňazí bolo dosť. Lenže tu uteká komínom veľmi veľké množstvo financií a navyše sa ľudia o seba nestarajú.

 

Ako ste sa dostali k medicíne?

Ja som hral od mladosti hokej. Keď som videl krv, tak som odpadával. Nevedel som si predstaviť, že by som bol lekárom. Keď som skončil strednú školu v Žiline, prihlásil som sa na Chemicko-technologickú fakultu v Bratislave. Chcel som hrať predovšetkým hokej. Bola tam však veľká konkurencia, tak som sa vrátil do Žiliny. Tréner mal rodinu na lekárskej fakulte v Martine, tak som išiel tam. Pre mňa bol hlavný hokej, a tak som išiel na medicínu. V rámci školy sme mali na neurológiu profesora Piďhu. Bol svetovou kapacitou. Vyhodili ho komunisti v Prahe a potom ho zobrali do Martina. Kvôli nemu som začal robiť neurológiu. On chcel, aby som tam zostal u nich robiť. Potom však umrel, a tak som sa vrátil do Žiliny, k primárovi Comorkovi. Ako športovca ma zaujíma chrbtica. K hokeju som sa už nevrátil. Nastúpil som sem v roku 1975. Keď som sa vrátil po vojne, začal som robiť basketbalistom lekára a vydržal som tam 30 rokov. To mi dalo veľmi veľa aj v liečbe chrbtice.

 

Prečo je tak málo neurológov?

Neurológia je v rámci bodovacieho systému relatívne zle nastavená a chápaná. Naše vyšetrenie je veľmi náročné. Je to vyšetrenie, ktoré sa musí u každého pacienta urobiť rovnako, v celom rozsahu. Musíme každého vyšetriť od hlavy po päty. S každým pacientom sa musíte rozprávať rovnako. Trvá to minimálne pol hodinu. Za osem hodín stihnete maximálne 16 pacientov, ak to chcete robiť poriadne. Nezriedka však lekári vyšetria aj 50 pacientov. Nedokážu totiž také množstvo pacientov zvládnuť. A, čo je najhoršie, veľa úkonov nie je vôbec poisťovňou hradených. Bohužiaľ, pri tvorbe bodovníka boli naši šéfovia málo aktívni, a tak sme aj dopadli. Zmeniť to je obrovský problém. Preto neurológovia nestačia a myslím si, že ani nie sú dostatočne rozdistribuovaní. Nových je veľmi málo. Ja a moja zástupkyňa sme už v dôchodkovom veku. Bývalá primárka Laciová má 80 rokov a stále robí na železničnej poliklinike.
 

Michal Filek
Snímky archív Juraja Vyletelku

|
<
September 2018
>
PON UTO STR ŠTV PIA SOB NED
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
1 2 3 4 5 6 7
Štvrtok    20. September 2018
20.9.2018 13:00 | Tvorivý klub
20.9.2018 15:00 | Klub spoločenských hier
Horúce kreslo
DNES ZAJTRA SOBOTA
13 °C
23 °C
23 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod