Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

18. november 2018 | Eugen

Rozhovory

Soňa Holúbková je Slovenkou roka 2013

Predsedníčka Nadácie Krajina harmónie, riaditeľka Rady pre poradenstvo v sociálnej práci, no predovšetkým pomocná ruka na križovatkách života pre mnohých ľudí v núdzi, bola ocenená v celoslovenskej ankete v kategórii Charita.

03.06.2013 | 14:24

Ako ste sa cítili počas slávnostného večera?
Pre mňa to je podujatie plné paradoxov. Na jednej strane oceňujú ženy, ktoré majú nejaké hodnoty, vízie a v rôznych oblastiach iných ťahajú dopredu. Na druhej strane je plné veľkej parády a honosnosti. Prišlo mi to ako jedno veľké divadelné predstavenie, pretože ja sa v celom svojom živote snažím, aby mal každý človek rovnaké šance na uplatnenie. Hlavne ľudia so zdravotným postihnutím - v oblasti vzdelávania, pracovného uplatnenia a bývania. A tam zo mňa urobili tak trochu bábiku, čo nie je moja rola. V tej chvíli som rozmýšľala, aké to asi musí byť aj pre ľudí s postihnutím, keď im dávame iné roly, ako sú im prirodzené. No, je to naozaj ťažké.
 

Je toto ocenenie pre vás určitým zadosťučinením?
To určite. Je to spoločenské uznanie mojej dlhoročnej práce v tejto oblasti. Musím uznať, že to, že sa o tejto téme hovorí aj na takýchto podujatiach, je veľmi dôležité. Najviac ma ale oslovilo to, že veľa rodičov aj samotných ľudí s postihnutím mi písalo sms a blahoželali. To, že mi dali spätnú väzbu, je dôležité pre mňa osobne. Viem, že nie som úplne mimo reálny život.


Dlhé roky ste pracovali ako psychologička a poradkyňa. Vedeli ste vždy, ako pomôcť ľuďom v núdzi? 
Ja nikdy dopredu neviem, ako bude pomoc vyzerať. Človeka vlastne len sprevádzam a spoločne hľadáme optimálne riešenie jeho situácie. Nikdy dopredu neviem, čo je preňho najlepšie. To by musel žiť ako ja, mať môj štýl vlasov, obliekania a života. Snažím sa byť vnímavá na to, čo im najviac vyhovuje a tak v každej situácii dospejeme k tomu najlepšiemu riešeniu.
 

Takže na to nemáte presné šablóny a postupy?
Ja mám takýto postup: predovšetkým veľkú úctu voči danému človeku, rešpekt a absolútne prijatie situácie takej, aká je. Až potom, keď vo mňa získa dôveru, spoločne hľadáme, ako sa z tej kaše dostať. Nie je to vždy jednoduché. Lebo aj keď človek vie, čo chce, funguje tu mnoho systémov, i vo verejnej správe, ktoré sú nepriechodné. Napríklad pri vzdelávaní detí s postihnutím – rodičia presne vedia, že by ho chceli mať v tej a tej škole, a zákony hovoria, že na to majú právo. Ale dotyčná škola povie nie, lebo sa bojí.

 

 

Text foto: Počas minuloročnej Jašidielne s témou Po stopách Odysea. 


 

Takže integrácia je podľa vás dôležitá.
Je to hlavne prirodzený systém. Lebo len keď sa pracuje s deťmi, ktoré sú „tvarohové, orechové aj makové“, si môžu vytvoriť vzťah. Bez toho to nie je možné. Sú modelové školy, ktoré pracujú s takýmito deťmi. A vidíme, že pri integrovanom vzdelávaní získavajú výhodu obe skupiny detí. Deti s postihnutím sa naučia, čo sa od nich očakáva a aké sú pravidlá fungovania v nejakej komunite, a naopak, deti bez postihnutia zisťujú, že nemusíme byť všetci rovnakí, nemáme rovnaké kapacity a dokážu si viac ceniť danosti, ktoré dostali. To len my nie vždy vieme, ako s týmito situáciami máme narábať, ako ich uchopiť. Väčšinou nás brzdí strach, netrúfame si. Ale ani jedny ani druhé deti za to nemôžu. Je to systém, ktorý by ich chcel oddeliť ako zrno od pliev. Ale potom ani plevy nemajú hodnotu a aj zrno bez pliev stráca kvalitu. A keď je to taký dobrý celoražný chlebík, vzniká zdravšia komunita.


Už desiaty rok funguje v Žiline Agentúra podporných služieb, o ktorej vznik ste sa silno angažovali. Ako a pre koho funguje?
Ide o zariadenie podporovaného bývania. Poskytujeme služby mladým ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia, aby si mohli vyskúšať samostatný život. My ich podporujeme, ale len v oblastiach, v ktorých to potrebujú. Inak žijú samostatne – majú svoj kľúč od bytu, varia i nakupujú si sami. Snažíme sa, aby chodili do práce a rozvíjali aj svoje voľnočasové záujmy. A keď sa nám aj im zdá, že už to zvládajú, odchádzajú do vlastného bytu. Darí sa im to, či už ide o ľudí s podporou rodičov alebo i bez nich – lebo máme i takých, ktorí prichádzajú zo zariadení, kde sa o nich starali 24 hodín denne. V súčasnosti takto podporujeme päť ľudí a za tých desať rokov si to v agentúre vyskúšalo pätnásť ľudí. Je to o sebadôvere a určitých zručnostiach hospodárenia so svojimi peniazmi, aby si vedeli rozložiť nízky dôchodok na celý mesiac.
 

Nadácia Krajina harmónie je tvorcom populárnej Jašidielne. Prebiehajú už prípravy na 24. ročník?
Áno, prebiehajú. Hneď po minuloročnej téme Odysea sa zrodila myšlienka Shakespeara v Žiline. Už vo februári sme tak začali tvoriť prvú kostru tohtoročného festivalu. Ľudia prišli s krásnymi myšlienkami. Napríklad, že príbeh Rómea a Júlie je tiež o ľuďoch s postihnutím, a že Montekovcov a Kapuletovcov má tak trochu v sebe každý z nás. Chceme niektoré jeho hry predviesť v klasickej forme, iné zas prenesené do súčasnosti. Pripravujeme desať dielní. Ľudia si budú môcť vyrobiť škrabošky a vytiahneme i „pikošky“, ktoré shakespearovská doba priniesla. Napríklad vtedy vznikli náušnice pre mužov. Hercom mohol byť iba muž a keďže hrali aj úlohy žien, museli si dať náušnice. Niektorým sa to zapáčilo a funguje to dodnes. Chceme ušiť krásne dobové kostýmy a francúzsky režisér Jean Marie Perinetti nám znova pomôže pripraviť predstavenie. V súčasnosti začíname zabezpečovať bývanie účastníkov či jedlo, a ešte musíme vyriešiť alternatívu v prípade nečasu. Bola by som rada, keby to bolo v meste na voľných priestranstvách. Oslovujeme lokálnych sponzorov, ktorým sme zvlášť vďační, lebo im je podujatie blízke a dávajú nám zo svojich peňazí. Hľadáme tiež dobrovoľníkov, ktorí sú ochotní s nami spolupracovať na festivale. Môže sa uchádzať ktokoľvek. Máme tri pozície: sprievodcov pre účastníkov, kreatívnych ľudí, ktorí by chceli pracovať priamo v dielňach, a organizačné pozície – pri technickej čate, hosteskách a občerstvovaní. Záujemcovia nás môžu kontaktovať prostredníctvom stránky www.nkh.sk (Nadácia Krajina harmónie). Hľadáme aj dobré kapely, aby bolo na námestiach veselo a chceme pripraviť i mestské hry pre verejnosť. Dúfame, že to bude pre našich účastníkov aj pre občanov mesta zaujímavé.

 


Kde vás môžeme stretnúť mimo práce? Čo vás baví?
To by ste ma asi nestretli. Rada čítam knižky, a najradšej v záhrade. Chodím aj rada do prírody a relaxujem na chalupe v Dlhom Poli. Teraz to je ale celkom komplikované, lebo opravujeme dom po mojich starých rodičoch v Ľubietovej. Takže mám samé modriny! No a keď mám čas, chodím s vnukom na prechádzky. Ja s ním objavujem nový svet, deti sú úžasné, zvedavé a všetkému chcú rozumieť. Napríklad spolu čistíme parky, lebo momentálne ho zaujíma, na čo sú smetné koše (smiech).
 

Máte tri deti, čo je v dnešnej dobe považované už za veľkú rodinu.
Ja som šťastná, že mám veľkú rodinu. To sú moje hodnoty, keď vidím, že stoja na vlastných nohách, že sa im darí, že sa majú radi, že si rozumejú, že ma podržia.
 

Ste šťastný človek?
To naozaj som, lebo mňa teší všetko. Dokonca aj to, že sa niekedy nedarí. Je to pre mňa výzva, aby človek nezlenivel. Snažím sa všetko brať z tej stránky poloplného pohára, nie prázdneho. A som vďačná za všetky situácie. Keby som mala len polovicu z toho, čo mám dnes, bola by som vďačná. Pre mňa je podstatné to, že mám okolo seba ľudí, ktorých mám rada, ktorí mňa majú radi a že si na seba nájdeme čas.

 

Veronika Cvinčeková
Snímky Tibor Géci (z podujatia Slovenska roka 2013), archív SH

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA UTOROK
1 °C
-2 °C
-2 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod