Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

20. november 2018 | Félix

Rozhovory

Okradnutý, odpočúvaný, ale šťastný Kelly: Treba si pripomínať, že sme žili v neslobodnom štáte

Po 45 rokoch od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa sa umelecký fotograf Ivan Kelly Köhler vracia na miesto činu. Do Prahy, kde mu kedysi komunisti zničili negatívy a zhabali fotografie. Nedávno, keď sa chcel vydať po stopách neveselých spomienok, ho Stovežatá opäť privítala po svojom. Na stanici ho okradli o fotoaparáty.

26.08.2013 | 13:46

Minulý týždeň sme si pripomenuli 45. výročie od okupácie Československa v roku 1968. Ivan Kőhler, vtedy pôsobiaci v Okresnom vlastivednom múzeu v Českej Lípě, bol poverený fotografovaním týchto udalostí. Zavolali mu v noci z 20. na 21. augusta z vtedajšieho okresného výboru strany a informácia bola kusá - treba dokumentovať vstup vojsk RVHP na naše územie.

 

Pripomeňme si tieto udalosti. Vedeli ste, do čoho idete?

 
Ani presne nie. Obsadenie začalo o polnoci príletom okupačných lietadiel a všetky hraničné satelity boli pumpované množstvom tankov. Sledoval som ich, ako prichádzajú od východonemeckých hraníc. Rádio Praha vtedy už vysielalo informácie, že je postupne obsadzovaný rozhlas, televízia a Praha sa dostáva do zajatia vojsk. Tak nám s kolegom z českolipského múzea napadlo, že do tej Prahy pôjdeme... Fotograficky a reportérsky som nebol zvyknutý dokumentovať takéto zlo. Rusi na tankoch boli mladí chlapci, ktorí dostali príkaz páliť na určené miesta. Všetky električky a autá na jeden pokyn prevalcovali tankami. Pre mňa bolo šokom aj to, že naši ľudia boli natoľko odvážni, že skákali na tanky a zapaľovali im nádoby s naftou. Pri fotografovaní niektorých príšerných scén tuhla krv v žilách. Videl som na zemi ženu, ktorej práve prešiel po nohe tank. Ľudia ju len provizórne ošetrovali na mieste, bol tam chaos. Staromestské námestie bolo obsadené mínometnými delami. Rozstrieľali Národní muzeum a potom desať rokov trvalo, kým ho dali do poriadku. Pražský hrad, skvost celej Európy, bol zrazu obsadený. Tam sa mi stalo, že predo mňa skočil vojak so samopalom. Mal som tri aparáty a on mi začal vyťahovať film. Pochopiteľne, že ho znehodnotil. Našťastie ho to prestalo baviť, dvoch sa ani nedotkol. Fotografie, ktoré som v Prahe spravil, dnes už, samozrejme, neexistujú. Štátna bezpečnosť (ŠtB) mi negatívy zhabala, lebo som vraj predstavoval protištátny živel, nepriateľa socialistického národa.

 

Ako vám pri vypočúvaní zdôvodnili, že sú tieto fotografie nebezpečné a musia sa zlikvidovať?


Na Václavskom námestí v ten deň chodili mladí so zástavami, na ktorých bola krv prvých, čo padli. Keď ma vypočúvala ŠtB, povedali mi, že to bola iba finta. Že zástavy poliali sirupom, aby vyvolávali v davoch vášne. Eštebáci negovali každý môj pohľad... Náš riaditeľ múzea však naďalej chcel, aby som udalosti mapoval. Do tej doby som nevedel, čo je to stanné právo. Nikto nemohol vychádzať von, ale ja som to nikdy nedodržiaval.

 

 

Je dôležité si tieto udalosti pripomínať?


Chcem, aby mladí ľudia boli informovaní. Mladým rok 1968 nič nehovorí, ani 1989. V učebniciach to nie je, publikácie sú len české. Žili sme v neslobodnom štáte, a to si málokto z nich vie dnes predstaviť. Človek zistil, že eštebáci boli jeho najbližší priatelia. Boli to osobné sklamania, a ich osobné zlyhania. Ale ja som sa s tým vyrovnal. Mám dnes zažalovať štát za zhabanie mojich fotografií? Na čo? Aj keď je to nepremlčateľné, rovnako ako to, že som 23 rokov nikde necestoval – ja, neuveriteľne zdatný typ, čo by som precestoval celý svet! Bol to úder pod pás. Prečo som fotografoval fašiangy? Lebo som 20 rokov musel žiť v azyle v Rajci. Aj tam som si žil dobre, ale len preto, že mám takú povahu a spôsob života. To nie je ich zásluha. Bol som notorický „prúserár“, lebo niekto si dovolil ma sledovať. Paradoxne, dnes, v čase demokracie, existujú paralely s týmto obdobím. Človek si myslí, že sa doba posunula niekde inde, že je slobodný, a zrazu zistí, že je odpočúvaný ako pred rokmi.

 

Hovoríte o súčasnosti? Ako je to možné?


Sám sa pýtam. Po tom, čo ma 23 rokov sledovali a odpočúvali, ma v tejto dobe odpočúvali znova. Nebolo to mierené voči mne, odpočúvali niekoho iného a popritom zaznamenávali aj moje hovory. Moja právnička zažalovala štát za ochranu osobnosti, okresný súd to zamietol, na krajskom sme vyhrali a dostali odškodnenie. Ako sa v tejto dobe, kedy je absolútna demokracia, dostane človek do takejto situácie? Zrazu sedím na súde, v ruke mám spis o tom, ako ma odpočúvali, a pýtam sa obhajkyne práva, či je informovaná, ako sa odpočúvalo za totalitného režimu. Nevedela odpovedať. Ja som 23 rokov žil v neslobodnom štáte, neustále pod kontrolou, a dnes sa dostanem do podobnej situácie. Prosím, vysvetlíte mi, ako je to možné? Ako sa mám cítiť?

 

Takže vás odškodnili, priznali si vinu.


Áno. Ale tie peniaze zužitkujem nie pre seba, ale niekoho iného. Pravdepodobne ich pošlem do jazzového klubu na Bourbon street v New Orleans. Toto mesto je kolíska jazzu a dúfam, že sa tam čoskoro vyberiem. Klub bol zatopený a prispejem im takto na zakúpenie pivových pohárov. Mám len jediné želanie, aby bolo na nich napísané Kelly.

 

Vy ste sa rozhodli po rokoch opäť vrátiť do Prahy, prioritne za účelom výstavy a krstu vašej prvej knihy, ale tiež, aby ste zmapovali miesta, kde ste počas okupácie fotografovali. Čo sa stalo, že sa tento zámer nevyplnil podľa vašich predstáv?


Celý príbeh sa odohral v apríli, kedy som mal výstavu v Slovenskom inštitúte v Prahe. Išlo o dvojročný program výstav a krstov mojej knihy po slovenských inštitútoch v každom významnom európskom meste. Začal som v januári v Moskve a druhá výstava sa konala v Prahe. Okrem tejto záležitosti som mal v pláne ísť po stopách okupácie Československa, tak ako si to pamätám ja. Mal som presný program čo a kde budem fotografovať, zakončený upálením Jána Palacha. Po vystúpení z vlaku, keď som volal taxík, v nestráženej chvíli a nervozite, kto ma odvezie, mi ukradli všetky aparáty. Takže môj plán padol. Policajti sa na nás dívali skoro humorne, lebo to bola štrnásta krádež v ten deň. Kradne sa vraj tak, že na stanici nie sú žiadni bezdomovci, ale veľmi elegantne oblečení ľudia, takže človek nemá pocit, že by si mal dávať pozor. Nedávno dal Klaus amnestiu tisícom ľuďom, ktorí nemajú kam ísť, ale nejakí bossovia si z nich spravili volavky a oni sa pohybujú na frekventovaných miestach, akým je aj stanica. Jednoduchým, surovým a rafinovaným spôsobom ma okradli. Samozrejme, aj ja mám na tom vinu, pretože som nedával väčší pozor. Policajti si to zaznamenali, ale nula bodov. Je to paradoxná zhoda náhod, že nielen komunisti mi zobrali všetky fotografie, ale keď sa chcem po rokoch opäť vrátiť k téme okupácie, nie je mi to umožnené. Moja milovaná Praha ma po 45 rokoch po okupačnej dobe, kde som fotografoval moju prvú a poslednú reportáž, takto privítala. Výsledky nemám a už nemám ani fotoaparáty. Môžem len spomínať na to, čo som nafotografoval a hľadať podobné snímky v knihách.

 

Aké máte v súčasnosti (bez fotoaparátov) plány?


V súčasnej dobe som naplno odovzdaný mojej prvej téme v živote, ktorú som robil. Ako fotograf Okresného vlastivedného múzea v Českej Lípě som musel dokumentovať všetky predmety, ktoré sa našli v okolitých hradoch, zámkoch a múzeách. Dostal som sa k nádherným predmetom datovaným ešte do 15. storočia. Tam vnikla moja láska k zátišiam, ktoré som teraz pretavil do novej podoby a budú nainštalované v Jánošíkovom dvore v Zázrivej, v objekte U Štefana. Tento rok si pripomíname 300 rokov od narodenia Jánošíka a 325 od jeho smrti. Preto sa v Jánošíkovom dvore uskutoční 14. septembra podujatie. Bude poňaté netradične - vznikne tu Jánošíkov hrob, pretože nikto na Slovensku nevie, kde sa vlastne nachádza. Traja umeleckí sochári, Jaroslav Gaňa, Jozef Mundier a Marek Ryboň predstavia svoje vízie o jeho hrobe. Akcia bude mať však i iný rámec. Bude sa volať Pikle Štefanov, a to z dôvodu, že na Jánošíkovom dvore sa nachádzajú tri objekty - U Juraja, U Mateja a U Štefana. Majiteľ posledného menovaného domčeka sa volal Štefan Pikla. Minulý rok na Silvestra vyhorel, dnes je zrekonštruovaný a tam vznikne stála galéria s názvom Steve Gallery Magistr Kelly. Nainštalujeme spomínané zátišia z minulého tisícročia. Bude tu pozvaných viacero známych Štefanov, a okrem nich aj celá rodina Feldekovcov. Pôjde o výnimočnú akciu, všetci sú pozvaní.


Okrem toho v našom vydavateľstve Emily Mysterium Kelly pripravujeme štyri publikácie, v ktorých bude výber z mojej tvorby. Pripravuje ich moja asistentka Emily Balážová, ktorá je moje „factotum“. To znamená „dôležitý pomocník, niekoho pravá ruka“, a tento výraz som prebral od môjho najobľúbenejšieho amerického spisovateľa Charlesa Bukowského.


Emily factotum napísala diplomovú prácu o jazze v Žiline, ktorá je pripravená na vydanie. Bude tam zmapovaná celá história jazzu v Žiline a na túto publikáciu nadviaže špeciálna kniha o legendárnych postavách svetového jazzu. Ďalšia predstaví moju 40-ročnú fašiangovú tvorbu. Pripravuje sa aj kniha, ktorá bude poctou človeku, ktorý mi dal vo výtvarnom svete najviac - kniha o Vladimírovi Kompánkovi. Pôjde o 20-ročné obdobie fotografovania, kedy žil v Rajci a zachytávam ho pri rôznych činnostiach. Je to moja povinnosť a vyžiadalo si to aj vydavateľstvo. Už niekoľko rokov vášnivo fotografujem zviera, ktorého grafika na tele ma opantala natoľko, že vzniká nádherná publikácia s touto tematikou.

 

Budúci rok oslavujete 70-ku. Pripravujete špeciálne oslavy k jubileu?


K 70. narodeninám plánujem výstavu, ktorá sa začne v Tatranskej galérii v Poprade, a následne bude putovať po iných mestách. Riaditeľka a kurátor si vymysleli tri témy. Prvou bude PRUHOVANÝ LABYRINT (STRIPED LABYRINT), druhou bude CORVUS STORY (HAVRANIADY). Pred galériou je totiž obrovské množstvo havranov. Vznikne o tom časť výstavy. Tretia téma sa dotýka ďalšej tragédie v mojom živote, keď moja 30-ročná práca v negatívoch bola znehodnotená zaplavením ateliéru žumpou. Avšak vznikli EXKREMENTOS (HOVNOGRAFIE KELLY(HO)), ktoré budú konečne predstavené! Väčšina umelcov a grafikov je totiž šokovaných, čo z mojich diapozitívov urobili mikroorganizmy. No a v týchto dobách prežívam generálku na sedemdesiatku a opíjam sa už dopredu, keby som sa jej náhodou nedožil.

 

Veronika Cvinčeková
Snímky súkromný archív Ivana Köhlera

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA ŠTVRTOK
1 °C
1 °C
1 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod