Aká bola vaša cesta k profesii záchranára a neskôr aj inštruktora prvej pomoci?
Ešte predtým, než som sa stal záchranárom, som pracoval v armáde v špeciálnej protichemickej jednotke a zúčastnil som sa misie v Perzskom zálive. Hneď po návrate z misie som si kúpil byt nad Záchrannou zdravotnou službou v Košiciach. Po práci profesionálneho vojaka som sa potreboval nejako uživiť, hľadal som prácu. Písal sa rok 1993 a ja som sa jedného dňa išiel popýtať, či nemajú pre mňa voľnú pracovnú pozíciu záchranára. Mali. Následne som striedal buď štátnu záchrannú službu alebo súkromného poskytovateľa a okrem toho som začal aj učiť prvú pomoc, čo ma neskutočne napĺňalo.
Aký bol najsilnejší zážitok z Vašej záchranárskej kariéry?
Veľmi silný zážitok je, keď sa vám podarí zachrániť ľudský život. Aj na kurzoch vždy hovorím: „Keď zachránite jeden ľudský život, máte pocit, akoby ste zachránili celý svet. Nič krajšie nie je. Od toho je aj tá naša profesia, ktorú ja nevolám profesia, ale poslanie. Takže každý jeden výjazd, ktorý mal dobrý koniec, bol silný zážitok v mojej záchranárskej kariére.
Najzraniteľnejšie sú deti – teraz máme prázdniny, takže úrazov hrozí ešte viac, keďže sú vonku bez dozoru. Často sa však deti zrania aj v prítomnosti rodičov. Aké sú najčastejšie chyby rodičov, ktoré vedú k úrazom detí?
Treba si uvedomiť, že dieťa spoznáva svet, skúma, zaujíma sa. Nevie vyhodnotiť hroziace nebezpečenstvo a veľakrát je vystavené faktorom, ktoré môžu ohroziť jeho život. Stačí malá nepozornosť a koniec môže byť až fatálny. Dieťa by sme nikdy nemali nechávať bez dozoru. Aj malá nepozornosť, napr. pri šoférovaní, pri jedení v aute v sedačke, keď ste radi, že je dieťa ticho. Ticho môže byť predzvesťou vážneho problému. Nepodceňujme to. Spomínam si napríklad na jeden výjazd v noci, kde dieťa bolo obarené kávou. Kládol som si otázku, kto bol na vine. Dieťa? Asi nie. Čo robilo dieťa hore o tretej nadránom? Toto síce nie je príbeh s fatálnym koncom, ale dieťatku ostala po úraze veľmi boľavá a v konečnom dôsledku veľmi nepekná spomienka na koži. Preto prosím rodičov - snažme sa deti chrániť adekvátnym vybavením, či už idú športovať, plávať alebo vykonávať akúkoľvek aktivitu. Prilby, chrániče a iné ochranné pomôcky dokážu ochrániť alebo zmierniť poranenie a tiež zmierniť následky. Každý rodič by mal podľa mňa ovládať základy prvej pomoci, aby vedel hlavne vyhodnotiť situáciu a pokiaľ je nutné, aj zasiahnuť. Hlavne pri dusení sa cudzím telesom, dávanie protišokových opatrení pri popáleninách, alergických reakciách, či pomoci pri zastavení krvácania, ošetrenie rán.
Všetky tieto veci učíte na vašich kurzoch. Ako dlho trvá školenie laika, aby vedel poskytnúť prvú pomoc?
Akreditovaný Kurz prvej pomoci musí trvať minimálne 8 vyučovacích hodín, ktoré sa skladajú z 3 hodín teoretickej a 5 hodín z praktickej časti. Obidve časti sú veľmi dôležité, pričom praktická časť, tzv. samotný tréning, je práve to, čo treba cvičiť a s čím sa človek stretne v praxi. Na praktickú časť kladiem veľký dôraz. Veľa vecí si vieme pozrieť cez internet, ale praktický nácvik je presne to, s čím sa človek v realite stretne. Je veľmi dôležité, že účastník kurzu praktizuje pred očami supervízora, inštruktora prvej pomoci, ktorý sa zameria na kľúčové činnosti a zručnosti, ktoré dotyčný má a mal by vedieť ovládať.
Ako vyzerajú vzdelávacie kurzy pre profesionálov?
Pre zdravotníckych pracovníkov je určený študijný program sústavného vzdelávania Neodkladnej podpory životných funkcií. Dĺžka tohto programu je 8 vyučovacích hodín - 3 hodiny teória a 5 hodín je určených na praktický nácvik. Ten sa uskutočňuje na profesionálnom materiálno technickom vybavení. Sú to figuríny na nácvik resuscitácie, na spriechodnenie dýchacích ciest – tzv. Choking Charlie. Je to torzo dospelého pre nácvik uvoľnenia dýchacích ciest pomocou Heimlichovho manévru po vdýchnutí cudzieho predmetu do dýchacích ciest, figuríny na ktorej vieme trénovať zastavenie krvácania, imobilizácie, znehybnenie zlomenej končatiny a podobne. Pri kurzoch vieme nasimulovať jednotlivé situácie podľa profesijného zamerania, alebo podľa potreby, v akom prostredí sa človek nachádza, pracuje a pôsobí. Aby vedel, ako má reagovať, ako pomôcť, či už pacientovi alebo kolegovi.
Čo chystáte najbližšie?
Školíme stále. Denne a naprieč celým Slovenskom. Aj keď momentálne leto je slabšie, čo je prirodzené, naša, ako sa hovorí „žatva“, začne znovu v septembri a októbri. Dopyt po našich kurzoch rastie. Je to predovšetkým vďaka dobre odvedenej práci našich inštruktorov, vďaka referenciám a pozitívnej spätnej väzby, z čoho mám veľkú radosť a na svoj tím som hrdý. Zároveň je to naša veľká zodpovednosť udržiavať kvalitu a úroveň kurzov. Vzdelávame aj našich zamestnancov, školíme zdravotnícky personál v jednotlivých zariadeniach skupiny AGEL a mimo skupiny máme vybudované externé spolupráce aj s inými zdravotníckymi zariadeniami, kde pravidelne školíme zdravotníkov.
Ako záchranár ste toho videli aj veľa zlého, od popálenín, cez ťažké zranenia až po smrť. Aké prípady sú pre psychiku najnáročnejšie a ako sa s tým dá vyrovnať?
Najviac si negatívne spomínam na prípady, keď som musel zasahovať pri svojich blízkych. Bol to bežný deň, keď sme sa vracali z výjazdu a bol som privolaný na ďalší výjazd, kde ma v úvode zarazila adresa, ktorú som veľmi dobre poznal. Resuscitoval som môjho deda, ktorého sa mi aj napriek rýchlo zahájenej resuscitácii zachrániť nepodarilo. O rok a pol nato som resuscitoval neúspešne aj svojho otca, ktorý zomrel vo svojich nedožitých 60 rokoch... Toto sú dva silné momenty, na ktoré nikdy nezabudnem a sú náročné na psychiku. Medzi ďalšie, na ktoré nikdy nezabudnem, sú výjazdy, keď sme boli privolaní k deťom. Keď Vám pod rukami umrie dieťa, nie je nič horšie a mne pod rukami pár detí umrelo. A ako sa s tým vysporiadať? Treba vedieť vetrať hlavu. Ja ju momentálne vetrám v prírode a podľahol som chalupárčeniu, čo mi prináša veľa pozitívnej energie. Práca záchranára je veľmi ťažká, ale krásna. Nič krajšie ako zachrániť druhému život, pre mňa neexistuje. Pri kurzoch vieme nasimulovať jednotlivé situácie podľa profesijného zamerania, alebo podľa potreby, v akom prostredí sa človek nachádza, pracuje a pôsobí. Aby vedel, ako má reagovať, ako pomôcť, či už pacientovi alebo kolegovi.
KTO JE MIROSLAV NAGY (55)?
Riaditeľ a hlavný inštruktor, Edukačno - tréningového centra AGEL Merea
Po absolvovaní odboru urgentnej zdravotnej starostlivosti na univerzite v Prešove sa podieľal na tvorbe štátneho vzdelávacieho programu v študijnom odbore zdravotnícky záchranár. Postupne sa vypracoval na profesionálneho inštruktora kurzov prvej pomoci, stal sa zdravotníckym inštruktorom Slovenského Červeného Kríža s kvalifikačným stupňom číslo I. Neskôr získal osvedčenie inštruktora civilnej ochrany. Svoje získané vedomosti uplatňoval ako hlavný tréner vo Falck Academy, s.r.o., neskôr ako hlavný tréner Záchrannej služby Košice. Počas svojej praxe získal viaceré vyznamenania. Je hrdý na cenu Zlatý záchranársky kríž (2012) za kreatívny prínos k vzdelávaniu a osvete v záchranárstve. Momentálne riadi Edukačno - tréningové centrum AGEL Merea, kde sa pod jeho vedením prostredníctvom inštruktorov vzdeláva odborná a laická verejnosť naprieč celým Slovenskom.
Edukačno – tréningové centrum AGEL Merea
Je držiteľom akreditácie vydanej MZ SR v oblasti sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov formou Študijného programu Neodkladnej podpory životných funkcií, Kurzov prvej pomoci a Kurzov inštruktora prvej pomoci. Školí nielen zdravotnícky personál, ale osvetu šíri aj medzi laickou verejnosťou formou zážitkových kurzov prvej pomoci, či rôznymi druhmi workshopov šitými na mieru. V rámci online priestoru poskytuje možnosť e-learningovej platformy s názvom elearning.merea.sk.
