Vaša žilinská divadelná minulosť je previazaná s Majákom a na konte máte naozaj veľké množstvo inscenácií pre rôzne slovenské i zahraničné divadlá. Spolupracovali ste však už niekedy aj s Bábkovým divadlom Žilina alebo je toto prvý raz?
Keď som žil v Žiline, pôsobil som v divadle pre deti a mládež Maják. To bolo veľmi zaujímavé divadlo, ktoré vzniklo v roku 1980 a ja som ho spoluzakladal ako úplne mladý chalan. Pochádzam zo Žiliny, aj divadelne. V tomto meste som s divadlom začínal. Potom som v roku 1985 odišiel do Banskej Bystrice a tam som pracoval. Popritom som spolupracoval aj s inými slovenskými a zahraničnými divadlami.
Do Žiliny som občas chodieval, robil som nejaké inscenácie v Mestskom divadle. Do Bábkového divadla Žilina ma pozvali prvýkrát pred šiestimi rokmi, režíroval som predstavenie Neprebudený. A teraz ma po šiestich rokoch opäť pozvali a ja som sa sem rád vrátil.
Mali ste v pláne túto konkrétnu inscenáciu, Lebo medveď?
Rozhodnutie, aké predstavenie sa ide skúšať, vzniká v spolupráci s umeleckým vedením divadla, najmä s dramaturgiou. Divadlo vie, čo potrebuje, aký má repertoár, aké inscenácie má za sebou, aké má pred sebou, aký titul potrebuje pre akú vekovú kategóriu a s ktorými hercami a herečkami môže pracovať.
Ja veľmi rád počúvam dramaturgiu, čo si predstavuje, akú inscenáciu by potrebovala. Aj teraz sme s pani Veronikou Gabčíkovou hľadali, čo by sme mohli inscenovať. Pôvodne bol v hre iný titul, ale na ten sme nedostali grant z Fondu na podporu umenia. Rozhodli sme sa teda, že budeme robiť menšiu inscenáciu.
Témou sezóny Divadla v Žiline je, že aj malý dokáže robiť veľké veci. Je to veľmi pekný a inšpiratívny slogan. Rozhodli sme sa tento slogan naplniť a vznikla úplne nová, pôvodná autorská rozprávka od autorky Ivety Horváthovej z Banskej Bystrice – Lebo medveď, presne o tom, že aj malý dokáže robiť veľké veci. Takto to vzniklo. Urobili sme autorskú inscenáciu, ktorá ešte nikdy nebola zahraná, takže sme boli zvedaví, ako to dopadne.
Ako dlho ste predstavenie skúšali?
Skúšali sme šesť týždňov, to je štandardná doba. Táto inscenácia má približne hodinu a päť minút, takže nejde o trojhodinové predstavenie, ktoré si vyžaduje iný čas na skúšanie.
Text vznikal v úzkej spolupráci s autorkou, mojou manželkou, takže som bol pri jeho písaní veľmi blízko. Rozprávali sme sa o ňom a začali sme pracovať asi tri mesiace pred skúšaním. S výtvarníčkou Laurou Černákovou sme začali pripravovať scénografiu už niekoľko mesiacov vopred. Zaujímavé je, že najskôr sme mali vymyslený priestor a dekorácie a až potom vznikal text. Zvyčajne je to naopak.
Ste na hercov prísny?
Tak to by ste sa museli opýtať ich. Robím si svoju prácu, ako najlepšie viem. Snažím sa byť pre nich užitočný, aby im stretnutie so mnou niečo dalo. Divadlo mám veľmi rád a najviac ma baví samotná divadelná skúška. Mám rád presnosť, keď sa pracuje intenzívne. Nerád strácam čas, hoci rozhovory sú niekedy potrebné. Snažím sa im dať čo najviac.
Ako sa vám pracuje v takomto domácom prostredí? Keď sa vrátite do Žiliny, cítite nostalgiu?
Áno, samozrejme. Ja som sa narodil na Bulvári, kde som aj vyrastal. Tu som chodil do základnej školy aj na gymnázium na Hornom vale, ktoré sídlilo priamo v budove mestského divadla. Bola to skvelá škola.
Cítim tu veľa sentimentu. Stretávam sa s priateľmi a priateľkami z minulosti, ideme na kávu, spomíname. Žilinu mám veľmi rád. Mesto sa naozaj pekne zmenilo, až na Aupark, ktorý podľa mňa do centra veľmi nepatrí. Inak sa však mesto zmenilo pozitívne. Aj keď tu už nemám rodičov, stále sa tu cítim doma. Toto je moje rodné mesto.
Ostávate v Žiline na premiéru?
Určite, budem tu. Premiéra je pre mňa zvláštny moment. Je to udalosť, sviatok, ale nemám rád ten stres a napätie. Premiérový stres považujem za nekonštruktívny.
Premiéra má pre mňa jeden význam – že po nej môže prísť prvá repríza, teda prvé normálne predstavenie. Pocity sú rovnaké ako pred štyridsiatimi rokmi, keď som mal prvú premiéru. Nedajú sa odučiť, asi by som to nazval trémou. Držím hercom palce a zároveň sa veľmi teším, že nestojím na javisku ja, ale oni, že ja som vzadu, v bezpečí a tme (úsmev). Nie som režisér, ktorý z premiéry odíde, kapitán predsa nemôže odísť prvý.
Aké sú vaše najbližšie pracovné plány?
Momentálne som sa stal režisérom na voľnej nohe. V Divadle na rázcestí som v decembri minulého roka skončil, pracoval som tam štyridsaťjeden rokov. Takže už nie som zodpovedný za jedno konkrétne divadlo, ale stále pracujem.
Teraz som v Žiline, potom odchádzam do Nemecka, kde mám ďalšiu prácu a odtiaľ sa presuniem do Olomouca. Práce je stále dosť.
