Ako sa začala tvoja práce pre Večerník?
Asi ako u mnohých - hľadala som si prax počas štúdia na vysokej škole. Prišla som do redaktorského kolektívu, ktorý mi ozaj sadol – Robo Kašša, Peter Bárdy, Danka Folkmerová, Katka Marčeková, „Lojzko“ Meluš či Mirko Leitner, neskôr pribudol Janči Polák. Pamätám si, že mi Peter Bárdy, ktorý bol môj kvázi mentor, povedal niečo v zmysle: slohy ti idú, ale články nie. Na to vás vysoká škola jednoducho nenaučí, to sa získa praxou. Našťastie som sa, myslím, do toho rýchlo dostala, aj keď človek sa učí celý život. Môj prvý rozhovor bol, mimochodom, s Helenou Vondráčkovou a mala som riadnu trému.
Na čo si z toho obdobia najradšej spomínaš?
Na „zlaté časy“, keď sa stal šéfredaktorom Robo Kašša. Ako sme si robili redakčné porady v starom Treska bare, aj ako som neznášala, že ma spravili redaktorkou „žilinskej Smotánky“ (smiech). Začiatky som si jednoducho pracovne odkrútila na plesoch a keď sa u nás v Žiline vyskytla nejaká celebrita, rozhovor bol na mne. Práve s Robom sme však boli medzi poslednými, ktorí vyspovedali Ivetú Bartošovú, keď bola na utajenom pobyte v Terchovej. Vzhľadom na okolnosti, ktoré sa následne stali, si dodnes cením, že nám to umožnila. Príprava novín bola vtedy živelnejšia, no to ma naučilo pripraviť zaujímavý obsah hoci aj na poslednú chvíľu. Keď sme pár hodín pred uzávierkou nemali profilový rozhovor, spontánne sme oslovili čašníčku z kultovej Márnice, ktorá tam pracovala viac ako 20 rokov. Doteraz s úsmevom spomíname na to, že sme to stihli o päť minút dvanásť, lebo hneď na to išla na dôchodok. Mala však peknú pamiatku v novinách a to sú tie malé-veľké veci, ktoré ma tešia na práci v regionálnych novinách.
Prečo si sa rozhodla vrátiť?
Vrátila som sa po 6 rokoch, istý čas po materskej dovolenke, kedy som si skúsila aj iný typ písania. Chýbalo mi však čosi zmysluplnejšie. A aktuálne je vo Žilinskom večerníku skvelý kolektív, vďaka ktorému je tu radosť pracovať. Dovolím si tvrdiť, že sme nielen kolegovia, ale zároveň dlhoroční priatelia. Menovite šéfredaktor Juro Vnuk, redaktorka Janka Očková, grafička Evka Dodok Mečárová a vedúca vydania Martička Hurková. Pozdravujem Mišku Staníkovú, ktorá je aktuálne na materskej dovolenke. Samozrejme, na inzercii nechýba stálica Večerníka Lidka Palečková. A nemôžem nespomenúť ekonómky Gabrielu Števíkovú a Danielu Hrkútovú, ktoré som spoznala po mojom opätovnom nástupe do novín.
Akým témam sa venuješ?
Spravodajstvu a publicistike. Zároveň ma môžu stretnúť aj mamičky v pôrodnici, kde chodím pravidelne fotiť bábätká. Odtiaľ vždy odchádzam s úsmevom.
Čo máš na svojej práci najradšej?
Rokmi sa to mení. Po vysokej škole som mala ambície venovať sa investigatívnej žurnalistike v Bratislave, no keď som sa vrátila definitívne do Žiliny, zistila som, že nemusím za každú cenu robiť celoslovenské kauzy. Je efektívnejšie zamerať sa na „našich“ ľudí, ktorým vieme do istej miery pomôcť pri riešení problémov, ak nás o to požiadajú. A keď sa nám to podarí, to je pre mňa najväčšie zadosťučinenie. Všeobecne mám rada tú pestrosť, ktorú dokáže obsiahnuť jeden novinársky deň v teréne. Baví ma stretávať inšpiratívnych ľudí a viesť s nimi rozhovory. Stále mám rada spravodajské témy pre ich vecnosť, ale publicistika dokáže aj vo mne ako autorovi vyvolať vždy nejakú emóciu a chytiť za srdce. Keď potom kráčam po ulici a zdravia ma ľudia, s ktorými som niekedy robila rozhovor, hovorím si: „Tu som doma“.
