
Nedá sa nevnímať turbulentnú situáciu v kultúre. Mnohé rozhodnutia ministerstva kultúry vedú k čoraz väčšej nespokojnosti a neistote inštitúcií s ohľadom na ich ďalšie fungovanie a celkovú existenciu. O tom, aký bol rok 2024 a čo bude nasledovať v tomto nastávajúcom nám v krátkom rozhovore porozprával Róbert Blaško, riaditeľ spojených kultúrnych centier Stanica a Nová synagóga v Žiline.
Takmer rok ste na pozícii riaditeľa, ale stáli ste už pri zrode kultúrnych centier. Bol rok 2024 pre vás v niečom iný ako tie predchádzajúce?
Som jedným zo zaklateľov a poznám všetky zákutia kultúrnych centier, poznám svojich kolegov, takže to pre mňa na pozícii riaditeľa nebolo nič nové.
Bol to veľmi hektický, ale vďaka výbornému tímu a pomoci od mnohých ľudí aj úspešný rok. Máme dobrých sponzorov, na podujatiach bola vysoká návštevnosť. Urobili sme doteraz určite najviac kultúrnych podujatí.
V decembri však bol prednesený návrh na zmenu štatútu Fondu na podporu umenia (FPU), z čoho by vyplynulo zrušenie existujúcej štruktúry podpory. To znamená, že financovanie by nedostali napríklad festivaly, múzeá by nemali z čoho nakupovať zbierkové predmety, atď. Aj preto sa obávame, že 25 rokov Stanice a všetkého, čo sme tu za ten čas urobili, by mohlo byť takýmto zásahom znefunkčnené. Hrozí absolútny kolaps kvôli tomu, čo robí ministerstvo kultúry na celom Slovensku. Ak sa znefunkční FPU, tak nebudeme mať peniaze na podporu samotného umenia (divadlá, aj tie detské, nekomerčné kapely, vážna hudba, výstavy). Týka sa to celého neštátneho sektoru kultúry. Aj zriaďované inštitúcie by to pocítili, pretože aj oni dostávali časť financií z FPU. My by sme, samozrejme, pokračovali ďalej aspoň na lokálnej úrovni, ale určite by utrpelo samotné umenie. Nemohli by sme si dovoliť urobiť toľko kutúrnych podujatí a zaplatiť toľko umelcov ako v súčasnosti – doteraz sme podporovali približne 500 umelcov ročne. Zasiahlo by to celý sektor, aj začínajúcich umelcov či študentov umeleckých odborov. Na nás sa valí takáto katastrofa, momentálne však ide o neistotu. Nevieme, či to bude znefunkčnené alebo nebude. V tom žijeme už dlho a aj preto organizujeme protesty.
Neobávate sa trochu, že sa vám niektorí doterajší návštevníci otočia chrbtom práve kvôli protestom?
V takejto situácii sa môžeme zachovať troma spôsobmi. Buď môžeme kolaborovať, alebo stračiť hlavu do piesku a tretí spôsob je protestovať. Ale keď všetci strčíme hlavu do piesku alebo budeme kolaborovať, tak skončíme ako Bielorusko a nastane tu určitý autokratický systém. Ja som si istý, že mentálne patríme do Európy. V žiadnom prípade si neviem predstaviť, že by sme mali ostať ticho. Tu ide o hodnoty, chceme aby umelci, umenie a táto spoločnosť mala slobodu. Systém, keď bolo všetko riadené štátom, sme tu už mali a vieme, ako to vyzeralo.
Vráťme sa trochu k programu Stanice-Záriečie a Novej synagógy. Ktoré podujatie roku 2024 bolo pre vás najnáročnejšie?
Pre nás je najnáročnejšie to, čo možno ľudia navonok nevidia - to, aby sme mohli zakúriť a zasvietiť naše budovy. Bavíme sa približne o 60 000 eurách ročne. Preto robíme to, čo nenájdete ani na našich webstránkach a to sú podujatia pre firmy, prenájmy priestorov. Je to taká novinka, ktorá vyplynula z energetickej krízy, kedy niekoľkonásobne stúpli ceny energií, a umožňuje nám získať peniaze na umenie, ktoré chceme prezentovať. Je to pre celý náš tím náročné, ale zároveň je to spôsob, ako v dobe súčasnej inflácie môžeme naďalej fungovať a ponúkať ľuďom kvalitnú kultúru. Sme vďační aj všetkým našim sponzorom, pretože je to pre nás obrovská pomoc, ale nemáme jedného generálneho sponzora. Rozpočet inštitúcie (Stanice a synagógy je dokopy) je viac ako 650 000 eur ročne a to nám nikto nedá, financie neustále zháňame. To je veľký rozdiel medzi štátnou a neštátnou inštitúciou. Štátna má garantovanú určitú sumu z rozpočtu mesta, VÚC alebo štátu, čo jej pokrýva platy a základnú prevádzku. My máme nulu a sami musíme zabezpečiť svoje fungovanie.
Máte medzi podujatiami svoju "srdcovku"?
Najfrekventovanejšou aktivitou je u nás práca s deťmi. Na Stanici máme ateliéry, kam chodí približne 80 detí za rok, učia sa vo výtvarných či keramických dielňach. V synagóge ponúkame program pre školy, kde máme návštevnosť v priebehu roka približne 1000 žiakov a študentov. Najviac ich je zo Žiliny a Žilinského kraja, ale sem-tam prídu aj z iného kraja alebo aj z Česka. V lete organizujeme detský tábor, naposledy bol venovaný filmu, a ten deti aj samé na konci natočili. Je to jedno z našich poslaní - venovať sa mladšej generácii.
Máme aj umelecké rezidencie, v rámci ktorých ku nám chodia umelci, či už herci, hudobníci alebo výtvarníci. Veľmi ma mentálne nabilo, keď bol u nás na umeleckej rezidencii Majo Čuraj a robil piesne s profesionálnym hudobníkmi. Mal za sebou celé profesionálne zázemie, čo mu pomohlo v tom, aby sa jeho pesnička objavila v rádiu. Nehrajú ho s nejakou nálepkou človeka s downovým syndrómom, je to jednoducho umelec. Toto sú pekné príbehy, ktoré sa v našich kultúrnych centrách stále dejú.
Aký bude program na ďalší rok? Môžeme sa tešiť na nejakú novinku?
Podľa mňa je veľmi zaujímavé pozrieť si aktuálnu, za mňa veľmi silnú výstavu ZBER, ktorú máme momentálne v synagóge, ale niekedy najsilnejšie zážitky vznikajú na malých podujatiach.
Novinkou je možno naša snaha dostať Sphéru (drevený objekt Juraja Gábora, pozn. r.) naspäť do Žiliny, aby bola inštalovaná niekde v krajine, v prírode a slúžila by ako zaujímavá turistická atrakcia. Ale to je projekt na ešte dlhé obdobie.
Samozrejme, pripravujeme festivaly ako Festa Anča, KIOSK, aj keď nad ním je ten istý otáznik, či dostane financovanie z Fondu na podporu umeniia. Stále nad nami a nad celým kultúrnym sektorom visí Damoklov meč. Je mi ľúto nastupujúcej mladšj generácie. Keď študenti vidia podmienky, v akých fungujeme, nebudú mať asi veľkú motiváciu ostať na Slovensku. Je pre nás ťažké vôbec predpokladať, ako bude nasledujúci rok vyzerať. Bez ohľadu na situáciu chceme nechať kultúrne centrá otvorené pre všetkých. Vidím tých 25 rokov, ktoré fungujeme, prácu všetkých našich dobrovoľníkov, lokálne firmy a ľudí, ktorí u nás usporadúvajú svoje podujatia, čím nás podporujú. Bola by škoda, keby toto všetko po štvrťstoročí tvrdej práce množstva ľudí zaniklo len z nejakého rozmaru ministerstva kultúry alebo deštruktívneho zásahu štátu.
-ed-, snímky archív R. B.