ZBYTOČNÉ VYHLÁSENIA
Niekdajší žilinský basketbalista a neskôr i tréner poukázal aj na iné momenty počas trojročného účinkovania BK Slávia v extralige, podľa neho koniec neprišiel len pre nedostatok financií. „Koniec nastával postupne vďaka príchodu trénera Kurillu k mužstvu. Je všeobecne známe, že som k nemu maximálne kritický. Na vyskladaný káder slovenských hráčov po príchode Hofericu a Podhorského spoločne s domácimi odchovancami dostali funkcionári do klubu absolútne nekompetentnú osobu na ich trénovanie, čo je prvá chyba. Ďalšia prišla zbytočnými rozprávaniami, o tom ako chcú hrať túto sezónu o medailu, i keď nebol na to ešte vyzretý tím.“ Basketbalové vedenie najviac apelovalo na nedostatočnú podporu z verejných zdrojov, Futo vidí v týchto slovách značný alibizmus. „O postoji mesta, „vucky“, „sblky“ vedeli všetci, keď išli do tohto projektu. Vyplakávanie, že nám nedalo mesto či „vucka“ je nemiestne. Klub šiel do toho s tým vedomím, že peniaze od týchto organizácii nedostanú. Zas klobúk dole, že sa zohnali akcionári i sponzori, ktorí do toho dávali peniaze. Jedine, čo mi príde smutné, že ich dávali bezhlavo, bez žiadnej koncepcie a zrušili pozíciu Ondrejovi Šoškovi ako generálnemu manažérovi.“
KURILLA NEVEDEL PO ANGLICKY
Problémy mali vznikať hlavne u už bývalého kouča i manažéra v jednej osobe Ivana Kurillu, ten vraj nevedel poriadne ani po anglicky. „Na stanovený rozpočet, ochotu akcionárov sa zle nakladalo s financiami. Kupovali sa treťotriedni Američania, tvárili sa ako veľkí hráči a nič z toho. Jednoducho, klub nemal žiadnu koncepciu. Uvediem príklad z minulého leta, prišiel americký rozohrávač, ktorého si vybral Kurilla a za tri dni ho poslal domov, lebo nespĺňal jeho predstavy, i keď si ho sám vybral. Samozrejme, zaplatila sa mu letenka a ďalšie poplatky. Teda trénerov skauting bol katastrofálny ako jeho angličtina. Je nemysliteľné mať v kádri šesť zahraničných hráčov a tréner nevie po anglicky. Nechcem ísť ďalej do detailov, lebo to už záležitosť klubovej kuchyne.“
KONIEC PRÍŽIVNÍKOM
Miroslav Futo pozná detailne prácu s mládežou v Žiline, i z tohto pohľadu ho mrzí premárnená šanca pre domácich chlapcov. „Žilinskí odchovanci sa za dva roky neposunuli nikde. Áno, u Merešša a Rožánka to neplatí, ale za ich progresom treba vidieť individuálnu prácu Milana Rožánka, Robovho deda. Talenty pred dvomi rokmi ako Ďuriš, Turza či Pažický sa vzhľadom na svoj potenciál posunuli minimálne. Akurát u nich sa zrodila väčšia skepsa či je správne sa ďalej uberať basketbalovým životom.“ Žilinský basketbal si opäť bude pamätať vo svojej histórii ďalší náhly koniec. Ako sa mu v budúcnosti vyvarovať? „Určite by bolo fajn zachovať lokálpatriotov v rámci sponzoringu. Naozaj, boli to ľudia z tohto regiónu a týchto našich krajských mecenášov treba udržať a pritiahnuť viac ľudí, ktorí robili okolo žilinského basketbalu. Mať ambíciu zapájať bývalých hráčov, ktorí si prešli tréningami na zamrznutej športovej hale pri mínus dvoch stupňoch a podobne. Teda dať priestor žilinským srdciarom a neťahať tu darmožráčov či príživníkov z iných miest,“ zakončil Futo.
