Desať rokov ste žili v Japonsku a ako manželka Japonca ste prijali tamojší spôsob života so všetkými jeho tradíciami a pravidlami. Ak to nie je príliš intímne, môžete nám priblížiť, prečo a za akých okolností ste boli nútená opustiť túto krajinu?
Desať rokov som žila v Japonsku a prirodzene som prijala miestny spôsob života – jeho disciplínu, tradície aj nepísané pravidlá. Môj odchod však nebol výsledkom jedného rozhodnutia zo dňa na deň. Osud výrazne zamiešal karty po incidente vo Fukušime v roku 2011. Táto udalosť vo mne otvorila množstvo otázok o bezpečí, budúcnosti a smerovaní života.
Zároveň však musím úprimne povedať, že už predtým to z osobnej stránky nebolo ideálne. V manželstve sa postupne objavovali problémy – vo forme nevery s cudzinkami. Nebolo to jednoduché obdobie a návraty do tejto minulosti sú pre mňa stále citlivé. No je to kapitola, za ktorou som už urobila čiaru. Držím sa myšlienky, že minulosť netreba živiť, ale poučiť sa z nej. Ako sa hovorí: „Minulosť nemôžeš zmeniť, ale môžeš zmeniť význam, ktorý jej dáš.“
Dnes sa snažím sústrediť na prítomnosť a na to, čo má zmysel teraz – s rešpektom k tomu, čo som prežila, ale bez toho, aby ma to definovalo.
Čo bolo pre vás ako Slovenku najťažšie prijať a čo vás naopak najviac obohatilo?
Pre mňa ako Slovenku žijúcu v Japonsku bolo asi najťažšie prijať nálepku gaijin – cudzinka. Trvalo dlho, kým ma okolie prestalo vnímať len cez pôvod a začalo ma brať ako rovnocenného človeka. Zlom prišiel až v momente, keď som sa stala sensei – učiteľkou angličtiny. Zrazu sa postavenie zmenilo a prišiel rešpekt z okolia.
Predtým som však zažívala aj pohŕdavé správanie – napríklad na dvore medzi susedmi. Adaptácia bola náročná aj preto, že v tom období bol postoj voči cudzincom ešte pomerne rezervovaný. A keďže som bola blondína, rýchlo som na seba pútala pozornosť, nech som bola kdekoľvek.
Praktické veci boli často prekvapivo komplikované, ako založiť si účet v banke, chodiť do fitnescentra či na plaváreň. Problémom bolo aj tetovanie, ktoré sa historicky spájalo s organizovaným zločinom, preto ho mnohé verejné miesta dodnes obmedzujú.
Naopak, veľmi ma obohatil pohľad na postavenie ženy v domácnosti. Je vnímané ako úloha človeka, ktorý drží stabilitu rodiny, rozpočet, výchovu detí a sociálne väzby domácnosti. Je za tým rešpekt k starostlivosti o rodinu ako k plnohodnotnej práci. Naučila som sa tam nielen variť, ale aj „dospieť do ženy“ – od servírovania čaju až po dodržiavanie etikety.
V tom období sme podnikali v móde a naučilo ma to obrovsky veľa – ako byť vzorom pre zamestnancov, byť prvý aj posledný v práci, lebo som majiteľ firmy. Ich lojalita bola neuveriteľná. Dodnes sa držím myšlienky: Úspech nie je náhoda. Je to výsledok vytrvalosti, učenia sa a odvahy pokračovať. Túto filozofiu som si preniesla aj do podnikania tu na Slovensku.
Museli ste v Japonsku rešpektovať nejaký dress code a spoločenské pravidlá? Obliekajú si Japonci bežne aj dnes kimono? Obliekate si ho niekedy aj vy teraz doma?
Áno, dress code aj spoločenské pravidlá som musela rešpektovať – najmä na školskej pôde. V Japonsku je stále veľmi dôležité, aby človek pôsobil upravene, primerane situácii a s rešpektom k prostrediu, v ktorom sa nachádza. Móda v Japonsku je však zároveň neuveriteľne pestrá. Popri klasickej elegancii existuje aj silná „rebélia“ – množstvo štýlov, experimentovanie, recesia, miešanie tradície s modernou.
Kimono si Japonci dnes bežne do práce neobliekajú, pokiaľ nejde napríklad o tradičnú japonskú reštauráciu, kde si zakladajú na týchto hodnotách. Nosí sa však pri špeciálnych udalostiach – slávnosti, svadby, čajové obrady, festivaly, promócie či rodinné oslavy. Bežnejšia na neformálne príležitosti je yukata, ktorá je ľahšia a pohodlnejšia.
Ja si kimono obliekam aj dnes a zbožňujem to. Veľmi rada nosím aj yukatu – najmä na besiedky a workshopy, ktorým sa venujem dodnes, či už na školách alebo v knižniciach pre rôzne vekové kategórie. Podľa publika si často vyberám aj vzor – jemnejší, hravejší alebo tradičnejší.
Doma ich mám desiatky. A je to pre mňa aj srdcová záležitosť – vždy keď idem do Japonska, moja adoptívna mama alebo priatelia mi pribalia nejaký krásny kúsok. Je to pre mňa nielen oblečenie, ale aj spomienky, rešpekt k tradícii a kúsok domova, ktorý si môžem priniesť so sebou.
Vo svojich autobiografických románoch ste otvorene písali aj o návrate na Slovensko a náročných začiatkoch. V čom bol pre vás väčší kultúrny šok – odchod do Japonska alebo návrat domov po desiatich rokoch?
Väčší kultúrny šok bol pre mňa paradoxne návrat domov. Keď som odchádzala do Japonska, vedela som, že idem do úplne iného sveta a bola som na to mentálne pripravená v rámci možností. Keď som sa však po desiatich rokoch vracala na Slovensko, mala som pocit, že som sa stala cudzinkou vo vlastnej krajine. Slovensko sa za ten čas síce v niečom posunulo, ale niekedy mám pocit, že skôr cúvame. Nie nadarmo sa hovorí, že keby nám aj Japonsko išlo oproti, nedobehneme ho. A dnes je to možno ešte viditeľnejšie a citeľnejšie.
Japonsko má pritom akoby dve tváre – dennú a nočnú. Veľmi záleží, či ste napríklad v Tokiu, alebo v menšom meste, kde som ja žila. Je to krajina extrémov, ale napriek všetkému ju milujem. Veľmi sa mi páči ich systém v školstve, celková čistota krajiny, disciplína, systém, dochvíľnosť. Dokonca aj to, ako ľudia stoja v rade na zastávke – prirodzene, pokojne, bez chaosu.
Japonské školstvo a výchova detí vás výrazne ovplyvnili. Ktoré konkrétne princípy z tamojších škôlok a škôl by ste bez váhania zaviedli aj do slovenského systému?
Ovplyvnilo ma veľmi silno, najmä v tom, že v Japonsku sa deti vychovávajú najskôr ako ľudia a až potom ako študenti. A práve niektoré z týchto princípov by som bez váhania zaviedla aj do systému na Slovensku.
V prvom rade je to dôraz na charakter a spoluprácu pred výkonom. Na prvom stupni sa deti bežne neznámkujú. Učia sa fungovať v kolektíve, rešpektovať pravidlá, zvládať emócie a niesť zodpovednosť. Ďalšia silná vec je samostatnosť od malička. Deti si upratujú triedy, pomáhajú pri výdaji jedla, starajú sa o prostredie. Učia sa, že škola je ich spoločný priestor, nie služba, ktorú niekto zabezpečuje za nich. Veľmi by som zaviedla aj kultúru rešpektu – k učiteľovi, spolužiakom aj k priestoru. Menej kriku, menej chaosu, viac prirodzenej disciplíny.
Silná je aj rovnosť – napríklad cez školské uniformy, ktoré potláčajú sociálne rozdiely. A takisto systém školského stravovania, kde sa deti učia kultúre stolovania, vďačnosti za jedlo a tomu, že jedlo sa nevyhadzuje. A možno najdôležitejšie – dochvíľnosť, systém a zmysel pre detail. V Japonsku sa deti neučia len učivo, ale aj to, ako fungovať v spoločnosti.
Nemyslím si, že treba kopírovať systém ako celok. Ale keby sme si zobrali aspoň základy, veľmi by to pomohlo celej spoločnosti, nielen školám.
Vo vašej knihe Navarme si Japonsko približujete recepty, aj filozofiu japonského stolovania. Čo by si podľa vás mali Slováci osvojiť z japonského prístupu k jedlu?
V knihe Navarme si Japonsko som chcela ukázať, že japonské jedlo nie je len o receptoch, ale najmä o úcte – k surovinám, prírode aj k samotnému aktu jedenia. V Japonsku jedlo nie je samozrejmosť, ale dar, od prírody, od farmára, od kuchára aj od človeka, ktorý ho pripravil.
Krásne to vystihujú dve základné frázy, ktoré sa používajú denne. Itadakimasu sa hovorí pred jedlom – vyjadruje pokoru a vďačnosť za to, že jedlo máme. Nie je to len „dobrú chuť“, ale skôr „pokorne prijímam tento dar“. Gochisosamadeshita sa hovorí po jedle – ako poďakovanie za námahu, čas a starostlivosť, ktoré boli vložené do jeho prípravy.
Veľmi dôležitá je sezónnosť, jednoduchosť, snaha neplytvať. Menej prekryť chuť, viac ju nechať vyniknúť. Myslím, že keby sme si z japonského prístupu odniesli aspoň tri veci, boli by to vďačnosť za jedlo, rešpekt k surovinám a pokoj pri stolovaní (nie jesť v strese alebo postojačky). Ako sa hovorí: „Keď spomalíš pri jedle, spomalíš aj v živote.“ A práve v tom je podľa mňa najväčšia filozofia japonského stolovania.
Dodnes zvyknete doma pripravovať japonské, respektíve ázijské jedlá. Ktoré je vaše najobľúbenejšie? Je aj nejaké vyslovene kuriózne alebo špecifické jedlo, ktoré ste v Japonsku vyskúšali?
Kuriózne jedlo? V tempure vyprážané rybie črevá. Chutilo to ako syr camembert... mňam!
Doma máme obľúbené opekané rezance yakisoba – toto jedlo, jeho originálny recept, sme ako prví v žilinskom okrese ponúkali v našom penzióne v Rajeckých Tepliciach. Obľúbené je tiež NABE – jedlo pripravované v jednom hrnci, ktoré sa zvyčajne konzumuje v zime, alebo keď máme väčšiu návštevu. Obsahuje napríklad tenké plátky mäsa, morských plodov, tofu a zeleniny, varí sa spolu v chutnom vývare v hlinenom alebo liatinovom hrnci. Podáva sa s rôznymi prílohami a omáčkami. Syn Justin obľubuje japonské karé raisu, ktoré sa (možno vás to prekvapí) často považuje za národné jedlo. Na rozdiel od pikantného, riedkeho indického kari sa japonské kari vyznačuje hustou, jemnou a mierne sladkou pikantnou omáčkou, ktorá sa bežne podáva s japonskou ryžou. Niekde som čítala, že do Japonska ho priniesli Briti koncom 19. storočia a prispôsobili ho miestnym chutiam.
Dnes realizujete projekty, ktoré približujú japonskú kultúru Slovensku. Je vaším cieľom búrať stereotypy o „exotickej“ krajine alebo skôr hľadať mosty medzi dvoma odlišnými svetmi?
Určite viac hľadať mosty, než búrať stereotypy, hoci aj to je prirodzenou súčasťou tej cesty. Medzi Japonskom a Slovenskom je síce obrovská kultúrna vzdialenosť, ale zároveň aj veľa spoločných hodnôt – úcta k rodine, pracovitosť, schopnosť pomôcť si navzájom.
Nechcem ukazovať Japonsko ako „exotiku“. Skôr ako krajinu s hlbokou filozofiou každodennosti – v jedle, v práci, vo vzťahoch, v rešpekte k priestoru a ľuďom. A zároveň chcem ukazovať, že aj my máme hodnoty, na ktoré môžeme byť hrdí. Ak si odmyslím polarizáciu národa, ktorá je u nás od roku 2025 extrémne vysoká. Aj štúdie zaraďujú Slovensko medzi najviac rozdelené krajiny nielen v Európe, ale celosvetovo... Spoločnosť je vnímaná cez optiku „my – oni“, kedy sa ľudia s odlišnými názormi stávajú nepriateľmi. Tento stav výrazne znižuje schopnosť konštruktívneho dialógu a súdržnosť spoločnosti. Som z toho smutná, keďže som pár rokov dozadu prešla podobnou situáciu práve v Japonsku.
Vo svojich projektoch sa snažím ľuďom priblížiť Japonsko tak, aby ho cítili – cez zážitok, tradície, jedlo, oblečenie, etiketu, príbehy zo života. Aby zistili, že to nie je vzdialený svet, ale niečo, z čoho si vieme veľa zobrať aj do vlastného života. Ak by som to mala povedať jednoducho – nechcem, aby sme sa pozerali jeden na druhého ako na „iných“, ale aby sme sa vedeli navzájom inšpirovať.
Čo by ste odporučili mladému, alebo hocijakému návštevníkovi zažiť v Japonsku?
Určite by som povedala: nezažiť len pamiatky, ale aj bežný život. Odporučila by som zažiť kontrast veľkomesta a pokojnejšieho regiónu, napríklad ruch a energiu Tokia a tradičnú atmosféru Kjóta.
Zažiť by mal aj: pravý japonský street food aj tradičnú domácu kuchyňu, rannú atmosféru mesta a večerný „nočný život“, tradičné kúpele onsen, kde človek pochopí japonský pokoj a rešpekt k telu aj priestoru, lokálne festivaly, kde je vidieť tradície v reálnom živote a nie len pre turistov, a tradičnú svätyňu, chrám s pokojnou záhradou. A hlavne – skúsiť spomaliť. Pozorovať detaily. Ako ľudia stoja v rade. Ako balia darček. Ako sa správajú vo verejnom priestore. Vždy hovorím – ak chce človek spoznať Japonsko, mal by ho nielen vidieť, ale aj „cítiť“. Nie je to len krajina miest a technológií, ale najmä krajina mentality a hodnôt.
Ste autorka a spoluautorka kníh Sushi v dushi a S dušou Japonky, rovnako ako exotickej kuchárky. Od týchto tém ste si pred dvomi rokmi odskočili k detskému čitateľovi. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste napísali Ogi Báje – japonské ropzprávky?
Nebolo to z ničoho nič, ešte v čase, keď som vydala prvú knižku Sushi v dushi, som mala v pláne aj rozprávky. Bol to môj sen, vždy som to tak mala v sebe, že chcem pracovať s deťmi. Knižka sa v podstate rodila už v Japonsku, pretože som často prichádzalo do styku s japonskými rozprávkami a legendami. Aj ja sama som sa učila japonský jazyk práve cez rozprávky, detské pesničky... Tie boli moja inšpirácia, aj keď som si mnohé nepamätala do detailov, preto som si ich modifikovala. Už v dobe, keď som vydávala iné knihy, mala som rukopis rozprávok v šuplíku. A keďže Justin od malička rád kreslil, neskôr vznikol nápad spojiť moje slová a jeho ilustrácie.
Prečo tak dlho čakala na vydanie?
Musím úprimne povedať, že tieto rozprávky sú iné. Ako všetky japonské... Nestretli sa hneď s pochopením vydavateľstiev. Ich reakcie boli, že sú čudné. Japonské legendy a báje sú naozaj iné, nekončia vždy typickým šťastným koncom. Je tam iná filozofia, deti sú konfrontované aj so smrťou, ktorá je braná ako súčasť života. Samozrejme, vždy je tam motív dobra a zla, a bájky v knihe majú prvok ponaučenia.
Počiatočné odmietania ma mrzeli a na dlhšie som nechala rukopis ležať v šuplíku. Vytiahla som ho až pred 2,5 rokmi. Knihu sme si napokon vydali sami. Ešte predtým som však dala rukopis prečítať mojim japonským priateľom, ktorí žijú tu. Ide o komunitu, ktorú som spolu s mojou japonskou kamarátkou založila asi pred desiatimi rokmi. Voláme sa Kazoku (rodina). Ich deti už hovoria po slovensky, takže som mala úprimnú spätnú väzbu z prvej ruky. Veľmi som si vážila aj požehnanie od spisovateľky Marty Hlušíkovej. Korektúru textu robila Katarína Kopcsányiová. Veľkou podporou pre mňa bolo aj povzbudenie od mojej kamarátky – skvelej japonskej opernej speváčky, Nao Higano, ktorá knihe vyjadrila svoje požehnanie. Dokončili sme ju za tri mesiace. Nakoniec získala ocenenie Kniha horného Považia a jedna bájka sa dostala do čítanky pre tretiakov.
Krst knihy Ogi Báje - japonské rozprávky. S Justinom a Nao Higano.
Syn Justin je autorom ilustrácií. Boli najprv obrázky a podľa nich vznikali rozprávky, alebo naopak?
Kreslil ich na základe mojej predstavy a vyrozprávaného deja. Najskôr ručne, už keď mal desať rokov. Pre porovnanie, už je vysokoškolák (smiech). Až oveľa neskôr ich prekreslil do digitálnej podoby pre potreby knižky. Pri prekresľovaní čelil výzve, musel trochu ustúpiť zo svojho typického štýlu a prispôsobiť ho cieľovej vekovej skupine slovenských detí.
Justin je spolovice Japonec. Badať na ňom povahové črty, ktoré sa spájajú s jeho rodnou krajinou?
Teraz má dvadsať rokov, študuje architektúru a venuje sa komponovaniu hudby. Má v sebe takú čistú dušu a japonský pokoj, ktorý ja pri svojom dynamickom živote niekedy nechápem. Dokáže ma svojím pokojom uzemniť. Zároveň má v sebe skromnosť a je na seba náročný. Tá húževnatosť je však podľa mňa jeho osobná povahová črta.
Ak sa vrátim ešte ku knihe Ogi Báje, v čom je ešte taká špecifická?
Obsahuje japonské slovíčka a frázy, ktoré sa môžu deti pri čítaní naučiť. Ak sa raz možno ocitnú v Japonsku, môžu ich použiť, zaskvieť sa. V každej krajine predsa majú radi, ak sa cudzinec snaží dorozumieť v ich jazyku. Aj Japonci vedia oceniť túto snahu. Takže v knihe je malý japonský slovník, takisto recept na ryžové onigiri, či etiketa správania pri stolovaní. Takisto si tu deti nájdu návod na origami.
Vaše korene siahajú od stredného Slovenska po Maďarsko, napokon ste zakotvili v Rajeckých Tepliciach–Konskej. Ktoré miesto tu máte radi?
Mne je v skutočnosti dobre všade tam, kde cítim hodnoty, ktoré sú pre mňa dôležité – vzájomnú lásku, rešpekt, úctu k človeku aj k životu. Nie je to o konkrétnej krajine, ale o tom, akí ľudia ju tvoria a akú energiu medzi sebou vytvárajú.
Okolie Rajeckých Teplíc-Konskej je naozaj krásne v každom počasí a na všetky smery. Rada vezmem svojho psíka a spravím sním cca 7 – 8 km okruh po okolí, ktorý ma vždy uchváti.
Čo je v súčasnosti vaša práca?
Po návrate na Slovensku som veľa pracovala s mládežou, či už počas prednášok na školách, alebo napríklad so slovenskou juniorskou džudo expedíciou, ktorú som sprevádzala po Japonsku. No pred pár rokmi som sa vrátila k ozajstnému učeniu. Keď prišiel covid, nedokázala som nič nerobiť, spravila som si pedagogickú školu online. Bolo náročné vtesnať štyri roky štúdia do dvoch, ale úspešne som to zvládla. Dnes učím u nás v okolí deti od troch rokov angličtinu – čo je taká diera na trhu. Baví ma to a viem si s nimi vytvoriť vzťah. Viem byť prísna učiteľka, ale aj si spraviť srandu. Ale stále, ak ma niekto zavolá na nejakú školu, robím aj prednášky o japonskej kultúre.
Kazoku (rodina) - komunita, ktorú spolu s japonskou kamarátkou založili na Slovensku.
Ako často sa vám žiada navštíviť Japonsko a čo robíte ako prvé, keď tam prídete?
Do Japonska sa snažím cestovať približne raz do roka, ak sa dá. S manželom Jarkom, sme mali hneď na začiatku vzťahu túto dohodu, že ma bude podporovať v tom, aby sme s Justinom mohli navštevovať japonský domov.
Keď tam prídem, prvé, čo robím, je stretnutie s priateľmi. To milujem najviac – tie momenty, keď sa po čase znovu vidíme, sadneme si spolu, rozprávame sa, smejeme sa, akoby čas ani neprešiel. Vždy im nosím aj niečo „naše“ – slovenské víno, syrové nite, linecké koláčiky, slané tyčinky. Je krásne vidieť, ako ich to zaujíma a ako si vážia aj takéto malé prepojenie našich krajín.
Pre mňa návraty tam nikdy nie sú len o mieste. Sú hlavne o ľuďoch, vzťahoch a pocite, že sa vraciam k časti svojho života, ktorá ma veľmi formovala.
Kto je Denisa Cabadaj Ogino? (48), Slovenka s dušou Japonky
- spoluautorka a autorka Sushi v dushi, S dušou Japonky, Navarme si Japonsko, Ogi Báje
- učiteľka, podnikateľka, protagonistka japonskej kultúry a gastronómie
- žije v Rajeckých Tepliciach-Konskej
Záľuby: móda, umenie, varenie a záhrada, ktorú má upravenú trochu na japonský štýl
Najlepší relax: záhrada, fitness, dobrý film alebo seriál na Netflixe so zeleným čajom a slanou pochutinou
Obľúbená hudba: od latino po rock, od staršej hudby po aktuálnu. Hudbou veľmi žila, bola lektorka Zumby (certifikát v Tokiu). Zbožňuje Tinu Turner, Annie Lenox alebo Ekichi Yazawa.
Matcha alebo káva? Jednoznačne matcha! A v lete spolu s tonikom. Nosí si ju z Japonska, od deduška, ktorý má vlastnú záhradu so zeleným čajom.
Obľúbená dovolenková destinácia (okrem Japonska): v zime Livigno alebo kdekoľvek k moru.
Životné motto: po ťažšom zdravotnom období si dnes hovorí: „Denisa, buď bláznivá, buď sama sebou, užívaj si život, smej sa, zabávaj sa, pretože život je príliš krátky na to, aby si bola čokoľvek iné ako šťastná.“
