Ako ste sa vy dostali k tomu, že máte cukrovku?
Do dvanástich rokov som bol zdravý chlapec, no potom som zistil prvé príznaky, keď som pociťoval častejší pocit močenia či pil viac vody. Posledné dni sa mi zhoršil zrak na ľade či na tabuľu v škole som nevidel. Na hodine informatiky som nevidel na počítač, tak som volal otcovi, aby došiel po mňa a len mi sestrička zmerala cukor, hneď ma poslala na hospitalizáciu, kde som v Košiciach strávil mesiac.
Bolo náročne zladiť vaše ochorenie so športom?
Prvé slová doktorky boli, že hokej a cukrovka nejde k sebe. Ja som videl cestu, že to nie je katastrofa. Musel som byť prvé roky na seba prísny ohľadom stravovania, hlavne pri pohľade na bezstarostnosť spoluhráčov. Postupne som sa tým naučil žiť, beriem toto ako životný štýl a teraz dokážem stravovať všetko, len to musím korigovať inzulínom. Mám prvý typ, kde si regulujem manuálne cukor v krvi tými perami.
Ako fungujete v bežnej spoločnosti, za tie roky ste sa už dobre nastavili?
Každý rok veda ide dopredu, cukrovka sa dá preto zvládnuť. Máme aktuálne senzory, ktoré sú na ramene, spárujete si to s mobilom a nonstop vidíte hodnotu cukru v krvi, to je vyšší komfort ako pri pichaní do prstov. Zlomový moment bol tento senzor, lebo mi uľahčil situácie pred a po zápasmi, aby som bol stále v normálnych hodnotách.
Máte aj iný tréningový režim či iné rituály pred zápasmi?
Prakticky inzulín nosím stále vo vrecku, kapsička stále je so mnou, kam sa pohnem. Každý večer si robím program na ďalší deň, preto si prispôsobím dávku inzulínu na ďalší deň. Je rozdiel či aktívne oddychujem alebo len ležím na posteli, preto to viem celé korigovať.
Naučili ste sa aspoň variť, máte zdravý životný štýl doslova v krvi. Po kariére budete isto výživový poradca?
V deviatom ročníku som prišiel do Popradu, kde som bol odkázaný sám na seba, teda variť som sa musel naučiť. Je to môj relax, najradšej varím pre priateľku, skúšam nové recepty. Ak by som nebol hokejista, tak som mechanik a keď nie tak určite kuchár. Najväčší prínos cukrovky je, že som sa naučil variť a byť zodpovedný voči sebe. Pre mňa sú inšpiráciou aj hráči NHL, napríklad Max Domi z Toronta hrá takýto level s cukrovkou.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa boja spojiť toto ochorenie so športom?
Nie je to bariéra, no musíte byť zodpovedný voči sebe. Šport prispieva k dobrým hodnotám cukrovky, vie znížiť jej dopad na minimum. Dnes je cukrovka malý strašiak, tak sa nebojte.
