Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

11. august 2022 | Zuzana
| 11°C

Kultúra

Stano Lajda: Kresba je ako základy pre dom. Keď sú zlé, stavba spadne

Žilinský umelec Stano Lajda je moderným klasikom. Stále verným klasickým formám umenia ako aj obdivovanému Leonardovi da Vincimu. Jeho umenie je precízne a presné, také, ktoré mapuje vždy aktuálne témy.  

23.01.2022 | 12:55

Študovali ste reštaurovanie malieb. Prečo ste sa dali práve na túto dráhu?

Po prvé preto, že ma na maľbu nezobrali a po druhé preto, že som si dodatočne uvedomil, že mi oveľa viac sedí štúdium klasickej maľby a spôsobov jej záchrany. Urobil som veľmi dobre. Na maľbe museli vtedy študenti okrem portrétov a zátiší tvoriť angažované témy v štýle socialistického realizmu. I keď už bola o niečo väčšia sloboda maliarskeho prejavu, témy sa príliš nezmenili – oslavy VOSR, SNP, večného bratstva so ZSSR a podobne. Vážnou chybou už bolo len to, keď niektorý študent namaľoval holubicu, ktorá letela zľava doprava, teda akoby zo západu na východ. To bolo neprípustné. Symbol mieru mohol vylietať výlučne z pravej strany. My na reštaurovaní sme študovali ikonografiu, teda kresťanskú symboliku, reštaurovali ikony, gotické oltáre a fresky v kostoloch. Staršie než tie v Sixtínskej kaplnke. Navracať pôvodný lesk dielam, z ktorých už boli len trosky ma fascinovalo. Bol to pocit lekára, ktorý pacienta nad hrobom opäť postavil na nohy. Objavoval a reštauroval som v Ponikách nástenné maľby z roku 1415, reštauroval obraz, ktorý kúpili za 400 korún a po reštaurovaní jeho cena poskočila nad milión. Bolo to dobrodružstvo. A dodnes neľutujem.  

Umenie veľkých majstrov je vám blízke od začiatku. Ale predsa len podľahli ste aj moderným formám umeleckého prejavu?

Staromajstrovské techniky, ktoré som sa snažil napodobiť, myslím vôbec nepatria do starobinca. Umenie je večné. To akoby sme povedali, že klasická hudba by sa dnes už nemala komponovať. Že v modernej dobe, niet pre ňu miesto. Je to hlúposť. My sme neobjavili Ameriku. A nemáme ani právo zrúcať všetko kvalitné, čo vytvorili generácie pred nami. Pozrite sa napríklad na Queen, ako svoju rockovú tvorbu úspešne prepojili s klasikou. Freddie Mercury sa nehanbil spievať s opernou divou. Podobne je na tom v hudbe -  Paul McCartney, Ritchie Blackmore z Deep Purple, Elton John. Mnoho príkladov nájdeme aj v modernej maľbe. My sme tu trochu pustení z reťaze, pretože 40 rokov sme boli obmedzovaní, s takmer žiadnym kontaktom so svetom. No vonku za ostnatým plotom sa svet vyvíjal, vrátane umenia. My sa to zaostávanie snažíme zubami-nechtami dohnať. Niekedy dosť násilne a bezcitne. Svet je oveľa benevolentnejší, ústretovejší a aj otvorenejší k všetkým možným umeleckým prejavom. My tu máme stále akýsi komplex, aby sme boli dostatočne svetoví, aby nám nedajbože realizmus nepripomínal ten socialistický, napriek tomu, že v šuplíku majú niektorí „pokrokovci“ pre istotu ešte schovanú pioniersku šatku. Ja si napríklad nemyslím, že nepatrím do 21. storočia. Vyjadrujem sa v tvorbe takmer výhradne k súčasným témam, ako ekológia, aktuálna politika, medziľudské vzťahy a pod. Stačí však, že to spracujem klasickou maľbou a už som vyradený spomedzi rovesníkov, ktorí možno menej aktuálne témy vyjadrujú spontánnejšie. Opäť cenzúra. Paradoxne od tých, ktorí ju za „komančov“ odsudzovali. Na výstavách v zahraničí to nijako neriešia. Buď človek zaujme, alebo nie. Tu ma odmietli, tam som maliar par excellence. A kde je pravda?

Tvoríte na tradičné plátno. V čom je práca s ním iná?

Maľba na plátne je predovšetkým praktická. Vymysleli ju už v renesancii, spoločne s olejovou technikou. Plátno bolo naproti dreveným doskám ľahké a pružné. Vlhkosť na ňom maľbu až tak neničila, červotočom nechutilo a ľahko sa prenášali a inštalovali aj veľké, ba obrovské formáty. Tieto výhody uprednostňujem aj ja, tak ako milióny iných. Maľovať sa však dá prakticky na všetko, no ja som v tomto smere klasik.


 

Ste verný olejomaľbe. Súvisí to s vašou láskou k tradičnému maliarstvu?    

Uprednostňujem olejomaľbu, pretože má na rozdiel od akrylu a akvarelu svoju charakteristickú vôňu. Je možné na nej pracovať viac dní, kým zaschne, čo je u akrylu nemožné. Akrylom však robím v posledných desaťročiach aspoň toľko, čo olejom a možno ešte radšej mám rád techniku suchého pastelu. Mnohí zákazníci si však myslia, že keď to nie je maľované olejom, nemá to takú cenu.

Kresba tiež zohráva vo vašej tvorbe miesto. Venujete sa jej aj v súčasnosti?

Kresba je základ. Je to ako základy pre dom. Keď sú zlé, stavba spadne, alebo je minimálne v ohrození. Niekedy sa kvalitný umelec hodnotil podľa toho, aký bol kresliar. Dnes už síce na tom až tak nezáleží, pretože mnohí kunsthistorici vychvália do nebies skôr toho, čo nevie ani kresliť, ani maľovať. Podľa hesla “čím horšie, tým lepšie“. To považujú za prejav moderného umenia.

Umelec sa vyvíja celý život. Ako sa vidíte teraz v porovnaní s minulosťou?

Vývoj by mal byť prirodzenou súčasťou nielen umenia. Ten, kto sa nevyvíja, stagnuje, prešľapuje na mieste. Sú umelci, ktorí dosiahli určitú úroveň a potom sa už len báli, aby vývojom o ňu neprišli, A tak si podpílili pod zadkom konár. Ja cítim, že sa posúvam prirodzene, nenápadne, ako keď starnem a šediviem. Nič nerobím násilne. Rokmi ale cítim väčšie skúsenosti, vyzretosť, spontánnosť, zodpovednosť. V mladosti bol zas väčší elán, odvaha experimentovať, riskovať, hľadať, provokovať.

Ako vnímate súčasné umenie?

Umenie sa zdráham deliť na moderné a nemoderné. Čo je moderné? To súčasné, alebo aj to z pred sto rokov, keď Duchamp vystavil pisoár, či stojan na fľaše? Pýtam sa, kam sa od tých čias posunulo. Keby tak urobil dnes, stále je „moderný“. Umenie by nemalo podliehať móde, pretože tá sa rýchlo mení. Vzniká a vzápätí zaniká, pretože podlieha trhu. Malo byť nadčasové, kvalitné v hocijakej dobe. Po technickej i umeleckej stránke. Malo by byť originálne. Mať istú myšlienku, posolstvo, vyžarovať energiu. Keď však chce len šokovať, predvádzať sa svojou úbohosťou, to je dosť málo. Sú takí, čo chcú iným nahovoriť, že napríklad realistická maľba už do „moderného“ umenia nepatrí. Taký Lucian Freud, až naturalistický umelec, bol najdrahšie predávaný maliar súčasnosti. Frajer, ktorý bez príkras portrétoval oproti nemu sediacu anglickú kráľovnú.

Máte za sebou aj množstvo ocenení. Ktoré je vám najviac blízke?

Možno to prekvapí, ale najviac si cením Hlavnú cenu Egona Erwina Kischa za svoj prvý literárny počin na poli literatúry faktu, za moju knihu Posledná večera Leonarda z Vinci. Rovnakú cenu dostali predo mnou napríklad Zigmund a Hanzelka, Vojtěch Zamarovský alebo Pavel Dvořák. Rovnako tak ma za výtvarnú tvorbu potešila Cena biskupov Slovenska Cena Fra Angelica. Potešila aj Cena sv. Gorazda, Cena mesta Žilina, viaceré ceny za najkrajšiu knihu i ocenenia v zahraničí. Mňa však najviac teší veľký záujem verejnosti o moju tvorbu. Napríklad v Dolnom Kubíne moju výstavu rekonštrukcie Poslednej večere navštívilo viac než 7000 ľudí a v Poprade 11 tisíc. Veľmi si považujem aj to, že štrnásť mojich obrazov a stovky kresieb sú súčasťou stálej expozície Národného múzea v Bratislave. Dokonca jeden visí len dva metre od obrazu môjho veľkého idolu z mladosti Zdenka Buriana. To, keby mi prorokoval niekto, keď som mal pätnásť, tak si pomyslím, že sa zbláznil.


 

Vo vašej tvorbe nájdeme aj karikatúry. Čo vás na nich fascinuje?

Ja mám ako výtvarník pomerne široký záber. Reštaurátor, maliar, ilustrátor, sochár, grafik, pedagóg na SŠUP, naposledy aj spisovateľ a amatérsky kunsthistorik. To, že robím aj karikatúry, vedel len málokto. Je k tomu treba vedieť vystihnúť podstatu charakteristických čŕt, umocniť ich, pritom nestratiť podobu a nezosmiešniť. Nie je to vôbec jednoduché. Poznám len málo skutočne brilantných karikaturistov. Karikatúra nie je vôbec len o veľkom nose a zuboch. Prvú som urobil asi ako osemročný. Kreslil som karikatúry pedagógov na strednej i vysokej škole a sporadicky množstvo osobností, ktoré som mal alebo aj nemal rád. Na jednu karikatúru skupiny The Beatles si spomenul fotograf a galerista Ivan Kelly Köhler. Videl ju pred viac než štyridsiatimi rokmi a stále na ňu nevedel zabudnúť. Pýtal sa, či ešte nejaké mám. Ja reku asi stopäťdesiat. Tak mi urobil v SOHO GALLERY prvú výstavu karikatúr, nazvanú Trinásta komnata. Bolo to také príjemné osvieženie s kvapkou humoru v tejto pochmúrnej korona dobe. 

Pracujete s množstvom symbolov a odkazov. Je aj toto podľa vás úloha umenia?

Umenie prešlo ruka v ruke s človekom už tisícročnú púť. Aj ono ho poľudšťuje. Bez umenia nedokážeme žiť. Komu nič nehovoria obrazy, priťahuje ho design áut, logá firiem, grafika kníh a časopisov, móda, taká - či onaká hudba, divadlo, film, gotická, alebo supermoderná architektúra v Dubai. Už prvé kresby zvierat v jaskyniach v Altamíre mali symbolický význam. Symboliku má už samotný odtieň farby, tónu hudby. Symbolika je písmo umeleckého diela. Umožňuje divákovi čítať jeho obsah, porozumieť odkazu. Preto má a vždy bude mať nezastupiteľnú úlohu. Symbolika je všadeprítomná, nielen v umení. Úsmev, stíšený hlas, kytica ruží, ako symbol lásky milovanej osobe. Šošovkovitá skratka v logu, symbolizuje prácu firmy s optikou. Jazyk symboliky sa ale mení, niektoré pojmy zabúdame, niektoré nové vznikajú. Málokto dnes rozumie dielam Hieronyma Boscha. Ja už ale nerozumiem skôr symbolike mladých, ktorú si dávajú stádovito tetovať po celom tele.

Dva roky tu máme pandémiu, ako ovplyvnila vašu tvorbu, ale aj vaše súkromie?

Nerobím z toho tragédiu. Beriem to ako, ako prirodzený vývoj. Zem sa musela začať brániť. Pozastaviť nás. Priviesť nás k prehodnocovaniu priorít. K pokore. A pristupovať k nej, k druhým i k sebe zodpovedne. Kto je tak sebavedomý, že to nedokáže, bude mať problém. Akoby si pred bitkou nedal brnenie a strelám z každej strany vyšiel hrdo s holým zadkom. A dúfal, že jeho to obíde. Divím sa, že z ľudí vypŕcha sedliacky rozum a pud sebazáchovy. Radšej si umrú, akoby mali mať dva týždne boľavú ruku. Konšpirátorom by som dal oveľa väčší trest za šírenie bludov, než za húlenie marihuany. „Vďaka“ nim umreli úplne zbytočne desaťtisíce ľudí. Ja som trikrát zaočkovaný, nemal som ani najmenšie problémy, tým pádom sa cítim bezpečnejšie, tvorím a fungujem takmer rovnako intenzívne, ako pred pandémiou.

Na čom aktuálne pracujete?

Na nedostatok práce sa sťažovať nemôžem. Niekedy by som skôr bol rád, keby jej bolo menej a mal som viac času na knihy, ktoré sa mi kopia a čakajú na prečítanie. Mám ešte v talóne viaceré projekty, ktoré by som chcel zrealizovať. Okrem klasického alebo dištančného spôsobu výuky na SŠUP robím nové suvenírové eurobankovky. Stali sa vraj veľkým zberateľským artiklom. Asi mesiac som spolupracoval s RTVS na jednom pripravovanom dokumente. Nedávno som odovzdal portrét manželky princa von Lobkowicz. Bol to už tretí portrét pre túto významnú šľachtickú rodinu. Celé leto som vystavoval svoju rekonštrukciu Poslednej večere v Poprade. Po pól roku sa končí výstava mojich ilustrácii v Oravskej galérií. V poslednej dobe som dokončil niekoľko ďalších ilustrovaných kníh. Nedávno napríklad vyšla v nakladateľstve ALBI Detská Biblia s mojimi maľbami. Za mesiac sa vypredal celý osemtisícový náklad. Čo viac si priať?

Tak prajem aj vám – čitateľom Žilinského večerníka v novom roku 2022 veľa lásky, zdravia, pohody, šťastia v rodine i práci, kopu rozumných úvah a správnych rozhodnutí.

                  

 

 

Autor: Alexandra Janigová

Foto: Archív S.L.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod